Polarizácia spoločnosti je v súčasnosti veľmi silná. Debaty na sociálnych sieťach či na internete pod článkami v novinách sú plné nenávisti, výsmechu, odsudzovania a pohŕdania. Toleranciu nespomína medzi cnosťami Aristoteles, ani Konfucius… Ale dnes je to veľká téma. Ako majú žiť vedľa seba ľudia, ktorých viera, prax, presvedčenia, hodnoty sa nielen odlišujú, ale dokonca pohoršujú či urážajú toho druhého? Môžeme pevne nesúhlasiť a pritom byť láskaví?
Charakteristika súčasnej novej kultúry
1. Zmyslom života je šťastie. Najlepšie tu a teraz. Súčasná spoločnosť rezignovala na akýkoľvek metapríbeh, v ktorom by sme sa mali nájsť, a tak nájsť šťastie. Každý sám je strojcom svojho šťastia, každý sám tvorí svoj vlastný príbeh. Každý sám si vytvára zmysel života. Neobjavuje ho, ale si ho sám definuje. Zmysel života sa redukuje na prežívanie šťastia tu a teraz. Ak nemôžem prežívať šťastie (podľa svojej vlastnej definície) tu a teraz, život stráca zmysel. (Preto pandémia tak silne deštruuje vnímanie šťastia ľudí, pretože možnosti ako prežívať šťastie tu a teraz, sú značne limitované.)
SOUVISEJÍCÍ – Majú muži dôvod oženiť sa?
2. Nesúď (ma). Keďže každý má právo si sám definovať a žiť svoj životný príbeh, nikto nemá právo súdiť druhého. Posudzovanie či dokonca odsudzovanie druhého narúša toto jeho základné právo.
3. Neubližuj (mi). Hranice mojej slobody končia tam, kde začína sloboda druhého. Nejde len o fyzické ubližovanie, ale akákoľvek kritika je vnímaná už ako nenávistná reč (hate speech), ktorá zraňuje, degraduje moju hodnotu, a preto je neprípustná.
Ako zabezpečiť, aby tieto tri práva, mal každý zabezpečené? Odpoveďou je tolerancia.
Čo je tolerancia?
Pojem tolerancia pochádza z latinčiny. Slovo tolerare znamená strpieť. Tento pojem sa prvý raz objavil v 15. storočí počas náboženských vojen. Zjednodušene môžeme povedať, že tolerancia znamená, že keď niekto koná, hovorí či myslí inak ako ja, ale ja to napriek tomu znesiem. To je tolerancia.
Aj keď v súčasnosti sa pojem tolerancia vníma pozitívne, môže niesť so sebou aj negatívny význam a to vtedy, keď je tolerancia dôsledkom radikálneho skepticizmu, ktorý hovorí, že všetky názory majú rovnakú hodnotu, a preto neexistuje pravda alebo hodnota, ktorá by stála za to, aby sme ju obhajovali či za ňu bojovali. Inými slovami, tolerancia môže znamenať aj rezignáciu na pravdu a hodnoty, ktoré by mali byť všeobecne uznané.
Táto časť je kľúčová pre naše pochopenie toho, čo sa deje v súčasnej spoločnosti. Výzva, pred ktorou stojíme, znie: Musíme na oltár tolerancie obetovať presvedčenie, že jestvujú nejaké absolútne, nadčasové a objektívne platné hodnoty a pravdy? Alebo musíme prijať presvedčenie, že hodnoty dobra a zla, pravdy a lži, sú relatívne? Tolerancia tak môže byť prejavom ochoty strpieť odlišnosť druhého, ale tiež prejavom rezignácie na pravdu a morálne hodnoty.
Kresťanská viera zastáva presvedčenie, že nadčasové a absolútne hodnoty dobra a zla, pravdy a lži a ďalšie jestvujú a sú dôležité pre fungovanie jednotlivca i celej spoločnosti. Samozrejme, takéto hodnotové presvedčenie môže mať aj človek iného náboženstva či bez náboženskej viery. Dokonca ešte donedávna takéto presvedčenie aj väčšina spoločnosti prirodzene zdieľala. S takýmto postojom sa však prirodzene (nielen) kresťanstvo dostáva do konfliktu so súčasnými snahami vybudovať tolerantnú spoločnosť.
