Zažili sme rozpad systému, ktorý ľuďom vnucoval, čo si majú myslieť, tlačil do nich, čo je správne a trestal každý vážnejší náznak odporu. Zažili sme to na vlastnej koži a aj po 30 rokoch to stále považujem za zázrak. Nie malý, bol to veľký zázrak.
Ako dvadsaťročný mladý muž som nezažil veľa útlaku a brutality na vlastnej koži. Iba som si z detstva pamätal, ako môj otec chodil na pravidelné výsluchy na známu „Februárku“, centrálu Štátnej bezpečnosti na terajšej Račianskej ulici.
Potom som sa nedostal na gymnázium, hoci som mal dobré známky a na prijímačkách som dával odpisovať menej zdatným kamarátom. Ich zobrali, mňa nie. Ani na odvolanie. Rodičia mi vysvetlili, že komunisti nás kresťanov nemajú radi a hlavne nie takých, čo sú aktívni a organizujú tábory pre mládež ako môj ocko.
No čo už, nakoniec som skončil na železničiarskom učilišti. Musel som do seba hustiť elektrotechniku, hoci ma podstatne viac bavil dejepis, zemepis a jazyky. Ešteže som sa dostal na maturitný odbor. Po maturite sa mi nepodarilo dostať na výšku, podobný priebeh ako na prijímačkách na gymnázium.
Začal som robiť na montážach, spávať v maringotkách. A v devätnástich odchod na vojnu, k ženistom do Čiech. Dva dlhé roky hlúpeho, nezmyselného zabíjania času v hrubom, násilnom prostredí pod smiešnou zámienkou ochrany krajiny pred imperialistami. Tými, ktorých spevákov a filmy sme tak obdivovali a za ktorých výrobkami sme tak bláznili.
Ja som tiež nebol výnimkou. Často som stál na nádvorí Bratislavského hradu a pozeral som sa cez Dunaj na prvý kopec oproti, pri prvej rakúskej dedinke Wolfsthal. Vedel som, že ma od nej delí plot s ostnatým drôtom, nabitý elektrinou a poistený mínami, strážený zúrivými psami a vojakmi s ostro nabitými samopalmi. „Keby som sa tam tak raz mohol pozrieť,“ sníval som pri pohľade cez Dunaj.
Potom prišla revolúcia. Ten mocný, akoby neotrasiteľný systém sa za niekoľko dní zrútil a po pár dňoch sme prvý raz cestovali okolo toho kopca pozrieť sa do Viedne. Môj sen sa splnil oveľa skôr, ako som si vedel predstaviť.
To je to, čo ma na tom aj po 30 rokoch fascinuje. Sloboda. Sloboda myslieť si, čo chcem, čítať čo chcem, cestovať, kam chcem, obliecť si, čo chcem, vyzerať ako chcem, ale aj veriť a svoju vieru dávať najavo. Tak ako Boh nám dáva slobodu byť sami sebou a nenúti nás byť dobrými, ani my nemáme právo brať slobodu iným, dokonca ani s tým najlepším motívom.
Pre mňa je sloboda najväčší dar, ktorý mi Boh v živote dal. Viem, že nebola zadarmo, že ju pre mňa Pán Ježiš zaplatil svojou krvou na kríži. Nielen tá politická, ale aj osobná, hlavne sloboda od mnohých zlých vecí, ktorým som sa v živote vyhol práve preto, že som počúval Boha a dal som si od neho povedať. Často si na to spomeniem, keď sa dnes na ten kopec za Dunajom pozerám. Je pre mňa úplne hmatateľným symbolom slobody.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novinAbychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Rádi byste nám pomohli pokračovat v této misi a měli tak možnost se na ní spolu s námi.
Autor je bývalý novinár, poradca OĽANO pre ekonomiku a podnikanie Foto: Wikimedia Commons – ilustrační
1 Komentář
Otakar Vožeh
Pěkný článek . . . až na ten závěrečný odstavec, pokud to čtu správně. Nesmíme jakkoli zaměňovat svobodu od hříchu a jeho následků, a svobodu být Božím dítětem – to je ta svoboda vydobytá Kristovou obětí a Jeho prolitou krví – za svobodu normálního občanského života. Svobodni v Kristu jsme mohli být a byli i za totality. Svoboda v Ježíši Kristu má nadpřirozený, věčný rozměr a dopad. Není omezená okolnostmi, v nichž žijeme.