Koronavírus a opatrenia s ním súvisiace poriadne zasiahli nielen do fungovania ekonomiky, ale zasiahli aj bezprostredne teraz do našich životov. Mnohí rodičia zostali nútene so svojimi deťmi doma. Zrazu máme veľa času, ktorý potrebujeme stráviť s deťmi, aby sme im vymysleli nejaký program. Je to zároveň aj výnimočný čas na to, aby sme naše deti mohli viesť bližšie k Bohu. Veď je to práve úloha rodičov, aby svoje deti vyučovali o Bohu a viedli ich k Nemu.
Prvý obraz o Bohu tvoríme nášmu dieťaťu tým, čo vidia pri nás. Ako žijeme, ako sa správame, ako hovoríme. Je to obraz o Bohu, ktorý dieťaťu utkvie v jeho mysli. Deti sú veľmi dobrí pozorovatelia. Porovnávajú, či to, čo hovoríme súhlasí s tým, čo robíme. Ak hovoríme, že Boh je milosrdný, jednáme milosrdne? Ak hovoríme, že je svätý, usilujeme sa aj my o posvätenie vo svojom živote? Dali sme preč naše hriechy a pracujeme na odstránení zlých návykov? Ak hovoríme, že Boh je verný, plníme svoje sľuby, ktoré sme dali manželke, deťom či priateľom? Ak hovoríme, že nás Boh miluje a chce mať s nami vzťah, vidia naše deti na nás, že sa z tohto vzťahu tešíme a že aj my Boha milujeme?
Rodič je prvý, kto má deti viesť k Bohu. Často sa stretávame s tým, že rodičia prenechávajú úlohu viesť deti k Bohu pracovníkom detskej besiedky. Pamätajme však na to, že rodič je ten prvý, kto má svoje dieťa vychovávať a viesť ho k Bohu. Rodičom Boh dieťa daroval, zveril im ho do opatery a urobil ich zodpovednými za jeho výchovu a vedenie k Bohu. Teraz v tomto čase krízy máme k tomu ako tí, ktorí s deťmi trávia najviac času, ideálnu príležitosť.
Poďme sa pozrieť, čo hovorí o výchove Božie slovo: „A vy otcovia, nedráždite si dietky, ale ich vychovávajte v kázni a napomínaní Pánovom.“ Efezským 6, 4.
Rodičia a predovšetkým otcovia by mali zohrávať kľúčovú úlohu vo vedení dietok k Bohu. Učiteľ besiedky im v tom môže byť nápomocný, ale rodič je ten prvý, kto má stáť v tejto úlohe. Aká je to vzácna vec, keď má dieťa veriacich rodičov! Je to nenahraditeľná vec pre dieťa, keď vidí, že jeho rodič Boha miluje a poslúcha. Potom aj pre dieťa je ľahšie podvoliť sa rodičovskej autorite.