Historicky sa tolerancia ukázala ako efektívna cesta k zmiereniu napätí medzi rôznymi skupinami. V Európe to boli najmä náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi (alebo prinajmenšom nábožensky zdôvodňované konflikty, pretože skutočné záujmy boli neraz aj ekonomické, územné, mocenské a náboženstvo slúžilo ako dobrá zámienka ku konfliktu). V našom prostredí najmä medzi protestantmi pozitívne rezonuje Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781, ktorým vyhlásil obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť pre stúpencov nekatolíckych vierovyznaní (evanjelického, reformovaného a pravoslávneho) s rímskymi katolíkmi. Tým bola prakticky ukončená protireformácia. Dôvody pre túto zmenu boli viac pragmaticko – ekonomické ako ideovo – morálne.
Pokiaľ sme všetci relativisti, dokážeme žiť spolu… Ale ak si niekto myslí, že má pravdu, je nebezpečný a musí z kola von.
Tri formy neznášanlivosti
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
Dnes je inklúzia považovaná za morálne dobro a exklúzia (vylúčenie) za morálne zlo. Inklúzia sa propaguje ako jediná cesta k pokoju a šťastiu, t. j. akceptácia každého bez ohľadu na jeho rasu, náboženstvo, pohlavie, sexuálnu orientáciu a pod. Čo je však inklúzia a je vôbec možná?
Inklúzia znamená zahrnúť, začleniť alebo včleniť niečo (alebo niekoho), čo je odlišné od väčšiny do väčšieho celku ako plnohodnotnú súčasť. V spoločenskej rovine to znamená, že väčšinová spoločnosť medzi seba prijme rovnocenne aj iného človeka, z inej kultúry, rasy, hodnotovej orientácie a pod. Tým sa, samozrejme, sama spoločnosť do istej miery mení. Miera zmeny závisí od toho, ako veľká skupina sa včleňuje do celku. Iná je situácia, ak sa začleňuje jednotlivec, iná je pri začleňovaní celej komunity. Je možná takáto akceptácia absolútne alebo má svoje hranice? Samozrejme, že má hranice. Ak by spoločnosť akceptovala to, čo ju rozloží, znamenalo by to jej zánik.
Timothy Keller hovorí spolu s Miroslavom Volfom o existencii minimálne 3 spôsoboch vylúčenia:
1. Vylúčenie – choď preč ty alebo pôjdem ja; = nechcem s tebou žiaden vzťah. Zápas kto . z koho. Aj násilne. Dejiny sú toho nespočetným príkladom.
2. Podmanenie – ja ti určím, čo, kde a ako budeš robiť. = Je to vzťah nadradenosti. Aj tu môže byť násilie prítomné. Napr. vylúčené komunity, getá, apartheid a pod.
3. Asimilácia (prispôsobenie sa, splynutie) – chcem mať s tebou vzťah, ale buď ako ja. A aj toto je forma vylúčenia.
Prvé dva spôsoby predstavujú jasné vylúčenie (a konflikt). Tretí spôsob je najtolerantnejší, ale tiež v skutočnosti neakceptuje druhého v jeho odlišnosti, ale núti ho prispôsobiť sa väčšine.
Tolerancia vs netolerancia
Netolerantní povedia: my máme pravdu, vy sa mýlite, choďte preč.
Tolerantní hovoria, že nikto nemá pravdu. Podľa nich morálnym absolútnom je, že nikoho morálka nie je absolútna!
