K výročiu reformácie: Ján Kalvín

Ján Kalvín (1509-1564) je dôležitým protestantským teológom a právom ho môžeme nazvať jedným z najväčších pilierov protestantizmu, ktorí kedy žili. Svetový teológ, uznávaný učiteľ, cirkevný štátnik a statočný reformátor. Mnohí mu pripisujú, že mal najväčší vplyv na Kristovu cirkev od prvého storočia. Filip Melanchton ho považoval za najlepšieho vykladača Písma vo vtedajšej cirkvi a preto ho jednoducho označil ako „Teológa“. Charles Spurgeon povedal o Kalvínovi: „Hovoril pravdu oveľa jasnejšie než ktorýkoľvek iný človek, ktorý kedy dýchal. Vedel o Písme oveľa viac a dokázal ho vysvetliť oveľa jasnejšie ako hocikto iný.“

Kalvín sa narodil 10. júla 1509 rodičom Gerardovi a Jeanne Cauvinovcom vo francúzskom meste Noyon, približne 65km severne od Paríža. Gerard bol notárom a finančným správcom rímsko-katolíckeho biskupa v Noyone a preto mal aj vyššie spoločenské postavenie. Vo veku 14 rokov nastúpil mladý Ján do jednej z najlepších vzdelávacích inštitúcií v Európe, na Parížsku univerzitu, kde začal študovať teológiu, aby sa mohol stať kňazom. Tu bol obklopený princípmi renesancie, humanizmu a scholastiky. Bol veľmi nadaným študentom, pretože magisterský titul získal už v roku 1528.

Čoskoro po tom, ako Kalvín získal titul, sa jeho otec dostal do konfliktu s Noyonským biskupom, čo viedlo k tomu, že Gerard poslal svojho syna študovať právo na univerzitu v meste Orleáns (1528) a neskôr do Bourges (1529). Tu sa Kalvín naučil gréčtinu a vycibril si svoje analytické myslenie a presvedčivú argumentáciu. Tieto schopnosti sa ukázali neskôr, počas jeho kazateľskej služby, ako veľmi užitočné. Po Gerardovej náhlej smrti (1531) sa Ján vrátil ku svojej veľkej záľube, ktorou bolo štúdium klasicistickej literatúry. Neskôr sa vrátil do Bourges, aby si dokončil školu a získal magisterský titul z práva (1532).

Náhle obrátený

Počas štúdia na univerzite v Orleáns sa Kalvín stretol s rannými reformačnými myšlienkami cez Lutherove diela, o ktorých sa často diskutovalo na akademickej pôde. Následkom týchto myšlienok Kalvín uveril v Krista. Kalvín napísal svoje svedectvo obrátenia do predslovu svojho diela s názvom „Komentáre ku knihe Žalmov“ (1557):

„Bol som veľmi odhodlaný nasledovať vôľu svojho otca, štúdium práva, ale Boh svojím vedením a prozreteľnosťou dal môjmu životu iné smerovanie. Spočiatku som bol oddaný pápežskej autorite, spod ktorej sa nebolo ľahké vymaniť. Boh však svojím zásahom oslobodil moju myseľ a zmenil moje zatvrdnuté srdce, ktoré bolo tak tvrdé voči poslušnosti voči Nemu, ako len mohlo byť. A keď som zakúsil, čo je to skutočná zbožnosť, vzplanul som nesmiernou túžbou v nej pokračovať a hoci som svoje štúdium práva neodhodil, venoval som mu podstatne menej úsilia.“

