V knihe Deep Down Dark (Hlboko v tme) vyrozprával Héctor Tobar príbeh 33 čilských baníkov uväznených v zavalenej bani 600 metrov pod zemou 69 dní.iBolo to vo všetkých správach. Museli žiť v tme, takmer bez jedla, odrezaní od zvyšku sveta. Začali chudnúť. Nevedeli, či ešte niekedy uzrú denné svetlo. Jedny noviny v Santiagu odhadli ich šance na prežitie na 2 percentá.
Mnohí z baníkov, stojac tvárou v tvár bezprostrednej smrti, zhodnotili svoj život a uvedomili si, že veľa vecí ľutujú. Niekto poprosil Josého Henríqueza, o ktorom vedeli, že je zbožný človek, či sa za všetkých bude modliť.
Modlil sa.
Keď si kľakol na kolená, niektorí ďalší muži sa pridali a on sa začal rozprávať s Bohom: „Nie sme najlepší ľudia, Pane, ale zmiluj sa nad nami.“
Mohli by ste si pomyslieť, že je to trochu urážlivé, „O kom to vlastne hovorí, nie najlepší ľudia?“ Z nejakého dôvodu však v tej hlbokej tme nikto nenamietal. Pretože vedeli, že je to pravda.
Tak Henríquez pokračoval a dokonca ešte konkrétnejšie: „Víctor Segovia vie, že priveľa pije. Víctor Zamora sa príliš rýchlo rozzúri. Pedro Cortez vie, že nebol dobrým otcom svojej dcérke…“
Znovu nikto nenamietal. Vlastne to bol začiatok niečoho výnimočného, niečoho nečakaného – intimity.Tí muži, hlboko v tme, pochovaní pod zemou, keď im smrť hľadela priamo do tváre, nejakým spôsobom objavili nový zmysel spoločenstva. Dokonca sa začali každý deň zhromažďovať k jedinému pokrmu dňa – lyžičke tuniaka, možno sušienke a troške vody – a potom José Henríquez alebo Osman Araya mali krátku kázeň a muži pokľakli na kolená a modlili sa.
„Bože, odpusť mi prudkosť v hlase, s akou som sa rozprával so ženou a so synom.“
„Bože, odpusť mi, že som zle zaobchádzal s chrámom svojho tela, keď som bral drogy.“
Bolo celkom úžasné, ako tieto modlitby prirodzene prerástli k tomu, že sa baníci ospravedlňovali za vzájomné previnenia a vyznávali si hriechy.
„Prepáč, že som na teba dvihol hlas.“
„Prepáč, že som ti nepomohol priniesť vodu.“
Intimita je spoločný zážitok. Utrpenie už zo svojej podstaty znamená zažiť niečo, čo zažívať nechceme, napríklad bolesť, stratu, sklamanie alebo zúfalstvo. Táto skupina ostrieľaných baníkov predsa len zistila, že v spoločnom utrpení, keď sa starali jeden o druhého, sa medzi nimi vytvorilo puto, ktoré by medzi nimi nevzniklo bezutrpenia. Keď sa nemohli hnať za pôžitkami, peniazmi a alkoholom, až vtedy si uvedomili, aké bláznovstvo je žiť pre tieto veci.
Medzitým skupina ľudí na povrchu začala vŕtať do zeme, aby mohli baníkov zachrániť. Vedúci vŕtacej skupiny navrhol, že by sa mali pomodliť za dieru predtým, ako ju vykopú.
„Zložme všetku svoju dôveru na toho chudého chlapíka,“ povedal (mysliac „chudého chlapíka“ na kríži).
Keď sklonili hlavy, jeden z členov tímu povedal: „Hej, šéfe, chyťme sa za ruky, kým sa budeme modliť.“ A tak sa osem statných čilských špecialistov na vrty držalo za ruky a prosili Ježiša o pomoc. Zrodila sa snaha o záchranu, a ľudia z celého sveta sa začali snažiť nejako pomôcť, darovať niečo či modliť sa za mužov, aby ich zachránili.
Nanešťastie, najšťastnejšia časť tohto príbehu je zároveň aj najsmutnejšia.
