Moja dospievajúca dcéra a ja sme sa minulý týždeň na bohoslužbách rozplakali. Jeden z našich pastorov kázal o kríži. Ellie a mňa úplne ovládli emócie, keď opisoval Krista, ako vstrebáva náš hriech a znáša Boží hnev, to všetko namiesto nás.
Prečo? Prečo sme my plakali od radosti a údivu, zatiaľ čo ostatní necítili nič? Náš plač bol darom od Boha.
Ak aj naše evanjelium je zahalené, je zahalené pre tých, ktorí hynú. V nich boh tohto veku zatemnil mysle neveriacich, aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha. Veď nehlásame samých seba, ale Ježiša Krista, Pána, keďže my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnôt zažiari svetlo!, zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie Božej slávy na tvári Ježiša Krista. (2. K 4:3–6)
Keď sme v tú nedeľu znovu počúvali príbeh Veľkého piatka, mohlo sa stať, že by sme nič necítili — boli by sme slepí, v tme, neveriaci — ale Boh opäť zažiaril v našom srdci.
ÚPENLIVO ZA NICH PROS BOHA
Pamätám si, ako som prvýkrát zostúpil do hlbiny jednej jaskyne. Do toho dňa som nemal predstavu, čo skutočne znamená, keď je niečo „čierne ako uhoľ.“ Počul som hlas svojho kamaráta, ktorý bol hneď vedľa mňa, ale nevidel som ho. Akokoľvek som sa snažil, nevidel som pred sebou ani svoju vlastnú ruku.
Potom môj kamarát zapol baterku. Všetko sa zmenilo. Tma bola preč a jaskyňu bolo možné vidieť a bola nádherná. Práve toto opisuje apoštol Pavol vo svojom liste. Všetci kráčame v úplnej duchovnej tme, pokiaľ sa Boh nerozhodne zasvietiť svojim svetlom na nás. Nejakým záhadným spôsobom Boh rozsvieti svetlo v srdci človeka, takže v okamihu uvidí krásu evanjelia. Nijaké množstvo ľudskej snahy toto nedokáže vyprodukovať. Spasenie je Boží zázrak.
Mnohí z nás by povedali, že veria tejto teologickej pravde, ale naše činy prezrádzajú opak, keď odkrývajú, koľko dôvery vkladáme do ľudí, verejných prejavov a akcií. Pri viacerých príležitostiach ma ľudia úpenlivo prosili, aby som sa porozprával s ich stratenými priateľmi a verili, že moje slová prinesú žiadanú zmenu. Až príliš často som splnil ich želanie (namiesto toho, aby som napravil ich teológiu), a zúfalo sa snažil nájsť dokonalé slová, ktorými by som ich priateľov presvedčil, aby sa zaľúbili do Ježiša. Vidíte už, aké je to smiešne?
Pavol nám vo svojom 2. LISTE KORINŤANOM 4:4 hovorí, že satan zatemnil myseľ týchto ľudí. S výnimkou Božieho pôsobenia je úpenlivo prosiť niekoho, aby uvidel krásu Krista, rovnako márne, ako úpenlivo prosiť slepca, aby si vychutnal krásu zapadajúceho slnka. Smerujeme naše úpenlivé prosby v prvom rade na Boha?
MOJA TRIDSAŤROČNÁ MODLITBA
Ježiš nám hovorí podobenstvo o neodbytnej vdove, aby nám pripomenul, že sa nám „treba vždy modliť a neochabovať“ (L 18:1). Vytrvalá modlitba má ohromnú moc. Boh nie je taký ako my; Jeho deti Ho neobťažujú tým, že Ho prosia o tú istú vec znova a zas. Má radosť z viery, ktorú prejavujeme tým, že sa opakovane modlíme za niekoho, aby bol spasený.
Keď hlboko milujem konkrétnych ľudí, je prirodzené sa za nich vytrvalo modliť. Myslím si, že by to v skutočnosti vyžadovalo viac úsilia vyhýbať sa modlitbám za nich. Môj najlepší kamarát na vysokej škole sa rozhodol, že nechce nasledovať Ježiša. Zlomilo mi to srdce. Ken a ja sme sa vybrali vlastnou cestou a naše životy šli opačným smerom. Ale nikdy som sa za neho neprestal modliť — nedokázal som to. Kedykoľvek mi Kenovo meno zišlo na um, modlitba bola mojou prirodzenou reflexívnou reakciou.
Pred dvoma rokmi som rozprával v Seattli, kde žil Ken. Pozval som ho na akciu, aby sme mohli znovu nadviazať kontakt. Strednú školu sme skončili v roku 1985. Po tridsiatich rokoch modlitieb sa Boh rozhodol zasvietiť svojím svetlom na jeho srdce. Zrazu mu Ježiš pripadal nádherný a nemohol uveriť tomu, že celý ten čas to nevidel. O pár týždňov neskôr Ken so svojou manželkou prileteli do San Francisca a pokrstil som ich. Nedokážem vyjadriť, aký to bol veľký dar. Ken je jedným z mála ľudí, za ktorých sa pravidelne modlím už tridsať rokov — je to len malá cena, ktorú som zaplatil, aby som s ním strávil nasledujúcich tridsať miliónov rokov.
NIK NIE JE PRÍLIŠ STRATENÝ
Žiadna duša nie je pre Boha príliš ďaleko, aby ju nemohol prinavrátiť. Žiadne srdce nie je pre Boha pritvrdé, aby ho nemohol obmäkčiť. Žiaden syn ani dcéra nie sú príliš stratení, aby ich nemohol zachrániť. Neprestávaj sa modliť, aby Boh urobil, čo môže urobiť iba On.
Keď chápeme, aké následky plynú z odmietnutia Krista a sme naplnení láskou k inej ľudskej bytosti, vytrvalá modlitba by mala byť prirodzenou reakciou. Aj dnes sa stále pýtam, ako je ohlásená Božia vôľa prepletená s účinnosťou mojich vytrvalých modlitieb. Nateraz som viac než spokojný, aby som poslúchal a modlil sa. Aj keď si stále nie som istý, ako to funguje, videl som, že to funguje. Rozjímaj so mnou nad 18. kapitolou Lukášovho evanjelia, dôveruj Kristovým slovám a potom sa modli s úprimnosťou a očakávaním.
Ak vidíš bohatstvo, ktoré máš v Kristovi, nájdi si čas, aby si Bohu ďakoval celou svojou bytosťou. Daroval nám ten najväčší poklad, aký sme len mohli dostať. On už „zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie Božej slávy na tvári Ježiša Krista.“
ZDROJ: CHCEMVIAC.COM FOTO: UNSPLASH AUTOR: FRANCIS CHAN © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG
