Heinrich Bullinger (1504-1575) sa považuje za najvplyvnejšieho reformátora druhej generácie. Ako nasledovník Ulricha Zwingliho v Zürichu upevnil a pokračoval vo švajčiarskej reformácii, ktorú začal jeho predchodca. Philip Schaff napísal o Bullingerovi: „Bol mužom pevnej viery, odvážny, umiernený, trpezlivý a vytrvalý. Bol veľmi prezieravý.“ Všetky tieto vlastnosti boli kľúčovými k tomu, aby mohla byť pravda zachovaná a šírená aj v ťažkých časoch. Počas 44 rokov vo funkcii hlavného kazateľa v Zürichu napísal viac diel ako Martin Luther, Ján Kalvín a Ulrich Zwingli dokopy. Bol nesmierne významnou osobnosťou pri šírení reformačného učenia počas reformácie. Bullingerov vplyv v celej Európe bol tak ďalekosiahly, že Theodore Beza ho nazval „spoločným pastierom všetkých kresťanských zborov.“
Bullinger sa narodil 18. júla 1504 v maličkom švajčiarskom mestečku Bremgarten, 16 km západne od Zürichu. Jeho otec, ktorý sa tiež volal Heinrich, bol miestnym kňazom, ktorý žil v právnom manželstve s Annou Wiederkehr. Takýto vzťah bol v rímskom katolicizme zakázaný, ale Bullingerov otec dostal zvláštne povolenie na vstup do takéhoto vzťahu, pretože sa dohodol s biskupom, že mu za to bude platiť ročný poplatok. Mladý Heinrich bol piatym dieťaťom, narodeným v tomto nelegitímnom zväzku. Manželstvo Bullingerových rodičov bolo nakoniec formalizované v roku 1529, keď sa Bullingerov otec pripojil do reformačného hnutia.
Heinrichov otec ho odmalička viedol ku kňazstvu. Vo veku dvanásť rokov bol poslaný do kláštornej školy v Emmerichu, tiež známej ako Škola bratstva spoločného života („School of the Brethren of the Common Life“). Táto škola kládla dôraz na stredovekých teológov, akými boli Tomáš Akvinský (1225-1274) a John Duns Scotus (1265-1308). Tu prijal Bullinger pokročilé humanistické vzdelanie, najmä v latinčine. V tom istom období sa dostal pod vplyv tzv. „modernej oddanosti,“ ktorá kládla dôraz na eucharistiu a hlboký duchovný život. Bullingera k tomuto hnutiu priťahovali hlboké meditácie a hľadanie osobnej duchovnej skúsenosti s Bohom. Počas tohto obdobia sa u Bullingera začala prejavovať pozoruhodná schopnosť učiť sa.
Univerzita v Kolíne
O tri roky neskôr, v roku 1519, Bullinger pokračoval na kolínskej univerzite, kde študoval tradičnú scholastickú teológiu. Kolín bol najväčším mestom v Nemecku a rímsky katolicizmus tu bol hlboko zakorenený. Pápežský vplyv bol veľmi silný a vo veľkom sa tu zhromažďovali nemeckí mystici. Akvinský a Scotus predtým na tejto škole učili a ich scholastický vplyv tu zostal pevne zakorenený. Ale Bullinger sa prikláňal k humanistickým postojom. Počas svojho štúdia čítal diela cirkevných otcov, akými boli Chrysostom, Ambrose a Augustín. Ich naliehanie na autoritu Písma viedlo Bullingera ku samostatnému štúdiu Biblie. O tomto nadšení, ktoré neskôr priznal, nevedel žiaden z jeho spolužiakov.
Počas štúdia v Kolíne bol Bullinger vystavený učeniu vedúceho humanistu tých dní, Desideria Erasma Rotterdamského (1466-1536). Erazmus Rotterdamský vyzdvihoval Písmo nad aristotelovskú logiku a snažil sa reformovať cirkev na základe Kristovho morálneho učenia. Avšak Lutherove diela boli tými, ktoré najviac ovplyvnili Bullingerovo zmýšľanie. Lutherove knihy boli pálené v Kolíne, čo len podnietilo Bullingerov záujem o ich obsah. Čoskoro bola jeho myseľ plná Lutherových myšlienok. Čítal aj Melanchtonove dielo Loci communes (1521), prvé systematické spracovanie luteránskej teológie. V ňom Melanchtom spracoval hlavné doktríny reformácie, otroctvo vôle a ospravedlnenie jedine z viery. Toto dielo taktiež ovplyvnilo Bullingera. Semienko reformácie bolo zasiate do jeho mysle. Vo veku 17 rokov prijal kľúčovú pravdu, že ospravedlnenie je jedine z viery v samotného Krista. Počas tejto osobnej premeny Bullinger získal magisterský titul.