Vŕtacie zariadenie prevŕtalo úzku dieru do skaly. Baníci dostali jedlo, zásoby a iPady, a už vedia, že nakoniec ich zachránia, zisťujú, že sú slávni a že môžu zbohatnúť.
A vtedy prestali vyznania.
Prestali modlitby.
Vidina peňazí a slávy zmarila pretvárajúce spoločenstvo, ktoré sa zrodilo zo spoločného utrpenia.
Každý jeden bol najlepšou verziou seba, keď bol v najhoršej životnej situácii.
Boh stretáva ľudí v utrpení
Najhlbšia temnota je miesto, kde viete, že to sami nezvládnete. Najhlbšia temnota je miesto, kde si uvedomíte, že potrebujete Boha.
Lekári vám oznámili, že je to zhubné.
Milovaná dcéra utiekla z domu a vy netušíte, kde by mohla byť, a neviete ani kýmvlastne je, neviete ani, či sa ešte niekedy vráti domov.
Oznámil vám, že vás opúšťa.
Povedala vám, že vás nemiluje.
Povedal vám, že vás nikdy nemiloval.
Stratili ste prácu.
Prišli ste o peniaze.
Alkohol sa vám vymkol spod kontroly.
Každé ráno sa budíte s úzkosťou.
Vyjsť z domu si vyžaduje hrdinské úsilie.
Ste obeťou neskutočnej nespravodlivosti.
Toto je to miesto, najhlbšia temnota.
Utrpenie nevedie k úžasnej intimite automaticky. David Brooks, ktorý píše o tom, ako utrpenie zmenilo známu katolícku aktivistku a autorku Dorothy Day, hovorí: „Pre väčšinu z nás nie je v utrpení nič skutočne vznešené. Tak ako zlyhanie je niekedy iba zlyhaním (a nie cestou, ako sa stať ďalším Stevom Jobsom), utrpenie je niekedy iba zdrvujúce.“iNiekedy však, nie vždy, sa udeje niečo zvláštne spásonosné.
V nacistickom Nemecku vytvoril Dietrich Bonhoeffer malú skupinku študentov teológie, aby absolvovali duchovnú prípravu v škole podzemnej cirkvi. Našli tam spoločenstvo a intimitu v núdzi a zraniteľnosti, ktorú nikdy nepoznali, keď bol život ľahký.
Počul som nespočetné príbehy o ľuďoch, ktorí sa po tisíci raz spili, prišli o prácu, stratili rodinu a nakoniec šli k AA, pretože vedeli, že keby sa spoľahli len na seba, zomreli by. Tam našli spoločenstvo, ktoré nikdy nepoznali, keď sa ešte snažili mať veci pod kontrolou.
„Utrpenie tak ako láska rúca predstavy o sebakontrole,“ píše David Brooks. „Zotavovať sa z utrpenia nie je ako zotavovať sa z choroby. Mnohí ľudia z toho nevyjdú uzdravení, vyjdú z toho zmenení… Namiesto toho, aby sa vyhýbali druhom záväzkov v láske, ktoré často vedú k utrpeniu, vrhajú sa do nich ešte hlbšie.“ii
Po strašnej streľbe v kostole Mother Emanuel Church v Charlestone v Južnej Kalifornii som tam odletel s jednou zo svojich dcér, aby sme sa zúčastnili ich nedeľných bohoslužieb. Viac ako dve hodiny v kostole, ktorý bol plný na prasknutie, ľudia spievali, čítali, plakali, modlili sa, protestovali a uctievali, aby sa pokúsili nájsť spoločnú útechu.
Nikdy som sa nezúčastnil bohoslužby, kde by bolo viac zármutku.
Nikdy som sa nezúčastnil bohoslužby, kde by bolo viac hnevu.
Nikdy som sa nezúčastnil bohoslužby, kde by bola hlbšia láska či búrlivejšia radosť.
Nerozumiem tomu, ale bol som toho svedkom.
Boh sa stretáva s ľuďmi v ich utrpení.
