Martin Luther bol historickým velikánom. Niektorí veria, že bol najvýznamnejšou európskou osobnosťou druhého tisícročia. Bol priekopníkom reformácie, prvý, pomocou ktorého Boh začal transformáciu vtedajšieho kresťanstva a celého západného sveta. Bol nepopierateľne vedúcou osobnosťou nemeckej reformácie. V čase cirkevnej korupcie a odpadlíctva bol statočným šampiónom zapáleným pre pravdu. Jeho silné kázanie a píšuce pero pomohlo obnoviť čisté evanjelium. Bolo o ňom napísaných viac kníh ako o hociktorom inom človeku mimo Ježiša Krista a možno Augustína.
Luther pochádzal z tvrdo pracujúcej rodiny. Narodil sa v malom mestečku Eisleben v Nemecku 10. novembra 1483. Jeho otec Hans pracoval ako baník v medenej bani.Získal nejaký majetok tým, že investoval do baní a hutníctva. Martinova matka bola zbožná ale nábožensky poverčivá. Luther bol vychovaný pod prísnymi pravidlami rímsko-katolíckej cirkvi a bol otcom tlačený do toho, aby sa stal dobrým právnikom. Za týmto účelom absolvoval vzdelanie v Eisenachu (1498-1501) a potom na univerzite v Erfurte študoval filozofiu. V roku 1502 získal bakalársky titula magisterský titul v roku 1505.
Lutherov život sa náhle zmenil v júli 1505, keď mal 21 rokov. Dostal sa do prudkej búrky a bol zhodený na zem bleskom, ktorý udrel blízko neho. Vystrašený kričal ku katolíckej patrónke baníkov: „Pomôž mi sv. Anna a stanem sa mníchom!“ Luther prežil túto búrku, zotavil sa a išiel naplniť svoj sľub. O dva týždne neskôr vstúpil do augustínskeho kláštora v Erfurte. Lutherov otec zúril nad tým, ako Luther premárnil svoje vzdelanie. Ale Luther bol odhodlaný svoj sľub splniť.
Stratený v samo-spravodlivosti
V tomto kláštore bol Luther vedený ku zmiereniu s Bohom skrze skutky. Napísal: „Mučil som sa modlitbou, pôstom, bdelosťou a mrazom. Samotný mráz ma mohol zabiť… Čo som sa snažil dosiahnuť týmto konaním? Aby Boh videl moje prísne dodržiavanie mníšskeho poriadku môj stratený život. Neustále som kráčal vo sne a žil v modloslužbe, pretože som neveril v Krista. Považoval som Ho len za prísneho a nemilosrdného Sudcu vyobrazeného, ako sedí na dúhe.“ Na inom mieste si Luther spomenul: „Keď som bol mníchom, skoro 15 rokov som sa trápil každodennou obeťou, mučil som sa pôstami, bdením, modlitbami a inými veľmi prísnymi skutkami. Úprimne som si myslel, že svojimi skutkami môžem byť ospravedlnený.“
V roku 1507 bol Luther vysvätený za kňaza. Keď prisluhoval svoju prvú omšu, keď držal chlieb a pohár po prvý krát, bol tak vystrašený, keď premýšľal o transsubstanciácii (premena chleba a vína na doslovne pravé telo a krv Krista), že skoro odpadol. „Bol som nesmierne zaskočený a neskutočne vystrašený,“ priznal sa. „Rozmýšľal som nad sebou: Kto som ja, aby som mohol zdvihnúť zrak alebo ruky ku Božej sláve? Pretože ja som prach a plný hriechu. A ja sa rozprávam so živím, večným a pravým Bohom!“ Strach len zhoršil jeho osobný boj o Božie prijatie.
V roku 1510 bol Luther poslaný do Ríma, kde bol svedkom korupcie rímskej cirkvi. Vyliezol na tzv. Scala Sancta („Sväté schody“), pravdepodobne tie isté schody, ktorými kráčal Ježiš, keď išiel pred Piláta. Tvrdilo sa, že tieto schody boli privezené z Jeruzalema do Ríma a kňazi tvrdili, že ten kto vylezie po týchto schodoch na kolenách, tak tomu Boh odpustí hriechy. Luther tak urobil, pri každom schode opakoval modlitbu Pánovu, pobozkal každý schod a hľadal pokoj s Bohom. Ale keď dosiahol vrchol, pozrel sa späť a pomyslel si: „Kto vie, či je to pravda!“ Necítil sa vôbec bližšie k Bohu.