Reklama
V roku 1522 sa Bullinger vrátil domov do Bremgarten ako nový človek. Pokračoval v neprestajnom štúdiu Biblie a popri tom sa venoval aj Lutherovým a Melanchtonovým dielam. V nasledujúcom roku sa stal riaditeľom školy v cisterciánskom kláštore v Kappel. V rokoch 1523-1529 učil mníchov Nový zákon a predstavoval im reformačné učenie. Vďaka jeho vplyvu bola omša nahradená reformačnými bohoslužbami a z mnohých mníchov sa stali reformovaní kazatelia.
Bullinger si v roku 1527 zobral päťmesačné voľno a išiel na výlet do Zürichu: táto cesta veľmi ovplyvnila jeho život. Zúčastnil sa Zwingliho prednášok a začal s ním budovať vzťah, ktorý mal na neho a na budúcu švajčiarsku reformáciu hlboký vplyv. Dostal poverenie sprevádzať Zwingliho na diskusiu v Berne, ktorá bola zahájená 7. januára 1528. Pri tejto príležitosti bolo prednesených a podpísaných 10 Bernských téz. Vďaka tomuto všetkému mal Bullinger možnosť nahliadnuť do fungovania reformácie. Následne na to cestoval Bullinger každoročne do Zürichu, aby diskutoval s Zwinglim o teológii. Prostredníctvom tejto úzkej spolupráce si Zwingli všimol Bullingerovu múdrosť v poznaní Písma. Hoci to vtedy ešte nevedel, Bullinger bol pripravený stať sa jeho nástupcom.
Služba v Hausene a Bremgartene
Neskôr v roku 1528 sa Bullinger stal kňazom na polovičný úväzok v dedinskom kostole v Hausene, neďaleko Kappel. Prvú kázeň kázal 21. júna a tak začala jeho služba, ktorá mu umožnila vylepšenie svojich kazateľských zručností. Nasledujúceho roku jeho otec, Heinrich starší, verejne vyhlásil svoju oddanosť ku reformačnému učeniu a začal reformovať svoju farnosť v Bremgartene. Avšak Bullinger starší bol nútený vzdať sa svojej funkcie kvôli odporu jeho farníkov. V nezvyčajnom kolobehu udalostí mladší Bullinger prebral post kazateľa po svojom otcovi. Pokračoval v biblickej reforme svojho otca a stal sa známy ako reformátor Bremgartenu.
Keď sa syn Bullinger dozvedel o tom, že mníšky v bývalom dominikánskom kláštore v Oetenbachu sa stali reformovanými, v túžbe po manželke odcestoval v roku 1529 do tohto kláštora. Ženský kláštor sa rozpadol, ale dve ženy tam zostali. Jenou z nich bola Anna Adischwyler, oddaná veriaca. Bullinger ju požiadal o ruku a ona s tým súhlasila. Počas tých rokov mali spolu 11 detí a niekoľko ďalších si aj adoptovali. Pozoruhodné je, že všetkých 6 synov sa stalo protestantskými kazateľmi.
Počas ďalších dvoch rokov pomohol Bullinger šíriť reformačné učenie vďaka svojmu kázaniu a plodnému písaniu. V tomto období začal písať svoju dlhú sériu komentárov ku knihám Nového zákona.
S čoraz väčším upevňovaním protestantskej viery vo Švajčiarsku začal vzrastať aj rímskokatolícky odpor. Päť katolíckych krajov znepokojených vzmáhajúcim sa protestantizmom v Zürichu vyhlásilo v októbri 1531 vojnu Zürichu. Žiadny z protestantských krajov neponúkol Zürichu pomoc. 11. októbra v bitke pri Kappel boli protestanti prepadnutí a Zwingli, ktorý tam slúžil ako vojenský kaplán, bol zabitý. Zürich bol nútený prijať nepriaznivé podmienky mieru. Niektoré švajčiarske regióny, vrátene Bermgartenu, boli navrátené ku katolicizmu.
Bullinger ako uznávaný protestantský vodca bol v Bremgartene v ohrození. Utiekol do Zürichu, kde bol o tri dni neskôr požiadaný, aby kázal namiesto Zwingliho. Bullingerova kázeň bola tak silná, že ľudia vyhlasovali o ňom, že je Zwingliho druhým zjavením. Oswald Myconius, Zwingliho nasledovník, povedal: „Podobne ako fénix, Zwingli vstal z popola!“ Pre švajčiarske zbory bolo kľúčovým, aby bol Zwingli nahradený mužom, ktorý by mal rovnaké reformačné presvedčenie a ktorý by sa s rovnako silným nadšením pustil do Pánovho diela. V Bullingerovi našli takého muža.