V novembri roku 1533 Nicolas Cop, rektor Parížskej univerzity a Kalvínov priateľ, mal úvodnú reč k otvoreniu zimného semestra. Vo svojom prejave volal po reformácii postavenej na Novej zmluve a po odmietnutí scholastickej teológie. Cop sa stretol s tvrdým odporom voči tomuto prejavu. Je veľmi pravdepodobné, že Kalvín pomohol Copovi pri písaní tohto úvodného prejavu, pretože sa zachovala kópia tohto prejavu napísaná Kalvínovým rukopisom. Na základe tohto dôkazu musel Kalvín utiecť z Paríža, pretože mu hrozilo väzenie. Útočisko našiel na panstve Louis du Tilleta, ktorý bol veľkým sympatizantom reformácie. V Tilletovej rozsiahlej teologickej knižnici začal Kalvín čítať popri Biblii aj diela cirkevných otcov, najmä Augustína. Tvrdou prácou, genialitou a Božou milosťou sa z Kalvína stával teológ samouk dosť zásadného významu.

V roku 1534 sa Kalvín presťahoval do Švajčiarska do mesta Bazilej, ktoré sa stalo protestantskou pevnosťou, aby mohol ďalej študovať v samote. V Bazileji napísal prvé vydanie svojho veľkodiela s názvom „Inštitúcie kresťanského náboženstva,“ ktoré sa stalo jeho majstrovským dielom a najvýznamnejšou knihou napísanou počas reformácie. V nej opísal základy protestantskej viery a predstavil presvedčivé argumenty, ktoré obhajovali reformovanú interpretáciu Písma. Úžasným vedením začal Kalvín písať toto dielo vo veku 25 rokov, iba rok po jeho obrátení. Táto kniha bola publikovaná, keď mal 26 rokov.

Reklama

V roku 1536 sa Kalvín rozhodol odcestovať do Štrasburgu, kde chcel ďalej pokračovať v štúdiu ako tichý učenec. Ale vojna medzi Františkom I. a Karolom V. (cisár svätého Ríma) donútila Kalvína ísť okľukou a tak sa ocitol v Ženeve, kde chcel stráviť jednu noc. Avšak hneď ako vstúpil do mesta, tak ho ľudia spoznali ako autora knihy „Inštitúcie kresťanského náboženstva“. Tí, ktorí boli na strane reformácie, ho ihneď zobrali za Williamom Farelom, ktorý bol vodcom protestantského hnutia v Ženeve už desať rokov. Ženeva v tom čase odhlasovala odstránenie vplyvu rímsko-katolíckej cirkvi a tak sa stala reformovaným mestom, ktoré však zúfalo potrebovalo učiteľa, ktorý by dokázal zrozumiteľne tlmočiť reformačné pravdy. Zanietený Farel vyzval Kalvína, aby sa ujal tejto úlohy. Keď Kalvín zaváhal, tak sa Farel uchýlil k hrozbám. Kalvín to zaznamenal týmito slovami:

„Farel, ktorý bol nesmierne zapálený pre šírenie evanjelia, ihneď nasadil všetko svoje úsilie, aby ma čo najdlhšie zdržal. A potom, ako zistil, že mojou túžbou je venovať sa samostatnému štúdiu bez iných záväzkov a že žiadne prosby voči mne nepomôžu, začal sa mi vyhrážať slovami, že Boh prekľaje toto moje rozhodnutie utiahnuť sa k samoštúdiu, keď odmietnem podať pomocnú ruku, keď je to najviac potrebné. Tieto slová vo mne vyvolali taký nepokoj, že som nakoniec upustil od svojho prvotného plánu.“

Kalvín začal svoju službu v Ženeve najprv ako lektor a neskôr ako kazateľ. Po Farelovom boku začal pracovať na zmene života v cirkvi tak, aby bola v súlade s učením Písma. Medzi reformami, ktoré zaviedol, bola aj cirkevná disciplína spojená s prijímaním večere Pánovej. Toto sa prestalo páčiť mnohým vysoko postaveným občanom Ženevy, ktorí žili hriešne životy. Tento spor dosiahol vyvrcholenie, keď 23. apríla 1538 Kalvín odmietol vykonať prijímanie pamiatky niektorým ľuďom vo vysokom postavení, ktorí žili v hriechu. Toto napätie nabralo také rozmery, že Kalvín aj s Farelom boli nútení opustiť Ženevu.