Súčasná definícia tolerancie hovorí: Len vtedy budeme vychádzať spolu, ak každý pripustí, že všetko je relatívne, pravda je sociálny konštrukt, nejestvujú žiadne transcendentné morálne absolútna, nikto nemôže povedať, že jedno náboženstvo je lepšie a tamto horšie, alebo že tie morálne hodnoty sú lepšie ako druhé a pod. Pokiaľ sme všetci relativisti, dokážeme žiť spolu… Ale ak si niekto myslí, že má pravdu, je nebezpečný a musí z kola von. Ale čo to znamená?
V skutočnosti je to asimilácia… Môžeme mať všetky kultúry, všetky viery a presvedčenia spolu – pokiaľ si nikto z nich nemyslí, že má pravdu. Na začiatku to vyzerá ako inklúzia, ale vo svojej podstate je to tiež exklúzia. V konečnom dôsledku rovnako sa tzv. netolerantní s tolerantnými navzájom neakceptujú.
Netolerantný človek hovorí: Ja mám pravdu a som lepší než ty a tolerantný hovorí: Ja nič nehodnotím, všetko je relatívne, nikto nemá pravdu, ale ak si ty myslíš, že máš pravdu, som lepší ako ty. V oboch prípadoch je výsledok rovnaký. V oboch prípadoch je to hra o moc a vylučovanie toho druhého.
Treba povedať, že limitom sekulárneho prístupu je práve tolerancia, respektíve asimilácia. Určite je to lepší prístup ako vylúčenie alebo podmanenie. Je však ešte nejaká ďalšia možnosť?
O tejto ďalšej možnosti viac v pokračovaní nabudúce…
Autor: Ondrej Kolárovský Zdroj: idea-list.sk Datum: 8. srpna 2021 Foto: Pixabay – ilustrační
___________________________________________________________________
Zdroje:
Timothy Keller, podcast Receptive Grace
11 Komentáře
Realtoltek
Vše musí mít nějaké pravidla. Pokud je v rámci tolerance porušeno pravidlo svobody slova tak je to to nejhorší co se může stát.
Olga Nedbalová
Zajímavá úvaha. Písmo ani Ježíš (pokud si správně vybavuji) výraz tolerance vůbec nepoužívá. Ježíš nás varuje před tím, abychom dopředu někoho odsuzovali. Nemáme lustrovat, za kým půjdeme se zvěstí o spáse a koho vynecháme. Pokud ale s námi někdo nesouhlasí, máme si vytřepat prach ze svých nohou a více se tam nezdržovat. Nemáme se s ním tedy přít, útočit na něj, na druhou stranu mu ani nemáme tvrdit, že má vlastně pravdu. Další velmi důležitá věc – ten, kdo chce hlásat Boží království, měl by sám být spasený. Slepý těžko může ukázat slepému cestu. Opravdu působí velmi divně, když někdo ústy mluví o Ježíši, ale jeho život svědčí úplně o něčem jiném. Pak se nelze divit, že takovým „křesťanům“ svět může těžko věřit. Ano, často umíme soudit velmi dobře tento svět. Ale někdy máme problém sami se sebou, se svými poleny v oku. Nemusíme a nemáme tolerovat hřích. Jen si dejme pozor sami na svoje nedostatky. Jedině důkladně očištěni Ježíšem můžeme druhým ukázat ten správný směr.
Adam Hladky
„Tolerantní hovoria, že nikto nemá pravdu“
Ale ak si niekto myslí, že má pravdu, je nebezpečný a musí z kola von
„Treba povedať, že limitom sekulárneho prístupu je práve tolerancia, respektíve asimilácia.“
Ne .. autor v tom má zmatek.
Především .. „tolerantní“ akceptují „více pravd“, ne žádnou. A ano .. pokud někdo prosazuje, že jedině on má pravdu, tak je to NEtolerance .. a v liberální sekulární společnosti „musí jít z kola ven“ .. resp. musí akceptovat, že i druzí mohou mít pravdu. Ale to nemá nic společného s „asimilací“.