Jedna, čo prežila streľbu v kostole, bola žena menom Felicia Sanders, ktorá mala na sebe toľko krvi, že ju útočník považoval za mŕtvu. Jej syna Tywanzu postrelil a neprežil to. Časopis Timepublikoval reportáž k titulnej strane o sile odpustenia, ktoré vyjadrili obete v období po neopísateľnom čine rasového terorizmu a krutosti. Podľa reportáže „Felicia Sanders požiadala FBI o jednu vec, aby jej vrátili dve Biblie. FBI povedali, že sa nedajú vrátiť späť. Ona na tom trvala, preto vyšetrovatelia poslali jej a Tywanzovu Bibliu do ústredia laboratórií špičkových technológií v Quanicu vo Virginii, kde ich stránku po stránke vyčistili tak dôkladne, ako sa len dalo. Dnes ich má Felicia. Stránky sú stále ružové od krvi, ktorú sa už nikdy nepodarí zmyť. Stále sa však dajú rozpoznať
slová.“iii
Zmysel blízkosti
Patrick Morley píše o neodbytnom pocite, že svoj život nepochopil celkom správne.iKeď začal mať úspech v práci, ľudia, ktorí ho predtým ignorovali, si ho začali predchádzať. Ponúkali mu členstvo v rôznych organizáciách, hovoril na rôznych udalostiach a stretával sa s dôležitými ľuďmi. Takmer vždy mu za to núkali peniaze a to rozhodovalo, čomu bude venovať čas. Ľudia chceli jeho čas, lebo im mal čo ponúknuť.
Cítil s ľuďmi spojenie, pretože toľkí chceli kúsok z jeho času. Boli to však povrchné vzťahy, založené na tom, aký úžitok z neho mohli mať, neboli to významné priateľstvá s prežívaním skutočnej intimity.
Zároveň však ľuďom, ktorí ho potrebovali najviac – najmä svojim deťom – času venoval najmenej.
Na istý čas si plietol kvantitu svojich kontaktov s kvalitou vzťahov.
„Niekam sme to dotiahli!“ povedal jedného dňa manželke.
„Áno, ale na nesprávne miesto,“ odpovedala mu ona.ii
Potom im napadla myšlienka: „Prečo vo všetkom, čo robíme, neuprednostňujeme veci na základe toho, kto bude plakať na našom pohrebe? … Prečo by sme mali venovať čas ľuďom, ktorí nás nemajú radi, na úkor tých, ktorí nás naozaj milujú?“iii
V knihe The Entrepreneur Roller Coaster (Podnikateľská horská dráha) Darren Hardy spomína článok z časopisu Newsweek, ktorý hovoril o pohreboch a o tom, že na pohrebe plače v priemere iba asi desať ľudí. Hardy píše: „To ma dostalo… Chcete mi povedať, že celý život môžem tvrdo pracovať, snažiť sa robiť dobro a zavďačiť sa ľuďom, no nakoniec iba desiatim ľuďom bude na mne záležať natoľko, aby za mnou plakali?“iv
Podľa toho istého článku, hovorí Hardy, najdôležitejším faktorom, ktorý rozhoduje, či niekto na váš pohreb príde, alebo nepríde, je… teraz sa podržte… počasie. Ak bude pršať, polovica ľudí sa rozhodne, že potrebujú byť niekde inde. Keď si toto uvedomil, hovorí Hardy, „stačilo to na to, aby mi prestalo záležať na tom, čo si o mne ľudia myslia.“v
Herodes Veľký myslel na to, kto bude plakať na jeho pohrebe. Bol najväčším staviteľom a najmocnejším vládcom Palestíny svojho storočia. Avšak nebol majstrom v intimite. Mal desať žien, a jedinú z nich, ktorú naozaj miloval, upodozrieval, že chce získať jeho trón, a tak ju dal zabiť. Tiež dal zabiť jej matku. Okrem toho dal zabiť aj troch vlastných synov. Chcel, aby si ho ľudia pamätali, a tak dal svojim potomkom mená ako Herodes Antipas, Herodes Filip a Herodias, čo je asi také, ako keď George Foreman dal svojim synom mená George jr., George III., George IV., George V. a George VI.
