Martin Kováč: Ako hrozbu vnímam snahy o politické presadzovanie a vnucovanie náboženského učenia spoločnosti

Martin Kováč je starokatolický kňaz a člen Progresívneho Slovenska. V rozhovore vyjadril svoj pohľad na aktuálne témy.

Michal Havran vyjadril svoj názor na letničné hnutie na Slovensku a varoval pred nastolením teokracie v štýle Iránu. Myslíš, že situácie je skutočne tak vážna?

Skôr než o letničnom hnutí na Slovensku podľa mňa Michal Havran hovoril o letnično-charizmatických kresťanoch v slovenskej politike. Ako som však už priznal vo svojom blogu, z tohto podcastu na Aktualitách vo mne zostali skôr rozpačité pocity. Aj preto som chcel zareagovať po svojom a diferencovať.

Asi v každom hnutí, nielen náboženskom, sa nachádzajú aj isté extrémne názory, no neznamená to podľa mňa, že by sme hneď kvôli nim mali odsúdiť aj hnutie celok. V prípade letnično-charizmatického hnutia za takéto radikálne názory osobne považujem niektoré pozície tzv. dominionizmu (ang. Dominion theology či dominionism). Veľmi zjednodušene – toto hnutie vychádza zo špecifickej interpretácie knihy Genezis, v ktorej podľa zástancov tohto hnutia Hospodin zveril Adamovi vládu a správu nad zemou, teda „politickú“ moc. Veriaci ľudia by preto nemali nechať ovládnuť kľúčové oblasti spoločenského života temným silám, ale mali by sa usilovať nastoliť v nich Božiu vládu.

Související – Kováč: Odluku církví od státu považuji za poslední nenaplněný požadavek listopadu 89

U nás je jednou z jeho manifestácií napr. hnutie sedem vrchov (ang. Seven Mountain Mandate, 7-M). Toto hnutie identifikovalo sedem kľúčových oblastí spoločenského života a usiluje sa nad nimi získať Božiu vládu (= teokraciu?) tým, že ich obsadí znovuzrodenými kresťanmi. Ak sa na to pozriem s kritickým odstupom myslím si, že tu môže naozaj dochádzať k napätiu s demokratickým zriadením a sekulárnym charakterom štátu. Nie je pritom tajomstvom, že práve prednášky a modlitby hnutia siedmych vrchov motivovali viacerých katolíckych charizmatikov na Slovensku k tomu, aby sa začali viac politicky angažovať. Ako to viem? Lebo som na tých prednáškach pred viac než desiatimi rokmi sedel spolu s nimi.

Ani všetko spomenuté však pre mňa neznamená, že by sme letnično-charizmatické hnutie ako také mali považovať za hrozbu či nebezpečenstvo. Mnohé cirkevné a ekumenické dokumenty ho naopak považujú za veľké obohatenie kresťanstva, ktoré prinieslo viacero dôležitých impulzov.

Ako hrozbu vnímam snahy o politické presadzovanie a vnucovanie náboženského učenia spoločnosti – a to bez ohľadu na konfesiu či náboženský prúd. Viera tu má byť ako slobodná ponuka životnej alternatívy. Nemôžeme k nej iných prinucovať zákonmi.

Z môjho pohľadu to doteraz asi najvýstižnejšie popísali taliansky jezuita Antonio Spadaro a argentínsky presbyteriánsky pastor Marcelo Figueroa, dvaja blízki priatelia pápeža Františka, vo svojom texte o prekvapivom „ekumenizme nenávisti“ medzi fundamentalistickými evanjelikálmi a konzervatívnymi katolíkmi v USA, ktorých napriek odlišnej teológii a uzavretosti spojili politické záujmy. Zdá sa mi, že na Slovensku môžeme hľadať skôr v tejto oblasti.