Luther v roku 1512 získal doktorát z teológie na univerzite vo Wittenbergu a bol vymenovaný za profesora Biblie. Nejakým zázrakom sa podarilo Lutherovi udržať si toto miesto počas nasledujúcich 34 rokov až do jeho smrti v roku 1546. Zožierala ho jedna otázka: Ako môže byť hriešny človek spravodlivý pred svätým Bohom?
V roku 1517 začal jeden dominikánsky pútnik menom John Tetzel pri Wittenbergu predávať odpustky s ponukou odpustenia hriechov za peniaze. Táto nenápadná praktika bola zavedená ešte za čias krížiackych výprav, aby sa získali peniaze pre rímsku cirkev. Obyvatelia si mohli od cirkvi kúpiť lístok, ktorý údajne oslobodzoval milovaných z očistca. Rím nesmierne profitoval z tohto podvodu. V tomto prípade mali odpustky zabezpečiť Leovi X. dostatok peňazí na novú baziliku svätého Petra v Ríme.
Toto hrozné zneužívanie rozhnevalo Luthera. Rozhodol sa, že musí byť zvolaná verejná debata ohľadom tejto záležitosti. A tak 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu list s 95 tézami proti odpustkom. Pribitie takýchto téz na kostolné dvere bolo bežnou praxou v snahe vyvolať verejnú debatu. Luther dúfal, že vyvolá pokojnú debatu v kruhoch fakulty a nie veľkú revolúciu. Jedna z kópií sa dostala do rúk jednému majiteľovi tlačiarne, ktorý začal týchto 95 téz vo veľkom tlačiť a tak sa týchto 95 téz za pár týždňov rozšírilo do celého Nemecka aj do veľkej časti Európy. Luther sa počas jedinej noci stal hrdinom. S týmto činom sa v podstate začala reformácia.
Reklama
Chvíle vo veži
Je veľmi pravdepodobné, že po tomto čine Luther ešte nebol obrátený. Centrom jeho duchovných bojov bol text z Rimanom 1:17: „Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.“ Luther chápal Božiu spravodlivosť ako neustále trvajúcu pomstu, ktorou trestá hriech. V takomto rozpoložení začal Luther nenávidieť Božiu spravodlivosť. Ale keď sedel vo veži zámockého kostola vo Wittnebergu, tak rozmýšľal nad tým textom a zápasil s jeho porozumením. Napísal toto:
„Hoci som žil ako mních bez výčitiek, napriek tomu som cítil, že pred Bohom som hriešnik s mimoriadne nepokojným svedomím. Nemohol som uveriť tomu, že by bol so mnou spokojný. Nenávidel som spravodlivého Boha, ktorý trestá hriešnikov a tajne, ak nie aj rúhavo, som bol nahnevaný na Boha a povedal som: Ako by to naozaj nestačilo pre úbohých hriešnikov, že sú naveky zatratení pre prvý hriech, sú zmietaní zo všetkých strán zákonom desatora, tak im Boh ešte deň čo deň pridáva bolesti skrze evanjelium a vyhráža sa spravodlivosťou a hnevom! Takto som zúril so svojím utrápeným svedomím. Napriek tomu som sa nevzdal a stále dookola som rozmýšľal a túžil som pochopiť, čo chcel týmto textom povedať Pavol.“
„Konečne, skrze Božie milosrdenstvo rozmýšľajúc deň a noc, venoval som pozornosť kontextu, konkrétne: „Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: ‚Spravodlivý bude žiť z viery.‘ Tu som začal chápať, že Božia spravodlivosť je tá, ktorú dostávame ako Boží dar, vierou. A toto je ten význam: Božia spravodlivosť je zjavená evanjeliom ako pasívna spravodlivosť, ktorou nás milosrdný Boh ospravedlňuje vierou, ako je napísané: ‚Spravodlivý bude žiť z viery.‘Tu som pocítil, že som znovuzrodený skrz na skrz a vstúpil som cez otvorené dvere do samotného raja. Tu sa mi zjavila úplne nová tvár Písma. V pamäti som si prechádzal celým Písmom. Inými slovami, našiel som analógiu medzi Božím dielom, ktoré Boh koná v nás, Božou mocou, ktorá nás posilňuje, Božou múdrosťou, ktorá nás robí múdrymi.“
Čas Lutherovho obrátenia je častým predmetom debát. Niektorí tvrdia, že to bolo na začiatku roku 1508, ale Luther sám napísal, že sa to stalo v roku 1519, dva roky po tom, ako pribil 95 téz. Dôležitejšia je však skutočnosť jeho obrátenia. Luther si uvedomil, že spasenie je darom pre hriešnika a nie odmenou pre spravodlivého. Človek nie je zachránený svojimi dobrými skutkami ale vierou v Ježišove dokonané dielo. A takto sa pravda o ospravedlnení skrze vieru stala ústredným princípom reformácie.
