Priznávam, že ma prekvapilo množstvo reakcií, ktoré vzbudil môj komentár „Pomôžu cirkevné autority k zvoleniu Harabina?“, ktorý ešte v januári uverejnil denník SME. Upozornil som v ňom na to, ako antisystémoví kandidáti na prezidenta šikovne zneužívajú vo svoj prospech vyjadrenia konzervatívnych cirkevných predstaviteľov.
V tomto texte sa pokúsim predstaviť zaujímavé texty a udalosti súvisiace s témou môjho komentára a zodpovedať niektoré otázky, ktoré zostali otvorené.
„Majú uši, ale nepočujú…“
Medzi prvými na môj text vtedy zareagoval výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Anton Ziolkovský, ktorého statusy som citoval spolu s oslavnými reakciami Štefana Harabina. Svoj tieň, žiaľ, nedokázal prekročiť. Hneď v prvej vete ma označil nálepkou „liberálneho teológa“, dezinterpretoval môj text v tom zmysle, že vraj veriacim zakazujem vyberať si kandidátov podľa kresťanských hodnôt, a označil ho za dôvod navyše, „aby sme o voľbe liberálnych kandidátov v prvom kole ani len neuvažovali“. Škoda.
Pod Ziolkovského statusom sa navyše opäť objavilo množstvo priaznivcov „najlepších kresťanských kandidátov“ – rozumej Harabina a Kotlebu –, ktorí v Ziolkovského slovách našli jasnú podporu svojich kandidátov. A tieto komentáre ako obvykle zostali bez akejkoľvek reakcie sekretára KBS.
Rozchod s dohovorom za rodinu
Len niekoľko dní po zverejnení môjho komentára sa 15. januára 2019 exminister obrany Vladimír Palko na facebooku dištancoval od projektu „Slovenský dohovor za rodinu“ farára Kuffu a jeho kolektívu, ktorého súčasťou bol aj on sám od decembra 2017 do konca roka 2018. Dôvodom mala byť skutočnosť, že na rozdiel od ostatných protagonistov v prezidentských voľbách jasne podporuje Františka Mikloška.
Pán Palko tým v istom zmysle potvrdil relevantnosť mojich argumentov. Priznal, že na Kuffových stretnutiach musel Mikloška občas brániť „pred úplne sektárskymi obvineniami, a musel tam vysvetľovať, kto je Harabin.“ Otvorene tiež napísal, že o „vývoji v SDZR nemožno mlčať“. Myslím, že tento kritický hlas by sme mali oceniť, hoci prichádza dosť neskoro a na toxický politický charakter Kuffových stretnutí už dlhodobo poukazujú viaceré osobnosti. Vo svojom kritickom komentári to zhrnul Samuel Jezný.
Aj katolíci môžu premýšľať inak: Zárodky katolíckej kaviarne?
Veľmi oceňujem reakciu Tomáša Lencza, ktorý v blogu na Postoji predstavil „Inštrukciu k niektorým otázkam ohľadom pôsobenia a chovania sa katolíkov v politickom živote“ vatikánskej Kongregácie pre náuku viery. Svojím otvoreným prístupom sa snaží prekonať čiernobiele videnie a predstaviť celú paletu farieb politických možností v rámci katolíckej tradície.
Ako konštatuje, „Inštrukcia explicitne hovorí, že politická angažovanosť v prospech jedného izolovaného aspektu sociálnej náuky cirkvi nezodpovedá zodpovednosti za obecné blaho. Nemožno teda uvažovať spôsobom, že pripustíme skorumpovaných či inak z pohľadu spravodlivosti a zákonnosti neprijateľných kandidátov, len preto, že sľúbili zakázať potraty.“ V prípade nadchádzajúcich volieb to podľa Lencza znamená, že katolíci nemajú primárne lustrovať vieru a osobné názory kandidátov na kontroverzné etické otázky, akými sú potraty, registrované partnerstvá či Istanbulský dohovor. Vhodnejšie je pomenovať „možné prínosy prezidenta pre obecné blaho a formulovať základné kvalifikačné požiadavky na kandidáta, ako je rešpekt k ľudským právam a k zákonnosti.“
Okrem toho si všíma morálny aspekt volieb. Keďže prezidentské voľby sú dvojkolové, voľba kandidáta s nízkou podporou môže mať za následok zvolenie zlého kandidáta. „Človek ako rozumná bytosť sa nemôže zbaviť povinnosti zohľadniť pri svojom rozhodovaní aj predvídateľné následky svojho správania,“ konštatuje v blogu. Trvať na „najlepšom“ kandidátovi bez šance na úspech preto predstavuje dobrý úmysel, no nesprávne prostriedky. „Konkrétne to znamená, že nie je možné tvrdiť, že katolík musí v prvom kole volieb voliť výlučne kandidátov s plne kresťanskými názormi a programom,“ tvrdí Lencz. Kresťanov nabáda, aby sa snažili vyhnúť jednostrannosti predvolebnej diskusie, ktorá nepomáha voľbe dobrého prezidenta či prezidentky.
