Som rád, že nepoznám budúcnosť. Bolo by veľmi znepokojivé vždy vedieť, čo sa stane. A samozrejme, ak by som vedel, že sa čoskoro stanú určité veci, urobil by som všetko pre to, aby sa nestali. A nielen to. Pri iných veciach by som sa snažil, aby sa stali skôr. Tak by som všetko pobabral.
Tým, že bol Ježiš Bohom, bol dokonale informovaný. Presne vedel, čo ho čaká. Vedel, že ho opustia jeho učeníci. Zo všetkého najhoršie bolo, že vedel, že hoci je bezhriešny, vezme na seba všetok hriech, nepoctivosť a špinu sveta, a čo nevidieť bude odlúčený od Boha Otca, keď sa stane obetou za hriech celého ľudstva.
Ježiš sa na to netešil, ale vedel, že sa to musí stať. A v polovici svojej ťažkej cesty prežil významnú udalosť.
Tomuto okamihu predchádzal rozhovor, ktorý sa odohral medzi Ježišom a učeníkmi v Cezarey Filipovej, kde sa ich spýtal: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16:13).
Predložili rôzne odpovede, a nakoniec to Peter uviedol na pravú mieru, keď povedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“ (16. verš). Ježiš teda pochválil Petra za jeho bystré vyhlásenie.
Od tohto okamihu začal Ježiš pred učeníkmi vyhlasovať, ako musí pretrpieť mnohé veci v rukách starších a veľkňazov, byť ukrižovaný, a na tretí deň vstať z mŕtvych. Toto bol nový posun v Ježišovej službe, keď otvorene a jasne hovoril o svojej istej budúcnosti.
Ježiš bol zjavne presvedčený, že pre niektorých z Jeho učeníkov nastal ten správny čas, konkrétne pre Petra, Jakuba a Jána, aby získali bližší pohľad na Jeho slávu.
Pripadá mi zaujímavé, že Ježiš týchto troch vyčlenil zo skupiny pri viacerých príležitostiach. Môže nás to viesť k presvedčeniu, že boli akousi duchovnou elitou. To je jeden spôsob, ako sa na to môžeme dívať.
No je tu aj iný uhol pohľadu: možno jednoducho potrebovali duchovnú pozornosť. Napríklad, keď som chodil do školy a dostal som sa do problémov, učiteľ mal vo zvyku povedať: „Greg Laurie, poď tu dopredu a sadni si hneď vedľa môjho stola, aby som ťa mohol mať na očiach.“
Uvažujem, či si Ježiš nepomyslel: „Chcem vás mať na očiach, chlapci.“
Nezabudnite, že Jakub a Ján chceli zoslať oheň na ľudí, ktorí k nim neboli pohostinní. Preto boli známi ako Synovia hromu. A samozrejme, že rovnakú pozornosť potreboval aj Peter.
Nech bol dôvod akýkoľvek, Ježiš vyčlenil zo skupiny Petra, Jakuba a Jána, aby získali vzácnu výsadu: stať sa svedkami Jeho premenenia. Tam na vrchole hory Ježišovo rúcho „zbelelo ako svetlo“ (Mt 17:2). Jeho tvár svietila ako slnko. A fakt, že tam boli Mojžiš a Eliáš, ktorí sa s ním rozprávali, len zdôrazňoval dramatickú udalosť toho nádherného dňa.
Možno si myslíme, že zázrak spočíval v tom, že Ježiš žiaril ako slnko. Bola to nadprirodzená ukážka, ale nemyslím si, že to bol zázrak. Nazdávam sa, že tým skutočným zázrakom bolo to, čo sa dialo po všetky ostatné dni, keď Ježiš takto nežiaril.
Premenenie nebolo ani tak novým zázrakom. Bolo skôr dočasným pozastavením zvyčajného zázraku. Inými slovami, Ježiš bol Bohom. Pre Neho žiariť neznamenalo podať veľký výkon. Väčším výkonom bolo pre Neho nežiariť po celú dobu. Ježiš zakrýval svoju slávu.
V novozmluvnom Liste Filipským čítame, že Ježiš „vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:7–8).
Ježiš nikdy neprestal byť Bohom. Ale odložil výsady božstva a prechádzal sa medzi nami ako človek.
Pri premenení teda v skutočnosti Petrovi, Jakubovi a Jánovi hovoril toto: „Len sa pozrite a viďte, kým som naozaj.“ Dovolil svojej sláve, aby zažiarila viditeľným spôsobom.
A koho by neuchvátilo také predstavenie? Bolo v skutočnosti také nádherné a také úžasné, že Peter chcel, aby táto chvíľa trvala večne. Vyrazil zo seba: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi“ (Mt 17:4).
Keď sa prihodí niečo krásne, máme prirodzený sklon držať sa toho, zastaviť čas a nikdy sa toho nepustiť. Ale Boh od nás nechce, aby sme si postavili svoje svätostánky na mieste, kde žiari sláva, keď je svet v plameňoch.
Na Petra, Jakuba a Jána čakala na úpätí hory bezcitná, tvrdá realita. Naučili sa, že nemôžeme vždy prežívať zážitky spojené s vrcholom hory. Tie zázraky nás pripravujú na život v údoliach.
Skutočný charakter, ktorý Boh rozvíja v našom živote, sa zvyčajne v tých úžasných chvíľach, keď si vychutnávame slávu, neprejavuje až natoľko, ako keď sme v údolí reality a dávame do praxe to, čo sme sa už naučili.
Čím je tento svet temnejší, tým viac máme sklon utiahnuť sa do našej vlastnej subkultúry namiesto toho, aby sme si uvedomili, že tam vonku je svet v núdzi. Možno si pomyslíme: „Ach, kiežby som našiel kresťanské mesto. Mohli by sme tam mať starostu-kresťana, kresťania by boli v mestskej rade a kresťanmi by boli policajti. Každý by bol kresťanom, a to by bolo jednoducho úžasné.“
Ale Boh od nás nechce, aby sme na tejto Zemi vybudovali kresťanské mesto; skôr od nás chce, aby sme zasiahli tento svet evanjeliom. Preto musíme zostúpiť z našich vrcholov hôr. Musíme zostúpiť z vrcholov našich emocionálnych zážitkov a žiť v tomto reálnom svete životom kresťana.
Často sa stáva, že keď sa v našom živote stanú veľké Božie skutky, prídu potom výzvy. Ale nedeste sa ich. Len sa neprestaňte hýbať, neprestaňte rásť a učiť sa.
Lebo na to, aby sa naša malá viera stala veľkou, musíme ju uplatňovať. Musíme ju používať a naťahovať. A musíme sa vyhnúť pokušeniu duchovného spánku a lenivosti, takže nepremeškáme to, čo robí Boh.
Zdroj: Chcemviac.com Datum: 18. dubna 2021 Foto: Unsplash – ilustrační GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