Avšak keď Herodes ležal na smrteľnej posteli, uvedomil si, že niktonebude plakať na jeho pohrebe. Antický historik Josephus Flavius hovorí, že Herodes „prikázal, aby povolali všetkých popredných mužov celého židovského národa…“ a uväznili ich v hipodróme v Jerichu.viHerodes dal rozkazy svojej sestre a švagrovi, aby v deň, keď zomrie, popravili prominentných Židov, a to mu malo poskytnúť záruku, že v deň Herodesovho pohrebu sa bude plakať.
Budú alebo nebudú?
Takže, kto nebudeplakať na mojom pohrebe?
- moji kritici,
- ľudia, ktorí mi píšu so žiadosťou o pomoc, ale nikdy som o nich nepočul,
- ľudia, ktorých uznanie sa neustále snažím získať, ale ktorí mi ho stále odopierajú,
- bohatí ľudia, o ktorých si myslím, že by mi niečo mohli dať, ak ich lepšie spoznám (no zatiaľ sa tak nestalo),
- úspešní ľudia, pri ktorých dúfam, že sa nakazím ich úspechom, keď s nimi budem tráviť viac času,
- ľudia, s ktorými sa stretávam často, ale oni si nepamätajú moje meno,
- ľudia, o ktorých si myslím, že mi dodajú pocit dôležitosti, ak by sa mi podarilo získať ich pozornosť,
- ľudia, ktorí sú viac v pohode než ja,
- ľudia, ktorí ma zneužívajú,
- slávni ľudia, s ktorými som sa v skutočnosti nikdy nestretol,
- krásne ženy, ktorých obrázkov je plný internet, ale ktoré netušia, že existujem,
- ľudia, ktorých sa bojím,
- ľudia, ktorí sa boja mňa,
- všetci ľudia na lavičke poroty v mojej mysli, na názore ktorých mi veľmi záleží, ale ktorí nepremýšľajú o mne, lebo ich zaujíma, čo si o nich myslia iní ľudia.
Kto pravdepodobne budeplakať na mojom pohrebe?
- moje deti a ich rodiny,
- manželka,
- môj brat a moja sestra,
(Hoci sestra je o niečo staršia ako ja, stále si myslím, že bude žiť dlhšie. Je oveľa nižšia, takže jej srdce nemusí tak tvrdo pracovať.)
- dobrí priatelia,
- rodičia, ak by som ich predbehol,
- ľudia, ktorým som osobne a úprimne pomohol.
Inými slovami, ľudia s ktorými mám skutočnú intimitu.
Otázka znie: Dávam to najlepšie zo svojho času a života ľuďom, ktorí budú plakať na mojom pohrebe?
Pre lásku je prirodzené viazať sa.
G. K. Chesterton, A Defence of Rash Vows (Obrana unáhlených sľubov)
Pôjdeme spolu von?
Pôjdeme spolu na rande?
Chceš so mnou chodiť?
Zasnúbiš sa so mnou?
Vezmeš si ma?
Intimita a záväzok patria k sebe ako hrášok a mrkva, ako Bogey a Bacall, ako Cheech a Chong. Spolu so silnou túžbou po intimite prichádza túžba viazať sa – s našou polovičkou, deťmi aj s priateľmi.
Záväzky, ktoré prijímame a dodržiavame, ukotvujú intímne vzťahy, formujú identitu a definujú dni:
„Vieš udržať tajomstvo?“
„Môžem ťa požiadať o láskavosť?“
„Nešiel by si so mnou vo štvrtok na kávu?“
„Budeš mojim priateľom?“
„Chceš sa stať rodičom?“
„Chceš svoj život odovzdať Bohu?“
Záväzok nám poskytuje to, čo Lewis Smedes nazýva „malý ostrov istoty“ v neistom svete: „Aké je zvláštne, keď sa nad tým zamyslíte, že obyčajná ľudská bytosť môže uchopiť budúcnosť a zviazať jej časť pre iného človeka… Načahujem sa do nepredvídateľných dní pred nami a jedna vec začne byť predvídateľná: budem tam s tebou.“i Záväzok je základom intimity, pretože bez záväzku nemôže existovať dôvera a bez dôvery nemôže existovať intimita.