Keď sme spolu s priateľmi volali po „katolíckej kaviarni“, myslím, že sme si predstavovali niečo takéto. Vážim si, že sa pán Lencz na tento text podujal.
Riziko „kléro-nacionalizmu“
Tomu, že môj komentár nebol len „úletom“ nasvedčujú aj slová politologičky Sone Szomolányi na Aktualitách. Jeden z dôvodov podpory Harabina zo strany kresťanov vidí v tom, že KBS cez svojho sekretára Ziolkovského apeluje, aby si ľudia vo voľbách všímali hodnotový postoj prezidentského kandidáta k registrovaným partnerstvám, potratom či Istanbulskému dohovoru. Kandidáti, ktorí majú na tieto témy iný názor sú podľa neho pre kresťanov neprijateľní.
„Skutočne dnes stačí deklaratívne prihlásenie sa k stanovisku cirkvi, aby jej predstavitelia mlčali, či dokonca nepriamo podporili takého kandidáta?“, pýta sa kriticky Szomolányi. Nemožno podľa nej vylúčiť ani riziko, že Slovensko skĺzne do „kléro-nacionalizmu“, keďže už máme reálnu skúsenosť s kléro-fašizmom počas vojnovej slovenskej republiky.
Na to, že spájanie kresťanstva s nacionalizmom nahráva antisystémovým prezidentským kandidátom upozornili aj komentátori .týždňa, pričom celé číslo venovali téme kresťanského voliča. „Je hodnota byť jasne pro-life väčšia ako hodnota čestnosti a pravdovravnosti?“, pýtajú sa autori.
Pokus mladej katolíckej inteligencie
Zrejme s poslednou reakciou na môj komentár prišiel Ján Tomaštík, študent politológie na MU v Brne a absolvent Kolégia Antona Neuwirtha (KAN). V úvode chcem poďakovať, že na moju hodenú rukavicu niekto z Kolégia naozaj zareagoval. Napriek tomu však musím priznať, že od slovenskej katolíckej inteligencie mám väčšie očakávania.
V prvom rade sa mi zdá, že pán Tomaštík mojej argumentácii celkom neporozumel. Cieľom môjho komentára bolo totiž primárne povedať, že nejasné vyjadrenia cirkevných predstaviteľov vedú k tomu, že ich vo svojej kampani šikovne zneužívajú antisystémoví kandidáti – konkrétne Harabin. Ak mali predmetné vyjadrenia sekretára KBS-ky napomôcť Mikloškovi, mali byť adresnejšie, aby sa nedali tak ľahko zneužiť, alebo sa voči ich zneužívaniu mal autor jasne vymedziť, čo sa doteraz nestalo. Po tomto by podľa mňa mali volať katolícke elity.
Až na druhom mieste smerovala moja kritika voči Františkovi Mikloškovi, ktorého som však jasne označil za jedného z dobrých kandidátov týchto volieb. Nie, mojím problémom pri Mikloškovi rozhodne nie je kvalita kandidáta, ale predovšetkým spôsob vedenia jeho kampane, ktorý sa dnes v podstate ničím nelíši od tých predchádzajúcich s výtlakom okolo 5-7 percent. Slová „ani sa nepokúšaj viesť nejakú kampaň, zabojovať“, ktoré mi pán Tomaštík vkladá do úst som nikdy nepovedal.