Ziolkovský pre Postoj podobné úvahy označil za strašenie…

Z textu Antona Ziolkovského som bol tiež prekvapený – najmä v tom, že ani po rokoch vo funkcii výkonného sekretára KBS nedokáže celkom rozlišovať medzi pojmami „evanjelikálny“ a „letničný“. Vo svojom texte na Postoji píše, že „na Slovensku máme iba jednu malú registrovanú cirkev, ktorá sa hlási k evanjelikálnemu kresťanstvu,“ čo je samozrejme nezmysel. Zrejme chcel povedať, že len jedna z osemnástich registrovaných cirkví na Slovensku, konkrétne Apoštolská cirkev, sa ako celok hlási k letničnému hnutiu. Evanjelikálnych je však viacero z nich.

V tejto súvislosti si sa stretol s pastorom Apoštolskej cirkvi Vladom Žákom. Čo ste spolu preberali?

S Vladom Žákom sme sa pred rokmi stretli či obchádzali na viacerých akciách. On bol už vtedy celoslovensky populárny mládežnícky pastor, ja som bol skôr „mladé ucho“ v katolíckych charizmatických kruhoch. Naše stretnutie však podnietil práve podcast na Aktualitách a následné diskusie na sociálnych sieťach. Vymenili sme si niekoľko správ a dohodli sme si stretnutie.

Popravde – už ma naozaj unavuje to neustále nálepkovanie. Plne si uvedomujem, že aj ja sám na sebe viacero takýchto nálepiek nosím: „progresívec“, „liberál“, „slniečkar“, „podporovateľ LGBTI“ , „pravdoláskar“, „múdrosráč“ – a mohli by sme pokračovať. Pre mnohých je to pohodlné. Keď niekoho takto jasne zaškatuľkujeme, už s ním nemáme potrebu stretávať a viesť spolu dialóg. Veď je predsa stelesnením zla! Vidím to niektorým ľuďom v očiach.

Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv

Leave this field empty if you're human:

Svet ale nie je čiernobiely. Má veľa farieb a odtieňov. A dnes je viac než inokedy potrebné, aby otvorení ľudia nerezignovali na spoluprácu a dialóg. Pretože pravdu nemôžeme vlastniť, ale objavujeme ju spoločne práve v úprimnom dialógu. A takýto dialóg nás nenecháva rovnakých. Premieňa nás.

Vlado Žák pre mňa rozhodne takýmto človekom dialógu je. A hoci sme sa už niekoľko rokov osobne nestretli, „z povzdálí“ som sledoval jeho osobný príbeh a myslím si, že v rodine i v cirkevnom živote zažil viacero skúseností, cez ktoré ešte viac vyzrel. Naše stretnutie určite nebolo posledné. Je pre mňa ukážkovým príkladom letničného kresťana, s ktorým v množstve tém bez problémov nachádzame zhodu, hoci sa v niektorých iných názoroch líšime. Za podstatné však považujem to, že sa dokážeme normálne baviť a chápeme, že nie sme nepriatelia.

Veľmi dobre to nedávno vystihla sociologička Viera Žúborová: „Zjemniť polarizáciu môžeme posilňovaním postavenia tých ľudí, ktorí nosia v sebe tzv. prierezové identity a nepovažujú svoju politickú príslušnosť za svoju skupinovú identitu, vnímajú ju len ako jednu časť z viacerých identít, ktoré žijú. Sú schopní nielen tolerovať iné názory, ale aj vnímať názorovú rôznorodosť, sú ochotní nielen počúvať argumenty tých druhých, ale vyhodnocovať ich a učiť sa z nich, samozrejme ak sú vecné, racionálne a podporujúce toleranciu a spolunažívanie.“

Žijeme v čase, keď je pre mnohých okolo nás ľahšie postaviť sa na barikády či zabedniť sa. Sociálne siete sa pre nás stávajú neznesiteľnými. Nie je ale podstatnejšie ukázať, že sa vieme rozprávať aj napriek odlišným názorom či spiritualitám? O čom je tá naša viera, ak to ani my nedokážeme? Nie je lepšie hľadať spoločnú cestu?

Vo svojom facebookom statuse si dal do uvodzoviek slovné spojenie „kresťanská politika.“ Prečo?