Keďže sme často nespoľahliví, zo všetkých síl sa snažíme ľudí presvedčiť, aby nám dôverovali. Keď sme ako deti veľmi chceli, aby nám niekto uveril, často sme recitovali známu formulku: „Krížik na srdce, dúfam, že zomriem, pichni ma ihlou do oka.“ Kto toto vymyslel? Ak ti nehovorím pravdu, nech zneužijem znak kríža, nech zahyniem a nech mi do oka pichnú ihlu?
Už som na inom mieste písal, ako v poslednom roku života Henriho Nouwena fascinovala skupina akrobatov na hrazde, ktorí sa volali Lietajúci Rodleighovia. Niečo na ladnosti a dôvere, ktoré sprevádzajú ich lietanie vzduchom, mu pripomínalo obraz intimity, radosti a bezpečia v Božom kráľovstve.
Keďže som tomu sám chcel lepšie porozumieť, zapísal som sa na kurz v Cirkusovom centre v San Franciscu, kde dávajú lekcie v akrobacii na visutej hrazde.ii
Povedali mi, že som na zozname náhradníkov, a tak som sa chystal len pozerať. Keď však nastal čas cvičiť a jedna zo študentiek videla, ako vysoko nad zemou hrazda je, zrazu si spomenula, že má dohodnuté iné stretnutie. A tak som sa dostal do kurzu. Potom mi predstavili Alana, ktorý ma mal chytať. (Hneď som si ho prezrel, aby som zistil, či vyzerá dosť silný, aké má dlhé ramená a či sa mu potia ruky.)
Spomenul som si, že vedúci Rodleighovcov povedal Henrimu Nouwenovi o vzťahu medzi dvoma typmi akrobatov na hrazde: letcov a chytačov. Väčšina ľudí sa sústredí na letcov a oslavuje ich, pretože oni robia všetky kotrmelce, ale chytači sú skutoční hrdinovia.
„Tajomstvo,“ povedal Rodleigh, „je, že letec nerobí nič, chytač robí všetko. Keď letím k Joeovi, jednoducho len vystriem ruky a čakám, že ma bezpečne chytí a vytiahne na plochu za svojou hrazdou.“
„Ty nerobíš nič!“ povedal som prekvapene.
„Nič,“ zopakoval Rodleigh… „Letec musí letieť a chytač musí chytať, letec musí s vystretými rukami dôverovať, že chytač tam pre neho bude.“
Keď to Rodleigh tak presvedčivo rozprával, mysľou mi prebleskli Ježišove slová: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Umierať znamená veriť svojmu chytačovi. Starať sa o umierajúceho znamená hovoriť: „Neboj sa. Pamätaj, že si milované dieťa Božie. Bude tam, keď spravíš dlhý skok. Nepokúšaj sa ho uchopiť, On uchopí teba. Len vystri ruky a dôveruj, dôveruj, dôveruj.“iii
Keď som Nouwenove slová čítal v tichu a bezpečí svojej študovne, boli také krásne, že som ich chcel zažiť. Keď som však vyliezol rebríkom na plošinu v Cirkusovom centre, už som vôbec nechcel lietať. Nechcel som poslúchnuť ich inštrukcie. Nechcel som sa nahnúť cez plošinu. Nechcel som skočiť. Nechcel som vystrieť ruky. Nechcel som pustiť hrazdu.
No predsa som im dôveroval dosť na to, aby som všetko predsa len spravil.
A potom sa tie silné ramená objavili z prázdna a uchopili moje vystreté ruky. Zachytili ma.
A dvaja sa stali jedno.
Svadby, viac než čokoľvek iné v našej kultúre, nám umožňujú pochopiť, čo záväzok znamená. Svadba je svadbou nie kvôli svadobnej torte, šatám, kvetom ani hudbe. Je to sľub. Vo svete zmien a nestability si muž a žena dávajú úprimný sľub, že odteraz existuje jedna nedotknuteľná istota, na ktorú sa môžeme spoľahnúť. V dobrom i zlom, bohatstve aj chudobe, zdraví aj chorobe, keď ste mladí a sexi a vzduch vonia po Eau de Sud, aj keď ste starí, bezzubí a vo vzduchu cítite Eau du Voltaren, môžete sa na tento sľub spoľahnúť. Je to náš svätý sľub.