Olga Nedbalová
Asi možná byla chyba používat heslo Pravda Páně vítězí, později upravené pouze na pravda vítězí, na praporcích a zástavách a jít s nimi do světských bojů. Ježíš zřejmě netouží vítězit zde na světě početní převahou. Ježíš nabízí těm, kdo Ho chtějí slyšet, spásu. Teď tu máme hodně pravd, každý má tu svoji, pravou pravdu. A pak sedí pár podivínů kolem Písma a touží po jediné Pravdě. Po Ježíši. Uznávám, že se do světa moc nehodí. Trvat na jediné Pravdě. Nebo dokonce jako mistr Jan Hus se nechat pro tu Pravdu zabít. Blázni! Nebo ne?
Eva Hájková
Možná ani nebylo správné dávat si za politické heslo „Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí“. Ono to pak působí jako když pravda a láska je „na naší straně“.
Bojovat pod praporem s heslem „Pravda Páně vítězí“ působí podobně. Navíc to vypadá, jako když pravda má zapotřebí, aby ji někdo vybojovával. Ve skutečnosti pravda byla je a bude, ať se k ní svět zná nebo ne, a v zájmu každého člověka je, aby k ní směřoval.
Olga Nedbalová
Ano, to je úplně přesné. Ježíšovo vítězství není závislé na našich politických proklamacích. Díky Bohu 🙂 Boj to je, bezesporu, ponejvíce však boj sama se sebou, se svými nedokonalostmi, malou vírou, nechápavostí, svéhlavostí. Ale věřím, že Ježíš je tak dokonalý, že i nám v tom boji pomůže. Vždyť přišel pro nás, ovce ztracené a zatoulané ve světských zmatcích. Trochu odlehčím – probírala jsem téma víry s jednou sestrou po úklidu kostela, kdy jsem řekla, že to nesmíme vzdávat. My jsme sice někdy nedokonalí, ale máme dokonalého Pána a Spasitele. Pročež ona sestra mi odvětila: „Jako máme nejlepšího šéfa na světě?“ Ano, i možná tak se to dá pojmout.
Karel Krejčí
Domnívám se, že nad zmiňovanou a „rozebranou“ netolerancí je ještě vyšší, základní princip a tím je zrcadlení. Všichni jsme si navzájem zrcadlem a podle tohoto principu můžeme zjišťovat a získávat o sobě úsudek, jaký bychom sami o sobě získat nemohli. Bůh Stvořitel to takto moudře zařídil a záleží pouze na každém z nás, zda tento princip, tuto školu života, začneme vnímat a pozorovat a využívat ve svůj prospěch.
Vlastní netolerance je zrcadlo, které nastavujeme jeden druhému, ale netýká se to jistě pouze jí, ale projevuje se napříč veškerou naší aktivitou a my bychom měli moudře tento Stvořitelův princip využívat.
Olga Nedbalová
Ano, to je moc pěkně řečeno. A nám křesťanům by měl být obrazem Kristus, kterého máme zrcadlit.
Eva Hájková
To je hezké, že máme zrcadlit Krista. Vzpomínám si, že Sokrates řekl: V každém člověku je slunce, jen je nechat plát.
Pro nás křesťany platí, že máme být spíš jako „měsíc“ (protože ten sám nesvítí, ale odráží sluneční světlo).
Olga Nedbalová
Někdy si říkám, jestli nejsem poněkud zamžené zrcadlo nebo různě pokřivené. Tak nezbývá než doufat v Krista, že ty naše nedokonalosti dokáže napravit. Nerada bych světu ukazovala pokřivený obraz Ježíše.
Realtoltek
Toleranci by bylo dobré ještě rozlišovat a to na toleranci upřímnou a toleranci vynucenou. Jakákoliv vynucená tolerance je v podstatě jen pokrytectví zakládající se na omezení svobody slova. Člověk si pak myslí něco jiného než říká a je to takový střelný prach.
Mě poslední dobou dost vadí jak jsou neočkovaní pranýřováni a masírováni jako, že jsou to hloupí podřadní lidé atd… a zvlášť nechutné je to pak slyšet od liberálů ale ti se evidentně řídí světonázorem mainstreamu.