Exil a návrat

Kalvín sa utiahol do Štrasburgu, kam mal namierené pred dvomi rokmi. Jeho cieľom bolo stratiť sa z očí verejnosti. Ale štrasburgský hlavný reformátor, Martin Bucer, naliehal na Kalvína, aby pokračoval vo svojej verejnej kazateľskej službe a tiež sa mu vyhrážal podobne ako predtým Farel. Nakoniec sa podvolil Bucerovi a stal sa kazateľom pre skoro 500 protestantských utečencov z Francúzska.

Napriek tejto službe mal ako teológ v exile dostatok času a slobody, aby mohol v Štrasburgu písať. Počas tohto obdobia napísal Kalvín svoje komentáre k listu apoštola Pavla Rimanom a rozšíril svoje „Inštitúcie kresťanského náboženstva“ o francúzsky preklad. V tomto istom čase napísal aj svoj list kardinálovi Sadoletovi, vďaka ktorému ho považovali za najväčšieho obrancu reformácie. Po odchode Kalvína zo Ženevy napísal kardinál Jacopo Sadoleto otvorený list, kde vyzýval obyvateľov Ženevy, aby sa opäť pridali k rímsko-katolíckej cirkvi. Starší mesta naliehali na Kalvína, aby sa vyjadril k tomuto listu a tak Kalvín odpovedal presvedčivou obhajobou Božej slávy, ktorá je v milosti evanjelia. Počas obdobia stráveného v Štrasburgu sa Kalvín zosobášil s Idelette de Bure, vdovou s dvoma deťmi, ktorá mu priniesla veľa potešenia.

Po tom, ako strávil Kalvín tri šťastné roky v Štrasburgu, starší mesta Ženeva mu napísali list s prosbou, aby sa vrátil do ich mesta ako ich kazateľ. Počas jeho neprítomnosti sa politická a náboženská situácia zhoršila. Spočiatku sa Kalvín nemal v úmysle vrátiť. V liste, ktorý napísal Farelovi 29. marca 1540, napísal: „Radšej by som stokrát zomrel, ako znova tisíckrát denne zažíval tú ťažobu, akú som zažíval v Ženeve.“ Ale Kalvín nakoniec zmenil svoj postoj aj napriek nebezpečenstvu, ktoré mu v Ženeve hrozilo. Poddal sa Božej vôli a vrátil sa do svojej služby kazateľa vo Švajčiarsku.

Kalvín sa vrátil do Ženevy 13. septembra 1541, po 3,5 roku v exile. Vo svojej prvej kázni po návrate do Ženevy pokračoval veršom, ktorým naposledy prestal. Táto nadväznosť bola odvážnym vyjadrením toho, že jeho kázanie bude mať charakter výkladového kázania verš po verši.

Kalvínova druhá pastoračná činnosť v Ženeve mala dve obdobia. Prvé obdobie, bolo obdobie skúšok (1541-1555), kedy musel čeliť veľkému odporu a ťažkostiam. Tieto skúšky sa začali prejavovať skrze najvplyvnejšie ženevské rodiny. Nemali radi Kalvína hlavne preto, že bol cudzincom. Taktiež čelil odporu veľmi liberálnych občanov Ženevy, ktorí žili neviazaným hriešnym životom. Najťažšou skúškou pre Kalvína však bola situácia, ktorú spôsobil Michael Servetus v roku 1553 svojím heretickým učením. Tento známy kacír bol nakoniec upálený miestnymi staršími, kde bol Kalvín prizvaný ako hlavný svedok. Počas tohto prvého obdobia zažil Kalvín ešte niekoľko tvrdých skúšok, akými boli smrť jeho syna Jacquesa v roku 1542 a smrť jeho manželky Idelette v roku 1549.