Útok na pápežskú autoritu
Ospravedlnenie jedine vierou bolo v silnom rozpore s rímskym učením o ospravedlnení skrze vieru a skutky. Preto ľudia udali Luthera za to, že káže „nebezpečné doktríny“ a preto bol nakoniec Luther predvolaný do Ríma. Keď Luther odmietol stiahnuť svoje výpovede, bol v roku 1519 predvolaný do Lipska na verejnú debatu s Johnom Eckom vedúcim teológom katolíckej cirkvi. V tejto debate Luther potvrdil, že cirkevná rada sa môže mýliť, presne ako to tvrdili aj John Wycliffe a Ján Hus.
Luther ďalej tvrdil, že autorita pápeža bola len nedávnym výtvorom. Luther nahlas vyhlásil, že takéto náboženské povery odporujú Nicejskému koncilu a cirkevnej histórii. A čo je ešte hrošie, sú v rozpore s Bibliou. Takýmto postojom Luther rozhneval rímsku pápežskú autoritu.
V lete roku 1520 vydal pápež edikt zapečatený červenou pečaťou. Dokument začínal slovami: „Povstaň, ó Pane, a rozsúď svoju vec. Divé prasa sa vkradlo do tvojho vinohradu.“ S týmito slovami pápež poukazoval na Luthera, ktorý ako divoké zviera spôsoboval chaos. Z Lutherových kázní bolo 41 považovaných za heretické, škandalózne alebo falošné.
V takomto postavení dostal Luther 60 dní, aby činil pokánie, inak bude exkomunikovaný. On na túto podmienku odpovedal tým, že verejne spálil pápežský edikt. Toto neznamenalo nič iné ako otvorený vzdor. Thomas Lindsay napísal: „Pre nás, ktorí žijeme v 20. storočí, je ťažké si predstaviť, aké napätie to muselo vyvolať v celom Nemecku aj v celej Európe, keď sa rozšírila správa o tom, ako nepatrný mních verejne spálil pápežský edikt.“ Týmto činom sa Luther stal tŕňom v oku cirkvi.
Wormský snem: Luther obstál
V roku 1521 mladý cisár svätého Ríma, Karol V., predvolal Luthera na wormský snem do mesta Wormsv Nemecku, aby verejne odvolal svoje učenie. Odpadlíckemu mníchovi boli na sneme ukázané všetky jeho diela. Následne sa Luthera opýtali, či je ochotný odvolať všetko učenie, ktoré je napísané v tých knihách. Na druhý deň Luther odpovedal dnes už známymi slovami: „Pokiaľ nie som presvedčený samotným Písmom alebo logickým rozumom (pretože neverím ani pápežovi, ani radám, pretože je dobre známe, že sa často mýlili a protirečili si), som viazaný Písmom, ktoré som citoval a moje svedomie je v zajatí Písma. Nemôžem a ani nič neodvolám, pretože nie je bezpečné a ani správne ísť proti vlastnému svedomiu. Nemôžem konať inak, tu stojím. Nech mi Boh pomáha. Amen.“ Tieto slová vzdoru sa stali reformačným bojovým pokrikom.
