Spravodajstvo nám hovorí viac o autoroch správ ako o samotnom Izraeli, hovorí bývalý reportér agentúry AP.
V priebehu vojny v Gaze v lete 2014 sa jasne ukázalo, že jedným z najdôležitejších aspektov médiami saturovaného konfliktu medzi Židmi a Arabmi a tiež minimálne pokrývaného, sú médiá ako také. Zo západných médií sa stal skôr aktér ako pozorovateľ v tomto konflikte, prevzali úlohu s následkami pre milióny ľudí snažiacich sa pochopiť aktuálne udalosti, vrátane politikov, ktorí sú závislí na spravodajstve, aby pochopili región v ktorom sa dlhodobo neúspešne snažia intervenovať.
Článok, ktorý som na túto tému publikoval v časopise Tablet po vojnovom konflikte, vyvolal veľký záujem. Na základe vlastných novinárskych skúseností z rokov 2006 – 2011 z jeruzalemskej redakcie AP, jednej z najväčších spravodajských organizácií na svete, som poukázal na existujúci problém a otvoril som o ňom širokú diskusiu. Na základe počtu aktívnych novinárov som ilustroval nepomernú mediálnu pozornosť, ktorá bola venovaná tomuto konfliktu v porovnaní s inými udalosťami a ponúkol som príklady redaktorských rozhodnutí za ktorými boli zjavné ideologické dôvody namiesto novinárskych. Vyjadril som názor, že zámerom takéhoto prístupu bolo vytvoriť hrubo zjednodušený obraz – určitý druh novodobého diela o morálke v ktorom sú Židia v Izraeli vykresľovaní ako národ, ktorý morálne zlyhal viac ako ktorýkoľvek iný národ na svete. Toto je spôsob myslenia hlboko zakorenený v západnej civilizácii.
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
Ako môžeme tento myšlienkový prúd sledovať v rámci bežného fungovania, respektíve nefungovania médií? Aby som mohol zodpovedať túto otázku, chcem poodhaliť ako sa formuje spravodajstvo západných médií na základe špecifických podmienok tu v Izraeli a tiež ako dôsledok chýb, ktorým sa médiá nevyhnú aj nad rámec tohto konfliktu. Využijem svoje vlastné skúsenosti a tiež skúsenosti kolegov. Sú pravdaže limitované, ale aj tak verím, že dosť reprezentatívne.
Zhromaždenie na podporu hnutia Islamský džihád v univerzite Al-Quds vo Východnom Jeruzaleme v novembri 2013.
Začnem jednoduchým príkladom. Vyššie zverejnená fotografia zobrazuje študentské zhromaždenie v novembri 2013 na univerzite Al-Quds, čo je palestínska vzdelávacia inštitúcia vo Východnom Jeruzaleme. Súčasťou zhromaždenia na podporu ozbrojenej fundamentalistickej skupiny Islamský džihád boli herci, ktorí hrali mŕtvych izraelských vojakov a rad maskovaných mužov zdraviacich prítomných vztýčenou pravicou, na čo reagovali rovnakým pozdravom viacerí zo stoviek okolo stojacich študentov. Podobné zhromaždenia sa na tejto škole organizovali pravidelne.
Nechcem touto fotografiou povedať, že Palestínčania sú fašisti. Palestínčania nie sú fašisti. Sú presne tak isto ako Izraelčania ľudské bytosti, ktoré čelia ťažkej súčasnosti aj minulosti spôsobmi, ktoré sú niekedy neprijateľné. Spomínam túto udalosť z iných dôvodov. Takéto podujatie na pôde inštitúcie ako je univerzita Al-Quds, v tom čase vedená známym umierneným profesorom s väzbami na partnerské univerzity v USA, vypovedá niečo o aktuálnych vetroch, ktoré vanú v palestínskej spoločnosti a v celom arabskom svete. Toto zhromaždenie je zaujímavé kvôli prezentácii vizuálneho prepojenia medzi radikálnym Islamom na tomto konkrétnom mieste a kdekoľvek inde v regióne. Takáto fotografia môže pomôcť pochopiť prečo majú mnohí racionálne zmýšľajúci Izraelčania obavy pred stiahnutím izraelskej vojenskej prítomnosti z Východného Jeruzalema alebo Západného brehu, aj keď sú otvorene proti okupácii a želajú si žiť v mieri so svojimi palestínskymi susedmi. Zábery z demonštrácie boli, ako radi hovoria reportéri, „silné“. Inými slovami, zhromaždenie malo všetky potrebné atribúty silného novinárskeho príbehu.
Související – Evangelikálové vyzvali k modlitbám za Izrael, ICEJ darovala protiraketové kryty
Udalosť sa odohrala neďaleko od domov a úradov stoviek medzinárodných novinárov so sídlom v Jeruzaleme. Novinári o tejto akcii vedeli: napríklad početná jeruzalemská kancelária agentúry AP, ktorá bežne vydáva niekoľko správ denne, mala k dispozícii fotografie z tejto udalosti. (Ten, kto tie fotografie urobil, bol v tom čase v areáli univerzity, ja sám som ich poslal do redakcie.) Jeruzalemskí redaktori sa rozhodli, že fotky a samotné zhromaždenie neboli hodné zverejnenia a demonštráciu spomenula agentúra AP až o niekoľko týždňov neskôr, keď bostonská kancelária zverejnila správu, že univerzita Brandeis zrušila kontakty s univerzitou Al-Quds práve kvôli tomuto incidentu. V ten istý deň, keď sa agentúra AP rozhodla ignorovať zhromaždenie, 6. novembra 2013, tá istá redakcia zverejnila záväzok americkej administratívy poskytnúť mierne navýšenie financovania pre Palestínsku samosprávu, táto správa bola hodná zverejnenia. Toto je štandard. Môžem ponúknuť ďalší príklad, výstavba stovky bytov v židovskej osade sa vždy dostane do spravodajstva médií, pašovanie stovky rakiet do Gazy hnutím Hamas nie je, až na vzácne výnimky, hodné zverejnenia.