Žime svoju vieru pred deťmi! Ako žijeme svoju vieru pred deťmi? Ďakujeme Bohu a sebe navzájom, spievame Bohu, modlíme sa, jednáme v každodenných veciach podľa Božích princípov? Dieťa vycíti, či Boh je našou autoritou, či je pre nás tým, s kým v živote počítame. Pozrime sa na jeden text zo Starej zmluvy, ktorý je pre rodičov veľmi názorný a inšpiratívny. Je to Deuteronomium 6, 4-9: „Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin! Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami a napíšeš ich na dveraje svojho domu a na svoje brány.“
Čo je hlavným posolstvom tohto verša pre rodičov? Milujme Boha a žime svoju vieru pred deťmi tak, aby ju mohli vidieť. Hovorme im o viere. Nech vidia vieru v praxi pri čomkoľvek, čo budeš robiť. Neznamená to len, že ako farizeji budeme moralizujúco rozprávať o veciach. Žiť vieru s deťmi doma znamená:
Nechať ich počuť to, ako ďakujem Bohu za veci, ktoré pre mňa a našu rodinu vykonal. Nechať ich počuť to, že Boha milujem a že mi je s Ním dobre. Nech deti vidia, že s Bohom trávim čas. Nech vedia, že sa rád modlím, lebo mi je s mojím Bohom dobre. Nechajme deti nahliadnuť i do našich ťažkostí a ukážme im, ako sa za tie veci modlíme. Nebojme sa im povedať o našich obavách kvôli koronavírusu a spoločne s deťmi sa za to modlime. Jeden brat, ktorý viedol kresťanskú prácu na stredných školách, rozprával pred dvadsiatimi rokmi na konferencii fascinujúci príbeh. Hovoril v ňom o tom, ako boli s rodinou v situácii, kedy potrebovali väčší byt, pretože mali 4 deti. Vedel o jednom staršom lacnejšom dome, ktorý by si svojpomocne dokázal opraviť. Povedal svojim deťom, že sa teda budú modliť za nové bývanie a povedal im o tomto dome. Keď sa spolu s deťmi za to modlili, jeho deti sa modlili za to týmito slovami: „Drahý Bože, prosíme Ťa za psíčka, mačičku a za domček.“ On zostal prekvapený, pretože o psíčkovi a mačičke nebolo ani reči. Aký bol však prekvapený, keď o pár dní stál pred dverami ich sused a priniesol im psíčka. Deti sa neskutočne zaradovali. Ich ocko bol z toho najprv v rozpakoch, ale potom si uvedomil, že to začína celkom povzbudivo a na konci tej modlitby bola prosba aj za dom. Povzbudený bol aj tým, keď si uvedomil, že Boh počuje úprimné modlitby detí. Aké povzbudenie to bolo aj pre samotné deti, keď mohli vidieť, že Boh sa stará. Keď sa neskôr presťahovali do opraveného domu, mali za sebou prvý modlitebný zápas viery. Ostala im lekcia na celý život o tom, že Boh je verný a starostlivý. A okrem toho im otec dal návod, čo robiť ako prvé, keď sme v problémoch. Koľkí z nás zvykneme problémy zakrývať a deťom povieme radšej už len potom o víťazstvách. Koľkí im však ani len tie víťazstvá nespomenú. Milí rodičia, nechajme naše deti nahliadnuť do našich zápasov viery. Hovorme im o modlitbách, rozprávajme svedectvá o tom, ako Boh počul naše modlitby, nechajme ich s nami sa modliť. Takto zistia, že Boh je živým Bohom, je Bohom osobným a záleží Mu na nás. Pastor veľkého zboru v štáte Washington, Dean King, hovoril, že v detstve sa mu silno vryl do pamäti jeden obraz – obraz modliaceho sa otca. Ako 5- ročný chlapec sa raz skoro ráno zobudil a počul otca, že niečo hovorí. Išiel sa pozrieť do kuchyne, odkiaľ počul otcov hlas. V kuchyni našiel otca kľačať pri stoličke a modliť sa k Bohu za celú rodinu. Dean bol veľmi dojatý tým, keď počul v otcovej modlitbe svoje meno a videl ako otec bojoval na modlitbe i za neho.
Hovorme našim deťom evanjelium. Potrebujú to od nás počuť. Hovorme im o Bohu, o Jeho stvorení, o Jeho láske ale aj svätosti a spravodlivosti Povedzme im o hriechu, o tom, že je prekážkou medzi nami a Bohom. O tom, že nás oddeľuje od Neho. Mnohí sa o hriechu boja hovoriť a považujú to za strašenie detí. Dieťa si však hriech uvedomuje. Nepotrebuje počúvať o tom, že je nevinné a čisté ako list papiera. Mnohé deti už ich hriech trápi a skôr chcú počuť o tom, ako sa ho môžu zbaviť. Hovorme im o Pánu Ježišovi a o Jeho diele. O tom, že On je jedinou cestou k Bohu a odpusteniu našich hriechov. Povedzme im, že Pán Boh očakáva našu odpoveď. Povedzme im o rozhodnutí pre Krista. Povedzme im svedectvá o tom, ako Boh zachránil nás. Dajme dieťaťu možnosť modliť sa za odpustenie a prijatie spasenia. Možno vám napadne otázka, že kedy je dieťa pripravené na to, aby reagovalo na zvesť evanjelia prijatím spasenia. Veľký kazateľ, Charles Spurgeon povedal: „Dôkladne vyučované 5-ročné dieťa môže uveriť a znovuzrodiť sa práve tak ako ktorýkoľvek dospelý.“ Niekto nie je na prijatie evanjelia pripravený ani v štyridsiatke, iný je na to pripravený ako malé dieťa. Hovorme deťom evanjelium, vyučujme ich z Božieho slova. Učme ich biblické verše, ktoré si Boh môže použiť, aby k nim mocou svojho Ducha prehovoril v správny čas.