Naopak som chcel poukázať na to, že byť disidentom na víťazstvo vo voľbách jednoducho nestačí – podobne ako to už dávnejšie vyjadril arcibiskup Bezák v rozhovore pre Denník N: „už dva razy kandidoval a nevyšlo to. Teraz je ešte starší. Pozerajme sa aj na to, čo robí a ako sa prejavuje. Ako keby len čakal, že sa volá František Mikloško – som disident, tak ma podporte. To už však nestačí. Je trochu nebezpečné, ak si chce niekto na zásluhách postaviť celý svoj život.“
Veľmi dobre to zhrnul aj Jakub Goda, keď napísal, že by bol Mikloška ochotný v prvom kole voliť, keby naozaj začal s aktívnou kampaňou, fundraisingom, rokovaním o podpore, obklopil sa ľuďmi schopnými viesť kampaň a signalizoval by, že tentokrát to naozaj myslí vážne a bude to iné ako jeho minulé pokusy. Lenže nič z toho sa nedeje. „Aj kampaň politického veterána môže mať náboj a drive, ako to v minulosti ukázal napríklad knieža Schwarzenberg,“ uviedol Goda vo svojom statuse.
Ak konzervatívni kresťania chceli, aby bol Mikloško tentokrát naozaj relevantným kandidátom na prezidenta, mali pre to aj niečo urobiť. Voliť ho v súčasnej situácii však podľa mňa nedáva vôbec žiadny zmysel.
Nálepka „liberála“
Pán Tomaštík tiež tvrdí, že liberálov nikto neočierňuje a nedémonizuje. Ide vraj o hodnotové vymedzenie sa. Nuž – zrejme nevidí, akým spôsobom sa napríklad aj pán Ziolkovský vyjadruje o liberalizme, liberáloch či liberálnych médiách. Od snahy o úprimné pochopenie to má naozaj ďaleko. A to ani nehovorím o kázňach farára Kuffu a celoslovenskom turné jeho hviezdneho tímu zastavujúceho „zlo z Istanbulu“.
Na Slovensku sa, žiaľ, slovo „liberál“ stalo nadávkou – a to aj značným pričinením konzervatívnych kresťanov. Stačí, že ma Anton Ziolkovský vo svojom statuse označí ako „liberálneho teológa“ a z komentárov je hneď vidieť, že jeho sociálna bublina má jasno. Je to niečo ako žltá hviezda na kabáte. Vedia, že ma treba zaradiť do kolónky „nežiadúci“ a skončil sa akýkoľvek dialóg. Nasledujú už len urážky a hrozby ohňom pekelným.
Áno, presne toto je jedna z vecí, ktorú musíme prekonať. Je potrebné ukázať, že svet je oveľa širší a farebnejší. Že medzi nami žije dosť úprimne veriacich a praktizujúcich liberálnych kresťanov. Som rád, že sa o to usilujú aj niektorí konzervatívci, keď sa neboja viesť otvorenú diskusiu s liberálmi.
Sloboda a demokracia sú kľúčové
Tézu Jána Tomaštíka, že „nikto vlastne netuší, čo je hlavná konfliktná línia v našej spoločnosti“ považujem za veľmi polemickú. Doteraz som si totiž myslel, že odmietnutie fašistov, konšpirátorov a antisystémových hráčov je úplne jasnou spoločnou vecou liberálov i konzervatívcov bez rozdielu. Veľmi nerád by som sa v tejto veci mýlil.
Nemôžem sa stotožniť ani s jeho tvrdením, že ak kontroverzné etické témy na istý čas odsunieme v prípade ohrozenia demokracie, znamená to, že sme nepochopili ich vážnosti. Zdá sa mi, že je to dokonca v istom zmysle v napätí s disidentským a protimečiarovským príbehom Františka Mikloška.
Kultúrno-etické témy sú nepochybne významné a hýbu značnou časťou voličov. Práve preto je zodpovedné zaobchádzanie s nimi kľúčovou úlohou kresťanských intelektuálov a politikov. Spájanie principiálneho pro-life postoja či odmietania registrovaných partnerstiev s ochotou obmedziť existujúce práva a slobody je hra s ohňom.
Dokážem plne rešpektovať rozdielne názory v etických otázkach, no v otázke slobody verzus totality by jednoducho nemala existovať polemika. A je mi veľmi ľúto, ak sú niektorí konzervatívni veriaci ochotní zapredať draho vybojovanú slobodu za cenu presadenia vlastnej politickej agendy v niektorých kultúrno-etických politických otázkach.
Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Rádi byste nám pomohli pokračovat v této misi a měli tak možnost se na ní spolu s námi podílet?
Autor: Martin Kováč je teológ, starokatolícky kňaz a člen Progresívneho Slovenska. Foto: screenshot YouTube
1 Komentář
Konečný Fr.
Teolog Kováč dosti obšírně dokládá proč by Slováci neměli volit Čaputovou.