Asi preto, že sa dnes k tomuto spojeniu či skôr nálepke hlási naozaj kadekto. Pre mňa je to ale úplne irelevantné – v duchu biblického „nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva“.  Za kresťanstvo sa skrýva všelikto.

U nábožensky motivovaných politikov a političiek je pre mňa oveľa podstatnejšie známe „po ovocí ich poznáte“. A treba povedať, že z môjho pohľadu dobré ovocie a to, čo považujem za skutočnú politiku v zhode s Ježišovým odkazom často prinášajú ľudia, ktorí sa k viere ani priamo nehlásia. No prejavujú skutočnú pomoc tým, ktorí to potrebujú.

Je to podobné, ako v Ježišovom podobenstve o milosrdnom Samaritánovi: tí, ktorí na sebe nosili nálepku zbožnosti – kňaz a levita – dobitého a doráňaného človeka bez mihnutia oka obišli. Pomocnú ruku mu podal príslušník ostrakizovanej menšiny, ktorý veril inak.

Bude to možno znieť tvrdo, ale v slovenskej politike máme podľa mňa dosť veľkohubých kresťanov a kresťaniek. Spravidla od nich počujeme hlavne veľa „nie“: nie registrovaným partnerstvám, nie interupciám, nie sexuálnej výchove na školách… Mne však v spoločnosti chýba hlas sociálneho evanjelia. Jasné zastanie sa odsúvaných a utláčaných.

Ani patriarcha Jozef, vykladač snov, si v biblickom príbehu nezískal svoju politickú autoritu tým, že by v Egypte riešil kultúrno-etické otázky, ale tým, že dokázal krajinu previesť ťažkými časmi neúrodných rokov a hladomoru.

Ty si mal osobnú skúsenosť s charizmatickým hnutím. Ako to dnes spätne hodnotíš?

Pre niektorých to možno bude znieť paradoxne, no toto hnutie sa na mne nepochybne hlboko podpísalo a aj vďaka nemu som dnes tým, kým som. Moje prvé vedomé a osobné rozhodnutie pre Boha a vieru sa viaže práve s letnično-charizmatickým hnutím v rímskokatolíckej cirkvi. A strávil som v ňom v podstate celé svoje tínedžerské roky života.

Asi ako každé iné náboženské hnutie má aj letnično-charizmatické hnutie – či ešte širšie pentekostálne hnutie – svoje pozitíva i negatíva. Za seba môžem povedať, že ma istý prvotný biblický fundamentalizmus už v mojich 13-tich či 14-tich rokoch viedol k tomu, že som si zohnal skriptá a začal som sa samoučiť biblické jazyky. Skúsenosť s týmto hnutím ma tiež priviedla k výraznej ekumenickej otvorenosti a ochote prekračovať konfesionálne hranice kresťanských cirkví. V neposlednom rade som sa tiež v tomto hnutí naučil chápať vieru ako životnú cestu aj mimo inštitucionálneho cirkevného rámca a uvažovať o vzťahu k Bohu aj o cirkvi inak.

Áno, v týchto kruhoch som tiež bol svedkom zneužívania pozície či peňazí, nekritického myslenia či čiernobieleho videnia sveta. S podobnými vecami sa však celkom iste stretnete aj v tradičných náboženských kruhoch. To hnutie je však veľmi rôznorodé – a aj spôsoby vysporiadania sa s týmito javmi sa rôznia.

S pentekostálnym hnutím som sa však rozhodne nerozišiel v zlom. Skôr by som to charakterizoval tak, že som z neho vyrástol. Životné cesty ma štúdiom teológie a postupným rozchodom s rímskokatolíckou cirkvou priviedli inam, no táto skúsenosť zostáva mojou integrálnou súčasťou – rovnako ako moja rímskokatolícka minulosť.

Od biblického fundamentalizmu som sa posunul ku kritickému štúdiu biblických textov. Nezostal som len pri ekumenickom dialógu a začal som rozvíjať aj medzináboženský dialóg. Reformné úvahy som pretavil tak do svojej osobnej konverzie ku starokatolíckej cirkvi, ako aj kontaktu s ďalšími reformnými skupinami a hnutiami.