Cena záväzku
Všetci túžime po intimite a vieme, že intimita si vyžaduje záväzok, ale tu nastáva napätie: záväzok prichádza s cenovkou.
Občas sa s niektorým z našich dospelých detí rozprávame a prebieha to asi takto:
„Nechceš prísť dnes večer na večeru?“
„Možno. Neviem. Uvidíme.“
Pod povrchom sa skrýva nevyslovená neodbytná myšlienka: Mohol by som dostať aj lepšiu ponuku, a ak sa už sľúbim tebe, premeškám inú príležitosť.
Záväzok môže naháňať strach, pretože znamená stratu možností. Záväzok je predsa sľub o budúcnosti, ale veci sa v budúcnosti môžu zmeniť. Čo ak sľúbim, že si ťa vezmem, ale potom sa zmením? Čo ak sľúbim, že si ťa vezmem, a potom sa tyzmeníš?Čo ak ti sľúbim, že budem tvojím priateľom, ale potom sa pohádame alebo už nebudeme cítiť takú vzájomnú blízkosť? Čo ak sľúbim, že budem nasledovať Boha, ale zajtra sa mi už nebude chcieť nasledovať Ho? Čo ak si ani nie som istý, že Boh naozaj existuje?
Lewis Smedes identifikoval tri veci, ktorých sa vzdávame, keď sa zaväzujeme inému človeku: naša sloboda, individualitaa kontrola.iKeď máme voči niekomu záväzok, nemáme už veci pod kontrolou len my sami. Náš čas a srdce už nepatria len nám. Záväzok okolo nás stavia neviditeľný plot a my sa slobodne rozhodujeme dodržiavať toto obmedzenie slobody. Keď sme sa už raz niekomu zaviazali, neexistuje viac ja, môj, sebe; stali sme sa súčasťou nás, my.
Ľudia, ktorí sa boja záväzkov, majú strach, že im niečo ujde. Myslia si, kým nemám záväzky, môžem si vyhodiť z kopýtka, môžem sa stretávať s kým chcem, môžem jesť, čo len chcem, môžem robiť, čo sa mi chce, môžem si kúpiť, čo sa mi páči, môžem hovoriť, čo sa mi zachce, a môžem skúsiť všetko, po čom túžim. Podľa tohto spôsobu myslenia, vyhýbať sa záväzkom je cesta k slobode.
Samozrejme, tí, ktorí vstupujú do záväzkov a dodržiavajú ich, zažijú slobodu, akú nikdy nespoznajú tí, ktorí sa im vyhýbajú.
G. K. Chesterton raz napísal esej s nádherným názvom „Obrana unáhlených sľubov“, v ktorej tvrdí, že keď robíme a dodržiavame záväzky, určitým spôsobom prekračujeme hranice času a vytvárame trvalú identitu: „Muž, ktorý dáva sľub, si sám so sebou dohaduje stretnutie niekde a niekedy v budúcnosti.“ii
Záväzkom sa spútavam s momentom v budúcnosti. Nemám slobodu milovať inú ženu. Nemám slobodu nasledovať iného Boha. Nejakým spôsobom však tento „neslobodný“ záväzok vedie k hlbšej slobode, než akú ponúkajú všetky ostatné možnosti a úniky vo svete strachu zo záväzkov.
Útek od záväzku Chesterton nazýva „vládou zbabelcov“iii. Odvaha zaviazať sa a dôvera umožňujú intimitu, akú by sme inak nemohli spoznať. Funguje to takto: Urobíme záväzok a ten je prijatý s dôverou. Keď svoj sľub dodržíme, utvrdí to dôveru a to prehĺbi intimitu.