Karol V. preklial Luthera, vyhlásil ho za heretika a vypísal na jeho hlavu vysokú odmenu. Keď Luther opustil mesto Worms, mal 21 dní na to, aby sa mohol bezpečne dopraviť do Wittembergu ešte pred tým, ako by začal platiť rozsudok a odmena, ktorá bola vypísaná za jeho hlavu. Počas cesty ho však jeden z jeho sprievodcov zo strachu o jeho život uniesol a zobral ho na hrad Wartburg. Tam bol Luther schovaný pred zrakom verejnosti osem mesiacov. Počas týchto ôsmych mesiacov začal Luther s prekladom Biblie do nemčiny, pretože nemčina bola jazykom obyčajných ľudí. Prostredníctvom tohto činu sa reformačný zápal rozširoval ešte rýchlejšie.
- marca 1522 vysvetlil Luther vo svojej kázni ohromný úspech reformácie. So silnou dôverou v Božie slovo vyhlásil: „Jednoducho som len učil, kázal a písal Božie slovo. Nerobil som nič iné. A kým som spal, Božie slovo tak oslabilo pápežstvo, ako to doteraz nedokázal žiadny princ ani vládca. Božie slovo urobilo všetko.“ Luther videl, že Boh si ho použil ako svojho tlmočníka pravdy. Reformácia nebola založená na ňom ani na jeho učení, ale bola založená na neochvejnom základe samotného Písma.
V roku 1525 si Luther vzal za ženu Katherine von Bora. Táto úžasná žena bola mníškou na úteku, ktorá bola zapálená pre reformáciu. Obaja sa vzdali svojich mníšskych sľubov, aby sa mohli vziať. Luther mal 42 a Katie mala 26. Počas ich manželstva vychovali 6 detí. Luther mal nesmierne šťastný rodinný život, ktorý mu uľahčil jeho službu.
Až do konca svojho života bol Luther nesmierne vyťažený vyučovaním, kázaním, písaním a rozhovormi. Táto zanietená práca na reformácii ho stála nesmierne veľa fyzických a psychických síl. Každý boj z neho niečo zobral a zanechal ho slabším. Čoskoro ochorel. V roku 1537 ochorel tak vážne, že jeho priatelia si mysleli, že zomrie. V roku 1541 ochorel ešte vážnejšie, vtedy si aj on myslel, že odíde z tohto sveta. Znova sa ale zotavil, ale počas jeho posledných 14 rokov života bol často postihovaný rôznymi chorobami. Okrem iných chorôb mal žlčové kamene a oslepol na jedno oko.
Verný až do konca
Začiatkom roku 1546 cestoval Luther do Eislebenu, do svojho rodného mesta. Kázal tam a potom sa pobral na cestu do Mansfeldu. Počas tejto cesty ešte dokázal urovnať spor medzi dvoma bratmi, ktorí cestovali s ním.
Ešte v ten večer Lurher ochorel. Keď sa noc pominula, Lutherovi traja synovia: Jonas, Martin a Paul a niekoľko jeho priateľov sedelo po jeho boku. Naposledy sa ho pýtali: „Ctihodný otče, stojíš za Kristom a za učením, ktoré si kázal?“ Reformátor odpovedal zreteľne: „Áno!“ Zomrel v skorých ranných hodinách 18. februára 1546.
Lutherovo telo bolo prevezené do Wittenbergu v sprievodetisícov trúchličov a za sprievodu kostolných zvonov. Luther bol pochovaný pred kazateľnicou v zámockom kostole vo Wittembergu. V kostole, na ktorého dvere pred 21 rokmi pribil svojich 95 téz.
Po jeho smrti manželka Katherine napísala, aký obrovský vplyv mal Luther na cirkev, slovami: „Kto by nebol smutný a zasiahnutý stratou tak vzácneho človeka, akým bol môj muž. Robil skvelé veci nie len pre mesto alebo krajinu ale pre celý svet.“ Mala pravdu. Lutherov hlas znel celou Európou už počas jeho života a odvtedy sa jeho vplyv šíri po celom svete už storočia.
Autor: Steven Lawson Zdroj: pravdavlaske.sk