Novým premiérom sa stal Eduard Heger, ktorý se tiež hlási k charizmatickému hnutiu v katolickej cirkvi. Verejne, ale nejak výrazne svoju vieru nedáva najavo. Aké máš od neho očakávania?

Eduard Heger práve patrí k ľuďom zo širšieho okruhu katolíckeho charizmatického hnutia, v ktorom som vyrástol. Keďže som v tomto období založil a viedol malé spoločenstvo v mojom rodnom meste, zúčastňoval som sa celoslovenských stretnutí lídrov takýchto katolíckych charizmatických spoločenstiev, kde som mal možnosť spoznať sa aj so súčasným premiérom.

Pamätám si ho ako človeka otvoreného dialógu a obrusujúceho hrany. Aspoň na mňa pôsobil inak ako niektorí ďalší ľudia z týchto kruhov, ktorí sa rozhodli pre vstup do politiky. Už vtedy napríklad nebolo žiadnym tajomstvom jeho blízke priateľstvo s Jurajom Drobom zo vznikajúcej SaS-ky.

Zdá sa mi však, že podobne ako sa v USA dostali konzervatívni kresťania do vysokej politiky na chrbte populizmu Donalda Trumpa, tak sa na Slovensku dostali do parlamentu a vlády na populistickej vlne Igora Matoviča. A tak, ako to podľa mňa v konečnom dôsledku zdiskredituje verejný obraz kresťanstva v USA, tak to môže uškodiť aj vnímaniu kresťanstva verejnosťou na Slovensku.

Eduard Heger je tak v neľahkej pozícii. Má v rukách dve veľké šance: Na jednej strane má veľkú príležitosť vymedziť sa voči populistickej politike Igora Matoviča a dokázať, že je naozaj premiérom, nie iba figúrkou v jeho rukách. Na strane druhej má aj príležitosť ukázať inú tvár veriaceho politika. Úprimne mu v tom držím palce a nesmierne by ma potešilo, ak by to dokázal. Treba však tiež priznať, že zatiaľ sa moc neukázal.

Ty sa hlásiš k liberálnímu prúdu v rámci kresťanskej komunity. Kde vidíš riešenie v takzvanej „kultúrnej vojne?“

A zasa nálepka. 😊 Ja sa v prvom rade hlásim k Ježišovi z Nazareta. A tak ako som prirodzene odniekiaľ vyrástol, tak ma moje životné cesty celkom prirodzene niekam zaviedli. Kým však nedosiahneme cieľ, cesta stále pokračuje a každý z nás sa niekam vyvíja. A ja sa určite hlásim k otvoreným hľadačom a hľadačkám, pútnikom a pútničkám.

Ako som už naznačil, konštruktívnu cestu do budúcnosti vidím v mužoch a ženách, ktorí sú ochotní prekračovať hranice, solidarizovať s núdznymi, nabúravať čiernobiele a zjednodušené videnie sveta a hľadať pravdu v otvorenom dialógu.

Riešením pre mňa naopak rozhodne nie sú snahy vylučovať, obmedzovať a eliminovať niekoho kvôli odlišnosti – ak samozrejme neohrozuje iných. Aj preto ako veriaci človek nesnívam o teokracii, ale mám v úcte demokratický a sekulárny štát. Ten je totiž v skutočnosti jediným možným garantom náboženskej slobody. Priestorom, kde môžeme popri sebe v pokoji nažívať v našich odlišnostiach.

Nesnívam preto ani o „kresťanskom Slovensku“, ale o Slovensku, ktoré je otvorené pre všetkých: pre letničiara i tradičného kresťana, pre moslimku i ateistu, pre Rómku, Slováka i Maďarku, pre konzervatívca i liberálku, pre slobodnú mamičku, „tradičnú rodinu“ i pár gejov či lesieb… Snívam o svete, kde budeme vedieť popri sebe žiť napriek svojim odlišnostiam – a nebudeme ich brať ako prekážku a hrozbu, ale ako obohatenie.

Autor: Michal Nosál Datum: 15. května 2021 Foto: Facebook – Martin Kováč