Timothy Keller: Sv. Augustín o modlitbe

Anicia Faltonia Proba (zomrela v roku 432 po Kr.) bola vysoko postavená rímska kresťanka. Mala česť poznať svätého Augustína, ktorý bol najväčším teológom prvého milénia kresťanskej histórie, a tiež aj Jána Zlatoústeho, ktorý zasa bol jeho najväčším kazateľom. Zachovali sa nám dva Augustínove listy Probe a prvý (List 130) je jediným obsiahlejším dielom na tému modlitby, aké kedy sv. Augustín napísal.

Mal som si možnosť tento list počas Vianoc prečítať. Ohromili ma jeho nezvyčajné myšlienky a jednoduchý štýl. Proba napísala Augustínovi, lebo sa obávala, že sa nemodlí tak, ako by sa mala. Augustín odpovedal niekoľkými princípmi, či pravidlami modlenia.

Prvé pravidlo sa celkom prieči ľudskému zmýšľaniu. Sv. Augustín napísal, že predtým než ktokoľvek pomyslí na obsah modlitby a spôsob, akým sa má modliť, musí sa najprv stať určitým druhom osoby. Akým druhom? Píše: „Musíš pokladať samu seba za ‚beznádejnú‘ v tomto svete, aj napriek akokoľvek veľkému prospechu zo svojho majetku.“ Tvrdí, že nezáleží na tom, aké dobré sú tvoje životné podmienky, keď ti aj tak nedokážu dať pokoj, šťastie a povzbudenie, ktoré sú v plnosti len v Kristovi. Z očí sa nám musia odlúpiť šupiny a my musíme vidieť — ak nie, všetky naše modlitby budú márne.

Po druhé, hovorí, môžeš sa začať modliť. A za čo sa máš modliť? Pousmejúc sa (myslím), Augustín odpovedá, že by sa mala modliť za to, čo aj všetci ostatní: „Modli sa za šťastný život.“ Čo ti taký život vlastne zabezpečí? Kresťan (ak nasleduje prvé Augustínovo pravidlo) si uvedomil, že pohodlie, odmeny a potešenia samy osebe ponúkajú len pocit nadšenia, a ak v nich nechá svoje srdce lúhovať, v skutočnosti mu to prinesie menej uspokojenia. Augustín odkazuje na ŽALM 27, pričom poukazuje na žalmistovu modlitbu: „Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“ Toto je základná modlitba za šťastie. Augustín píše: „Milujeme Boha, preto, kým sám v sebe je, a (milujeme) seba a svojich blížnych kvôli Nemu.“ Rýchlo však dodáva, že to neznamená, že sa nemáme modliť za nič iné, ako poznať, milovať a potešovať Boha. Vôbec nie! Modlitba Pánova nám ukazuje, že potrebujeme mnoho vecí. Ale ak je Boh našou najväčšou láskou a ak poznať a potešovať Ho je naším najväčším blahom, tak to potom mení oboje — obsah aj spôsob našich modlitieb za šťastný život.

Ako príklad cituje slová z tridsiatej kapitoly knihy Prísloví: „Ani chudobu, ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem, aby som sa nenasýtil a nezaprel Ťa… alebo aby som neschudobnel a nekradol, a tak nepotupil meno svojho Boha.“ Opýtaj sa samého seba nasledujúcu otázku. Hľadáš pri modlení Boha v snahe získať svoje adekvátne finančné zabezpečenie alebo hľadáš veci potrebné na adekvátne poznanie Boha a službu Bohu? To sú dva celkom odlišné druhy motivácie.

V oboch prípadoch je vonkajším úkonom modlitba „Ó, Pane — daj mi prácu, aby som nebol chudobný“, ale vnútorné úmysly srdca sú úplne iné. Ak sa, ako radil Augustín, bez ohľadu na vonkajšie podmienky staneš osobou „beznádejnou bez Boha“ a začneš sa modliť, tvoja modlitba bude ako tá z knihy Prísloví. Ale ak len tak skočíš do modlenia, skôr než evanjelium preusporiada zámery tvojho srdca, tvoje modlenie bude znieť bližšie k: „Nech zbohatnem najviac, ako sa dá.“ Výsledkom bude, že si nerozvinieš duchovnú rozvahu v modlitbe, ktorá umožňuje rozlíšiť sebecké ambície a chamtivosť od túžby po vynikaní v práci. No budeš prosiť skľúčenejšie, ak máš finančné problémy. Modlitba z tridsiatej kapitoly knihy Prísloví zahŕňa požiadavku, aby ti Boh nedal príliš veľa a tiež ani primálo.

Tretie pravidlo bolo všeobecné, ale praktické. Štúdiom Modlitby Pánovej budeš vedená, hovorí, do dobrého spôsobu modlenia sa za šťastný život. Dlho a do hĺbky uvažuj o tomto skvelom modeli modlitby a uisti sa, že tvoje vlastné prosby doň zapadajú. Napríklad: „Ten, kto v modlitbe prosí… ‚Daj mi toľko bohatstva, ako si dal tomu alebo onomu človeku‘, alebo ‚Nech ma ľudia obdivujú, nech som mocný a slávny‘, a kto takto prosí hlavne z vlastnej žiadostivosti po týchto veciach a nie preto, aby bol cez ne na osoh ľuďom odovzdaným Božej vôli, nemyslím si, že taký človek nájde v Modlitbe Pánovej akékoľvek spojenie s čímkoľvek, o čo prosí. Radšej nech sa o takéto veci hanbíme vôbec prosiť.“

Štvrté pravidlo je prijatie. Augustín priznáva, že aj po nasledovaní prvých troch pravidiel ešte stále „nevieme, o čo sa modliť vo chvíľach, keď čelíme utrpeniu“. Bývajú často časom veľkého zmätku. Dokonca aj tí nazbožnejší kresťania si vtedy nie sú istí, o čo prosiť. „Ťažkosti… nám môžu byť na osoh… ale pretože sú ťažké a bolestivé… modlíme sa túžiac, čo je pre ľudí prirodzené, aby boli od nás odstránené.“

Augustín tu však podáva múdru pastorálnu radu. Najprv ukazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade, ktorá bola dokonalým balansom medzi čestnou túžbou „vezmi odo mňa tento kalich“ a podriadením sa Bohu „avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja“. Potom ukazuje na list Rímskym (8: 26), ktorý nám dáva slovo, že Duch Svätý vedie naše srdcia a modlitby, keď nariekame a sme zmätení — Boh bude počuť naše modlitby, aj keď pochybujeme.

Anicia Proba bola už ako tridsiatnička vdova. Zažila zničenie Ríma v roku 410 po Kr. a aj s vnučkou Demetrias si musela zachrániť život útekom do Afriky, kde stretli Augustína. Ten zakončil list otázkou k svojej priateľke: „Tak teda, čo zmôže modlitba najmä ovdovených žien, ktoré zakúšajú samotu a beznádej?“ Nemala by vdova „svoje vdovstvo zveriť svojmu Bohu, ako štítu, vo vytrvalej a tej najvrúcnejšej modlitbe“? Niet pochýb, že Anicia prijala toto Augustínovo pozvanie.