Spomínam tieto prípady, aby som demonštroval určité typy rozhodnutí, ktoré sa bežne prijímajú v redakciách zahraničných médií, ktoré pokrývajú Izrael a palestínske územia a aby som poukázal na to, že informácie z tohto regiónu často prúdia „potrubím“, ktoré je nielen hrdzavé a deravé, čo v médiách nezriedka sledujeme, ale aj zámerne upchávané.
Existujú banálne vysvetlenia problému novinárskeho pokrytia tohto regiónu – novinári sa ponáhľajú, redaktori sú preťažení a zmätení. Toto je realita, ktorá môže ospravedlniť malé chyby a prešľapy ako sú napríklad nepremyslené titulky, a preto nepovažujem tieto detaily za dôležité alebo hodné analýz. Sú názory, že zveličenia a zámerné opomenutia sú nevyhnutným dôsledkom čestného úmyslu informovať o udalostiach v podmienkach, ktoré sú často náročné a nezriedka nebezpečné, tiež som tomu zo začiatku veril. Po niekoľkých rokoch novinárskej praxe som zmenil názor. Ospravedlnenia tohto typu nemôžu vysvetliť prečo sa tie isté opomenutia a zveličenia stále opakujú, prečo je to bežná prax v mnohých médiách a prečo tento jeden „izraelských príbeh“ medzinárodných médií je taký vzdialený ľuďom, ktorí poznajú historický a regionálny kontext udalostí tohto regiónu. Vysvetlenie hľadajme niekde inde.
V snahe pochopiť medzinárodné spravodajstvo z Izraela je dôležité najskôr porozumieť tomu, že spravodajstvo nám hovorí oveľa menej o samotnom Izraeli ako o ľuďoch, ktorí tieto správy píšu. Novinárske rozhodnutia robia ľudia, ktorí žijú v určitom sociálnom priestore, ktorý charakterizuje, ako väčšinu sociálnych skupín, určitá jednota postojov, správania a dokonca aj spôsobov obliekania. Títo ľudia sa poznajú, pravidelne sa stretávajú, vymieňajú si informácie a detailne sledujú prácu svojich kolegov. Toto vysvetľuje, prečo čitateľ, ktorý sa dostane k článkom vydávaných šesticou najväčších mediálnych agentúr v regióne v určitý konkrétny deň zistí, že hoci autormi a redaktormi článkov sú rôzni ľudia a organizácie, všetky majú identický obsah.
Tí, ktorí strávili určitý čas v zahraničí určite pochopia, že príchod do novej krajiny vie človeka vyľakať a je to ešte oveľa náročnejšie ak máte ihneď preukázať určitú expertízu. Zažil som to na vlastnej koži v roku 2008, keď ma agentúra AP vyslala pokrývať ruskú inváziu do Gruzínska a v priebehu 24 hodín som sa ocitol v ruskom vojenskom konvoji. V takejto situácii je pre novinára riešením zostať nablízku kolegom, ktorí sú viac v obraze a čerpať so spoločného prameňa informácií. Mnohí novinári, ktorí čerstvo dorazia do Izraela, snažia sa zorientovať v novej krajine a nadviazať kontakty v blízkych kruhoch (medzinárodné mimovládne organizácie a početné pobočky OSN pôsobiace v regióne). To im poskytuje nielen zdroje a priateľstvá, ale aj predpripravenú mustru spravodajstva – nástroje na zjednodušovanie a skresľovanie komplexných udalostí do jednoduchých naratívov, v ktorých vystupuje ten zlý, ktorý nechce mier a a ten dobrý, ktorý si ho želá. Toto je „Izraelský príbeh“ a má tú výhodu, že jeho spravodajské pokrytie je jednoduché. Všetci tu dvíhajú svoje mobilné telefóny a všetci vedia, čo majú povedať. Môžu svoje deti poslať do dobrých škôl, jesť v dobrých reštauráciách. Je v poriadku ak sú homosexuáli. Šanca, že ich niekto popraví na YouTube je mizivá. Všetky informácie, ktoré potrebujú – poväčšine len tie, ktoré sú kritické voči Izraelu – je nielen veľmi jednoduché získať, ale dokonca ich už zverejnili izraelskí novinári alebo pripravili mimovládne organizácie. Môžu tvrdiť, že sú na strane pravdy, ale vybrali si tú jednu „pravdu“, ktorá neohrozuje ich bezpečnosť.
Mnohí zahraniční novinári sa považujú za súčasť tohto sveta medzinárodných organizácií a tiež za výlučný zdroj informácií z tejto oblasti. Rozhodli sa nielen opisovať a vysvetľovať, čo je už samo o sebe dosť náročné a dôležité, ale tiež „pomáhať“. A presne tam sa dostávajú do problémov, pretože „pomáhanie“ je vždy nejasné, subjektívne a politicky zafarbené a ešte komplikovanejšie v prípade, že neovládate miestny jazyk a históriu.
Autor: Matti Friedman, 30. novembra 2014 Zdroj: ICEJ Foto: ICEJ – Auto agentúry Reuters križuje zbombardovaný utečenecký tábor v Gaze.
