Výročie novembrových udalostí z roku 1989 je pre mňa vždy znovu a znovu impulzom pre spomienky a vďačnosť Bohu za to, čo sa stalo. Slobodu sme dostali ako veľký dar a som veľmi šťastný, že som zažil pád Berlínskeho múra, strihanie železnej opony na Záhorí, či strhávanie červených hviezd a Gottwaldových sôch ako úplne mladý človek a nie až ako dôchodca.
V novembri 1989 som bol len pár týždňov doma z dvojročnej „vojny“ v západných Čechách a tento zlom dejín mi otvoril úplne nový život v úplne novom svete. Konečne som sa dostal na vysokú školu, konečne som sa dostal za hranicu a mohol som si prejsť tie rakúske kopčeky za ňou, na ktoré som sa smel toľko rokov iba pozerať. Konečne som mohol hovoriť o Bohu na ulici, v škole, v médiách. Nikdy za tú slobodu neprestanem ďakovať a vážiť si to.
Sloboda je pre mňa jedna z najväčších hodnôt v mojom živote, aj ja som sa však s ňou musel učiť žiť. Zdá sa mi, že mnohí ju doteraz nestrávili. Sloboda totiž neznamená to, že si môžem robiť, čo si chcem. V princípe áno, zároveň som však aj zodpovedný za svoje rozhodnutia a to, ktorú cestu si vyberiem. A nie je to jedno. Verím tomu a v živote som sa o tom veľakrát presvedčil, že existuje dobro a zlo, čierne a biele, dobré a zlé cesty.
Pre mnohých ľudí je však sloboda akoby zámienkou, aby si dokázali svoju nezávislosť, že si môžu dovoliť svojvoľnosť, nezodpovednosť, aroganciu či neláskavosť, netrpezlivosť s inými. Sloboda však platí nielen pre mňa, ale aj pre iných. Nestačí ju vyžadovať, treba ju aj poskytnúť ľuďom okolo mňa. A to je práve najväčší problém so slobodou.
Vidím okolo seba a žiaľ, často aj v sebe nedostatok rešpektu k iným. Presne tak ako ja, sú to slobodné bytosti, ktoré sa rozhodujú na základe svojho vnímania a ja si ich slobodu musím ctiť. Je prejavom neúcty manipulovať ich svojimi očakávaniami a požiadavkami, posudzovať ich motívy bez toho, aby som sa ich na ne opýtal, predpokladať zlo, pohotovo posúdiť a zanalyzovať, akí sú to ľudia, aký je ich charakter.
Reklama
Ako často nám je celkom jasné, prečo iný človek urobil čo urobil, hoci nepoznáme okolnosti. Ako často vieme celkom presne, čo by mal kto urobiť a neváhame mu to obúchať o hlavu. Ako často sme presvedčení o zlých úmysloch, nesprávnych názoroch, chybných postojoch bez toho, aby sme sa na ne druhého opýtali a pozreli sa na celú vec jeho očami, skúsili chodiť v jeho topánkach.
Žiaľ, takto berieme do rúk niečo, čo nám nepatrí. Je to právo niekoho oveľa väčšieho ako my ľudia. Niekoho, kto vidí nielen povrch, ale najhlbšie zákutia srdca. Boh nás stvoril a pozná nás dokonale, napriek tomu nás neodsudzuje, ak Ho hľadáme a nasledujeme. My ľudia sme však často rýchli v posudzovaní a odsúdení, hoci na to nemáme.
Tých skoro 30 rokov je pre mňa stále dvorením slobode. Veľmi sa mi páči, strašne ma priťahuje, zdá sa mi, že ju šialene milujem, ale stále sa s ňou učím žiť. Viem, že nie je moja, že je to dar, ktorý som dostal od Boha a môže sa kedykoľvek stratiť. Som ochotný za ňu bojovať, ale ak sa z nej chcem tešiť, musím ju darovať iným. Tu sa s ňou stále len učím žiť. Ale verím, že raz bude moja naveky.
Autor je bývalý ekonomický novinár, riaditeľ Podnikateľskej aliancia Slovenska. Foto: Václav Havel 1989, Wikimedia Commons
