Spoveď slovenského evanjelikála

“Si veriaci?”
“Áno.”
“Kresťan?“
“Áno.”
“Katolík či evanjelik?”
“Ani jedno.”
“Jehovista?”
“Nieeeee, čo si!”
“Tak čo si?”
„Evanjelikál.“

Áno, toto je môj coming-out. Som EVANJELIKÁL. Jasné, rozumiem, asi netušíte, čo to znamená. Málokto na Slovensku to tuší. Je nás totiž oveľa menej ako 4%. Na Slovensku sa k evanjelikálnym cirkvám hlási približne 25 000 ľudí. Keby bola nejaká celoslovenská evanjelikálna konferencia, všetci by sa asi zmestili na Kmotríkov štadión. 6 z 18 oficiálne štátom uznaných cirkví patria do evanjelikálneho hnutia.

SOUVISEJÍCÍ – John Stott / Evangelikálové a římský katolicismus (část 1.)

Keď sa ma niekto opýta, do ktorej cirkvi chodím, tak moja odpoveď je, že je to niečo ako Cirkev bratská, kde je kazateľom Daniel Pastirčák. Daniel je totiž jedným z mála verejne známych evanjelikálov na Slovensku a som hrdý na to, že máme aspoň jedného zástupcu medzi slovenskými intelektuálmi.

Kto sú evanjelikáli

Evanjelikáli sa radi vymedzujú voči katolíkom a evanjelikom. Je na tom postavená ich identita. Tak napríklad, evanjelikáli nemajú Služby Božie ako evanjelici, ale bohoslužby. Stačí vymeniť poradie dvoch slov, spojiť ich v jedno a už ste iní. Geniálny marketing!!!

Evanjelikáli radi hovoria, že majú hlbší vzťah s Bohom, pretože zažili niečo, čomu hovoria osobné obrátenie. Osobné obrátenie znamená, že uverili, že Ježiš zomrel ze ich hriechy, robili pokánie zo svojho doterajšieho spôsobu života a pozývajú Boha do ich života, aby bol ich Pánom a viedol ich.

Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv

Leave this field empty if you're human:

Osobne si nemyslím, že dôraz na osobné obrátenie znamená, že Pán Boh má evanjelikálov radšej ako katolíkov alebo evanjelikov. Nie, nie sme lepší. Na druhej strane je pre mňa osobná viera a osobný vzťah s Bohom natoľko cenná hodnota, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo som ostal v jednej z evanjelikálnych cirkví. Aj napriek všetkým nedostatkom.

Napríklad, že nie každé koleso musí byť guľaté. V evanjelikálnych kruhoch je veľmi obľúbené koleso so štyrmi piliermi kresťanského života: 1. čítanie Biblie, 2. osobná modlitba, 3. chodenie do cirkvi a 4. osobná evanjelizácia – hovorenie druhým o obrátení a o živote s Bohom. Z pozorovania, ktoré som za 39 rokov života medzi evanjelikálmi učinil, môžem povedať, že toto koleso je značne nevyvážené. Na prvom mieste je určite chodenie do cirkvi – aj niekoľkokrát do týždňa a na niekoľko hodín! Potom dlho, dlho nič a na druhom mieste osobná modlitba (pred jedlom, pred spaním, alebo uprostred choroby). Biblia a evanjelizácia veľmi zriedkavo.

Dôraz na zbožný život je jedna vec, ale reálny život je vec druhá. Nie je pravda, že všetci evanjelikáli žijú ideálny život. Je to ako všade inde – ideály sú pekná vec, len proste v skutočnosti nefungujú. Aj ja som mal v živote obdobie, kedy som bojoval s týmto konfliktom medzi vysokými požiadavkami na zbožný život a realitou každodennosti.