Toto obdobie ťažkých skúšok nakoniec ustúpilo a posledných 9 rokov Kalvínovho života (1555-1564) môžeme nazvať obdobím pokoja a útechy. Po dlhom čase získal Kalvín konečne podporu starších mesta. S touto podporou mohol Kalvín založiť Ženevskú akadémiu v roku 1559 založenú na princípoch, ktoré videl v Štrasburgu. Akadémia mala súkromnú školu pre základné vzdelanie ľudí a potom mala verejnú školu, ktorá sa venovala pokročilejšej výučbe biblických jazykov a teológie pre budúcich služobníkov, právnikov a lekárov. V roku 1559 bolo tiež vydané posledné piate vydanie jeho známych Inštitúcii. V roku 1560 bola vydaná Ženevská Biblia v angličtine, ktorá bola prvou Bibliou s teologickými poznámkami na okrajoch.

Kalvín vysielal francúzsky hovoriacich kazateľov, ktorých vychovaj pre službu evanjelia, zo Ženevy do iných francúzsky hovoriacich oblastí v Európe. Väčšina z nich odišla do Francúzska, kde sa k reformácii pripojila jedna desatina obyvateľstva. Nakoniec do Francúzska odišlo 1300 misionárov vyučených v Ženeve. V roku 1560 bolo založených vo Francúzsku viac ako 100 tajných zborov založených misionármi vyslanými zo Ženevy. V roku 1562 sa počet týchto zborov rozrástol na 2150 s tromi miliónmi členov. V niektorých zboroch sa počet členov počítal na tisíce. Vznikol tu zbor takzvaných Hugenotov, ktorí takmer potlačili katolícku protireformáciu vo Francúzsku. Okrem Francúzska boli misionári zo Ženevy vysielaní zakladať zbory aj do Talianska, Maďarska, Poľska, Nemecka, Holandska, Anglicka, Škótska, Porýnia a dokonca aj do Brazílie.

Rozlúčka

Na začiatku roku 1564 Kalvín vážne ochorel. Poslednú kázeň mal 6. februára v katedrále svätého Petra. V apríli už bolo jasné, že dlho žiť nebude. Sila jeho viery postavená na Božej zvrchovanosti sa prejavila aj v jeho závete. 25. apríla 1564 dal Kalvín napísať tieto slová:

„Ďakujem Bohu nielen preto, že sa nado mnou, úbohou bytosťou, zmiloval a vytrhol ma z priepasti modlárstva, v ktorej som bol zaseknutý, aby ma priviedol do svetla Jeho evanjelia a aby som bol účastníkom doktríny spasenia, ktorej som bol nehodný. Vo svojom milosrdenstve mi bol oporou napriek mojim mnohým hriechom a nedokonalostiam, za ktoré som si zaslúžil Jeho odmietnutie a súd. Ale On bol až natoľko milostivý, že si ma bol ochotný použiť na sprostredkovanie a oznamovanie pravdy svojho evanjelia.“

O tri dni neskôr, 28. apríla 1564, si Kalvín do svojej spálne zavolal svojich kolegov, aby sa s nimi rozlúčil. Varoval ich, že reformačné boje ešte zďaleka neskončili, ale práve začínajú: „Budete mať ťažkosti, keď si ma Boh zoberie… Ale vzmužte sa a posilňujte sa navzájom, lebo Boh si použije a zachová tento zbor. A uisťujem vás, že ho ochráni.“ S týmito slovami predal zodpovednosť zo svojich slabých rúk do ich.

Kalvín zomrel 27. mája 1564 v náručí Theodora Bezu, jeho nástupcu. Kalvínove posledné slová boli: „Ako dlho Pane?“ Boli to slová citované z Písma (Žalm 79:5, 89:47). Zomrel citovaním Písma, ktoré tak dlho a verne kázal. Ako pokorný služobník bol na vlastnú žiadosť pochovaný na bežnom cintoríne do hrobu bez mena.

Autor: Steven Lawson, Zdroj: pravdavlaske.sk