Hlavný kňaz v Zürichu
O šesť týždňov neskôr, 9. decembra 1531, bol Bullinger ako 27-ročný jednohlasne zvolený zürišskou radou a obyvateľmi za Zwingliho nástupcu. Po tom, ako sa rada zaviazala ku slobode kázania, prijal Bullinger túto pozíciu. Stal sa hlavným kazateľom mesta. Týmto postom prevzal vedenie reformácie v nemecky hovoriacom Švajčiarsku. 23. decembra sa oficiálne postavil za kazateľnicu ako Grossmünster (vedúci kazateľ protestantizmu), za ktorou kázal nasledujúcich 44 rokov až do svojej smrti v roku 1575. V tejto funkcii Bullinger predsedal ostatným zborom ako akýsi „reformovaný biskup“. Bol taktiež zodpovedný za reformu školského systému.
Bullinger bol neúnavným kazateľom. Prvých desať rokov svojej služby v Zürichu kázal 6 až 7 krát za týždeň. Po roku 1542 kázal dvakrát do týždňa, v nedeľu a v piatok, čo mu umožnilo venovať sa písaniu. Bullinger pokračoval v Zwingliho spôsobe kázania, verš po verši prechádzal celými knihami Písma. Jeho výkladové kázne boli biblické, jednoduché, jasné a praktické. Celkovo sa odhaduje, že Bullinger odkázal v Zürichu niečo medzi 7000 až 7500 kázní. Tieto výklady sa stali podkladom pre jeho komentáre, ktoré obsiahli väčšinu Biblie.
Bullinger bol tiež pastierom s veľkým srdcom. Jeho dom bol otvorený pre vdovy, siroty, cudzincov, vyhnancov a prenasledovaných bratov. Zadarmo ponúkal jedlo, oblečenie a peniaze pre tých, ktorí to potrebovali. Bullinger dokonca zabezpečil dôchodok pre Zwingliho ženu a vzdelanie pre jeho deti. Bol oddaným kazateľom, ktorý ako prvý napísal protestantskú knihu pre povzbudenie chorých a umierajúcich. Mnohí z prenasledovaných kresťanov za čias teroru Márie Tudorovej našli útočisko práve u Bullingera. Po návrate domov do Anglicka sa mnoho z týchto utečencov stalo tými, ktorí neskôr viedli anglických puritánov.
Reklama
Muž ako Bullinger, s takýmito teologickými schopnosťami, sa stal spoluautorom Prvého Helvetického vyznania (1536) a zohral významnú rolu pri zostavení Tigurinského konsenzu (1549). Helvétske vyznanie sa stalo prvým švajčiarskym vyznaním, Tigurinský konsenzus bol pokusom Kalvína a Bullingera zrušiť protestanský rozkol ohľadom večere Pánovej. Počas prebiehajúcej diskusie ohľadom tohto dokumentu, Bullinger pozval Kalvína do Zürichu na osobný rozhovor. Kalvín pozvanie prijal. 20. mája 1549 sa Kalvín a William Farel vypravili do Zürichu, kde sa stretli s Bullingerom. Kalvín a Bullinger dospeli k dohode ohľadom sviatostí, čím spojili reformačné úsilie v Ženeve a Zürichu. Naďalej však bojoval proti luteránskej doktríne konsubstanciácie večere Pánovej a odmietal tiež anabaptistické učenie o krste. Naďalej však ostal otvorený voči rôznym radikálnym hnutiam.
Po celý čas bol radcom pre anglický kráľovský dvor, vrátane Edwarda VI. (1550) a Elizabeth I. (1566). Vodcov anglikánskej cirkvi považoval za reformovaných, ktorí bojujú proti Rímu. Časť jeho knihy s názvom Dekády bola venovaná Edwardovi VI. a Lady Jane Greyovej. V menšej miere udržiaval korešpondenciu s reformovanými vodcami po celom protestantskom svete, vrátane Filipa z Hesse. Jeho múdre a rozvážne rady usmernili mnohých v reformačnom hnutí.
Vo svojich posledných rokoch bol Bullinger svedkom úmrtia svojej ženy a niekoľkých svojich dcér. Zomreli počas morovej epidémie v rokoch 1564 a 1565. Bullinger sám vážne ochorel počas druhej vlny epidémie. Napriek tomu, že prežil túto epidémiu, jeho zdravie bolo značne oslabené a nakoniec zomrel 17. septembra 1575 po štyroch dekádach neúnavnej služby. Zanechal za sebou bohaté dedičstvo v pravdách o zvrchovanej milosti, ktoré pomohli k teologickému a cirkevnému porozumeniu reformácie.
Autor: Steven Lawson Zdroj a foto: pravdavlaske.sk