Dôraz na vysoké ideály môže viesť k rôznym úchylkám. V lepšom prípade evanjelikálov trápi, že nespĺňajú nároky na nich kladené a majú tak veľmi nízku sebahodnotu, v horšom prípade to majú v paži. Americký evanjelikálny teológ Ronald Sider vo svojej knihe The Scandal of the Evangelical Conscience dokazuje, že evanjelikáli nežijú zbožnejší život ako iní Američania. Americkí kresťania, ktorí sa hlásia k evanjelikálnym cirkvám a k hodnotám kresťanského života, vykazujú podobné čísla a dáta čo sa týka rozvodovosti, sexuálneho života mimo manželstvo, dávania na charitu, rasizmu, alebo domáceho násilia ako zvyšok USA. God bless America!!!

Sú evanjelikáli sektári?

Viera by sa nemala stať gýčom – v tom zmysle, že sa hrá na niečo, čím nie je. Evanjelikáli by si nemali liečiť komplexy, že ich je málo tým, že budú prehlasovať, ako Boh ide zmeniť Slovensko… a pritom ostávajú uzavretí vo svojich kostoloch, a keď vyjdú von, tak sa boja, aby ich niekto nespoznal. Zatiaľčo katolík alebo evanjelik nemá problém povedať svojim známym, že chodí do kostola, evanjelikáli s tým problém majú. Pretože majú strach, že ich ostatní budú považovať za sektárov.

SOUVISEJÍCÍ – Radikální změny mají zachránit anglikánskou církev. Budou to evangelikálové?

A už sme pri tom. Asi sa pýtate, či som zažil v cirkvi manipuláciu a vymývanie mozgov. Asi vás sklamem. Nezažil – nie do tej miery, že by to prekračovalo bežné praktiky, ktorých sme svedkami všade okolo nás, v našich rodinách, v práci alebo inde. Všade platí, že sa ako ľudia snažíme presadiť vlastné videnie sveta. Dôležité je, či máme slobodu aj nesúhlasiť a cítiť sa pritom bezpečne, že nebudeme odsúdení.

Jeden z dôvodov, prečo sa v súvislosti s malými evanjelikálnymi cirkvami hovorí často o manipulácii je ten, že malé spoločenstvá vytvárajú inú skupinovú dynamiku. Väčšina členov v každom evanjelikálnom cirkevnom zbore pozná osobne ostatných členov, a tieto väzby prirodzene spôsobujú vyššiu mieru kontroly. Každý vás pozná, väčšina vie, ako žijete, s kým žijete alebo nežijete, čo pijete alebo nepijete… Keď sa niekoľkokrát neukážete v nedeľu, prichádza oná známa nechutná otázka: „A kde si bol celý čas?“, prípadne podobne vtieravý komentár: „Som rád, že ťa opäť vídím medzi nami.“ Áno, máte pravdu, je to podprahová manipulácia, ktorá je spôsobená práve prílišným dôrazom na účasť na bohoslužbách. Tí ľudia to nemyslia zle, iba to zle vyznie.

Tu sa dostávame k hlavnému problému. Účasť na bohoslužbách sa stala akýmsi lakmusovým papierikom evanjelikálnej zbožnosti. Keď chodíš do cirkvi, všetko je v poriadku, aj keď v skutočnosti nie je. Je jedno, že si celý čas na bohoslužbe pozeráš instagramové fotky, že cez týždeň žiješ svoj upachtený konzumný život plný klamstiev a presadzovania vlastných záujmov… Dôležité je, že v nedeľu sedíš v správny čas na správnom mieste.