Ako viem, že Nancy mi je verná? Sľúbila to. Ja jej dôverujem. Možno by sa dala na Nancy nasadiť kamera tak, aby som mohol vizuálne monitorovať jej správanie 24 hodín, 7 dní v týždni ako bezpečnostná kamera v predajni. Keby sa však aj ponúkla, že to dovolí (a verte mi, to by nedovolila), ja by som to nespravil. Radšej jej budem dôverovať. Kombinácia záväzku a dôvery vytvára taký typ intimity, aký by „vedomie“ nikdy nedokázalo.
Utíchnite
Spojenie, po ktorom najviac túžime, nie je technické, je duchovné. Nie je to spojenie s internetom, je to spojenie s Bohom. Aby sme sa spojili s Bohom, potrebujeme sa niekedy odpojiť od všetkého ostatného.
Jeden z najdôležitejších príkazov v Biblii znie: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh.“iPovedal by som, že „utíchnuť“ je dnes ťažšie než kedykoľvek predtým.
V sérii štúdií publikovaných v magazíne Science (Veda)dali výskumníci ľuďom na výber: sedieť sám so svojimi myšlienkami šesť až pätnásť minút, alebo si dať elektrický šok. Jedna štvrtinažien – a dve tretinymužov – si vybrali šok. Jeden muž si dal 190 šokovza pätnásť minút. Niektorí ľudia sa radšej potrestajú elektrickou bolesťou, než aby utíchli.ii
Ak však nikdy nie sme ochotní utíchnuť, nikdy nespoznáme, že Boh je Boh.
Ak nikdy nie sme ochotní utíchnuť, nikdy nespoznáme skutočný pokoj.
Pred niekoľkými týždňami som vyskúšal „technický sabat“. V piatok v čase západu slnka som vypol počítač, mobilný telefón, televíziu a odstrihol som sa na 24 hodín. Žiadne telefonáty, žiadne textové správy, žiadne tweety, emaily oznámenia, blogy. Bol som na dlhej prechádzke. Dlho som sa zhováral s ľuďmi, ktorých milujem. Čítal som si len z lásky k čítaniu. Modlil som sa. Hral som na klavíri. Bolo to úžasné.
Ak je pre vás predstava byť bez mobilného telefónu na celý víkend priveľa, možno by ste namiesto toho mohli začať s jednoduchou meditáciou nad Žalmom 46:11. Začnite s celou vetou, znovu si prečítajte žalm tak, že odoberiete jedno alebo dve slová:
Utíchnite a poznajte, že ja som Boh.
Utíchnite a poznajte, že ja som.
Utíchnite a poznajte.
Utíchnite.
V Starej zmluve dáva Boh nádherné inštrukcie skupine levitov: „Každé ráno majú pristúpiť, vzdať vďaku a chválu Hospodinovi; takisto večer.“iii
Čo keby ste prvé a posledné slová svojho dňa venovali Bohu namiesto mobilu?
Tajomstvo našich „prepojených bytostí“ je, že sme boli stvorení pre život v nepretržitom spojení s Bohom. Spomeňte si na dvoch malých chlapcov, ktorí sa hrajú, kým ich mama sleduje a čaká, kedy sa na ňu pozrú. V určitom zmysle sa každá ľudská bytosť pýta: „Pozerá sa niekto? Počuje ma niekto?“ Nuž, Boží papier je plný triliónom čiarok.
„Ja som tu,“ hovorí.
V začiatkoch internetu bolo ohromné, keď sme sa mohli pripojiť. Museli ste najskôr vytočiť. Trvalo to nekonečne dlho. Museli ste zaplatiť. Teraz môžete ísť do kaviarne, hotela alebo do knižnice a dostanete neobmedzený, neprerušený, okamžitý prístup k internetu zdarma.
Malé slovo prístupje jedným zo slov, ktoré apoštol Pavol miloval: „… lebo skrze Neho [Ježiša] … máme prístup k Otcovi v jednom Duchu.“
Vždy vás vidí. Vždy vás vypočuje. Nikdy nie ste sami.
Máte prístup k Otcovi. Toto je alternatíva raja.
Autor: Chcemvia.com Datum: 22. listopadu 2020 Foto: Wikimedia Commons – ilustrační