Milujme svoje deti. Tak spoznajú Božiu lásku. Nebude pre ne potom ťažké si vedieť predstaviť Boha ako láskavého otca. Vytvorme pre ne láskyplné prostredie. Pomôžme našim deťom, aby videli v našich rodinách správne kresťanské hodnoty a dostali správne smerovanie pre svoj život. Modlime sa ako Anna, Samuelova matka, za to, aby naše deti celým svojím životom slúžili Pánovi. Či to už bude v cirkvi, alebo v sekulárnom zamestnaní. To nech rozhodne Pán, aké povolanie komu dá. Ak by však naše deti prežívali povolanie do kresťanskej služby na plný úväzok, nebráňme im v tom. Dnes žiaľ viacerí kresťanskí rodičia chcú najradšej vidieť svoje deti zabezpečené a v dobrých zamestnaniach, skrátka, ako sa zvykne hovoriť „byť za vodou“. Avšak príde napríklad koronavírus a kto si môže povedať, že sa ho to netýka, že je za vodou? Alebo príde choroba? Alebo sa človek, ktorý bol v očiach iných za vodou rozvedie, musí vyplatiť partnera a ocitne sa zrazu v situácii, v ktorej bol kedysi, keď ešte zvykol hovorievať: „až raz budem za vodou“. Je naozaj to najdôležitejšie pre veriacich rodičov to, aby ich dieťa bolo kompletne zabezpečené? Či nie je azda väčším privilégiom mať dieťa naplno zapojené do Božieho diela? Ako smerujeme naše deti? Učíme ich kráčať po Božích cestách, alebo im nalinkujeme svoju predstavu dobrej kresťanskej cesty?
Vychovávať deti a viesť ich k viere nie je ľahká vec. Je tu však Pán, ktorý hovorí: „Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech si ju prosí od Boha.“ List Jakuba 1, 5. Prosiť smieme a máme prosiť s vierou. A Boh je verný. Spoľahnime sa na Jeho zasľúbenia a na Jeho moc. Na záver uvádzam na povzbudenie rozhovor s Ondrejom, 17-ročným tinédžerom, ktorý povedal: „Ja mám vlastne super rodičov. Mne sa ani neoplatí s nimi hádať, lebo potom zistím, že oni mali vlastne aj tak pravdu. Keby som sa aj chcel na nich hnevať a niečo im vyčítať, ja ani nemám vlastne čo. Oni sú naozaj skvelí rodičia.“ Poznám Ondreja. Je to tinédžer, ktorý sa tak, ako je to pre tento vek typické, vie kriticky vyjadrovať ku rôznym veciam a ľuďom. Aké nádherné svedectvo povedal o rodičoch. Sú jeho rodičia dokonalí? Poznám ich a viem, že nie sú. Sú však Bohu verní. Venujú sa svojim deťom, hovoria im o Bohu, rozprávajú sa s nimi o všetkom a aj o ich vzťahu k Bohu. A za svoje deti sa modlia. A Boh ich počuje!
Využime čas, ktorý sme teraz dostali, aby sme sa mohli venovať našim deťom a byť s nimi viac, než kedysi. Ako Detská misia budeme radi, ak vám v tom môžeme poslúžiť i niečím z našej ponuky TU a TU.