Prečo som ostal evanjelikálom

Prečo som teda ostal evanjelikálom? Poviem vám prečo. Je to preto, že si myslím, že dôraz na osobný vzťah s Bohom je dôležitý a že Biblia je nesmierne inšpiratívna kniha, ktorá núti človeka rozmýšľať, kým je, ako a prečo žije. A nielen to. Dáva človeku výzvy. Chceš zmeniť svoj život? Poď a nasleduj ma, hovorí Kristus. Snažím sa ho nasledovať už od mala. Áno vyrastal som v cirkvi, chodil som každú nedeľu na bohoslužby. Mal som aj obdobie, kedy som s tým chcel seknúť. Ale Pán Boh má pre človeka oveľa viac milosti, ako máme my pre druhých. Nevzdal som to. Dnes to neľutujem. Milujem mať intímny čas s Bohom pri rannej káve, milujem rozjímať nad textom z Písma, ktorý ma konfrontuje s vlastným egom. Milujem sa rozprávať o viere a diskutovať o zmysle života. Milujem to, pretože milujem život. Verím, že s Bohom dává život väčší zmysel a že vďaka nemu môžem mať lepší vzťah so svojou ženou, deťmi a ľuďmi okolo. Viem ale taktiež, že môžem byť k Bohu vždy úprimný a povedať mu, že dnes som to zas po… (že som ho dnes zas nepočúval).

Myslím si, že dokážem oceniť prednosti katolíckej aj evanjelickej cirkvi. Na tej katolíckej sa mi páči, ako dokáže integrovať do seba rôzne protichodné prúdy a ako pracuje s Bohom ako s tajomstvom a s osobnou spiritualitou ako potrebou naplniť dušu Božou láskou. Na evanjelickej cirkvi sa mi svojím spôsobom páči určitý pragmatizmus a racionalizmus – že učí ľudí o viere rozmýšľať na základe výkladu Biblie ako Božieho Slova. Ale aj tak ostávam evanjelikálom. Nie preto, že by som si myslel, že tá moja cirkev je najlepšia, ale preto, že potrebujem druhých ľudí okolo seba, ktorí ma budú posúvať ďalej. Ktorí ma budú povzbudzovať aj napomínať, keď je treba. A hlavne preto, že si myslím, že vernosť cirkvi je fajn vec. Že tak ako mi záleží na krajine, kde žijem a ktorú poznám, tak rovnako mi záleží na cirkvi, v ktorej som vyrastal a ktorú poznám, a zároveň kde sa učím byť slobodný v tom, že môžem povedať ľuďom z cirkvi, že mám iný názor (napríklad na LGBT problematiku alebo na evolučnú teóriu).

Dve rady na záver

Tá prvá je pre vás, milí katolícki a evanjelickí priatelia. Nepozerajte sa na svojich historicky mladších spolupútnikov vo viere cez prsty. Nie sú to heretici, ani nemajú vymyté mozgy. Vznikli preto, že mali svoje ideály, a aj keď nie vždy sa všetko darí, priniesli oživenie do cirkvi. Snažia sa robiť, čo sa dá, aby bola ich viera živá. Niekedy s väčším úspechom, niekedy s menším.

Tá druhá je pre nás evanjelikálov. Prosím prestaňme sa hrať na to, že sme niečo viac ako ostatní. Nikto to nevidí, nikto o nás nevie. Teda aspoň nie na Slovensku. Prestaň sa hrať v nedeľu v kostole na majstra sveta, keďže cez týždeň ani nie si schopný povedať svojmu kolegovi v práci, že v sobotu nepôjdeš večer do mesta, pretože ráno vstávaš do kostola. Radšej si vymyslíš nejakú trápnu výhovorku. Prestaňme rozdeľovať svet na život vnútri a život vonku, lebo inak vážne vyzeráme ako sektári. Buďme úprimní sami k sebe, aj k ľuďom okolo.

Evanjelikáli sú na Slovensku ohrozený druh. Oni si to síce sami nemyslia, ale čísla nepustia. Mali by byť zákonom chránení, aby nevyhynuli. Bola by ich (teda vlastne nás) škoda.

Autor: David Kostlán Převzato z autorova blogu s jeho souhlasem. Datum: 11 září 2021 Foto: Wikimedia Commons – Slovensko

Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin

Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.

Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi.