Jánovi Kalvínovi nešlo v prvom rade o vytvorenie nového ekonomického systému. Nevenoval sa špeciálne ekonomickej teórii. Bol zahĺbený predovšetkým do teológie. Nebol však len teológom – teoretikom, aj keď možno po takej dráhe túžil. Ženevský pastor Farel ho prinútil stať sa teológom – praktikom. No a praktický dosah Kalvínovej teológie bezpochyby vplýval aj na rozvoj kapitalizmu.
Téza Maxa Webera
O tejto otázke sa nevedie spor. Problematická je len otázka, do akej miery Kalvín kapitalizmus ovplyvnil. Spor existuje len ohľadom tézy, ktorú v známom diele „Protestantská etika a duch kapitalizmu“ (1905) uviedol nemecký sociológ Max Weber (1864 – 1920). Ten tvrdil, že kapitalizmus je dôsledkom kalvinizmu. Svoje tvrdenia aj odôvodnil veľmi racionálnymi argumentmi. Preto sa o jeho téze dodnes diskutuje a aj Jeho oponenti uznávajú výrazný vplyv kalvinizmu na kapitalizmus.
Na niektorých územiach síce existoval kapitalizmus ešte pred Kalvínom, napriek tomu však významný protestantský teológ Paul Tillich (1886 – 1965) varoval pred kritikou Weberovej tézy, vychádzajúcou z tohto argumentu. Uvádza: „V predkapitalistickej ekonomike bohatí ľudia využívali svoj majetok na luxusný život, stavali hrady, zámky či kaštiele. Ale kalvinizmus učil ľudí inak naložiť so svojím bohatstvom. Viedol ich nie k spotrebe, ale k miernosti a investíciám. A to bola výrazná podpora kapitalistickej formy ekonomiky, najmä tým, že zisk sa premietal do investícií, tie do novej produkcie namiesto toho, aby sa zisk premárnil v luxusnom živote.“1 Paul Tillich tak stručne vystihuje Weberovu tézu, že kalvinizmus podnietil vznik kapitalizmu.
Kalvín a Adam Smith
Čo to však kapitalizmus vlastne je? Za kľúčovú osobnosť kapitalistickej teórie sa považuje škótsky filozof Adam Smith (1723 – 1790). Vo svojom hlavnom diele „Bohatstvo národov“ (1776) vysvetľuje, ako voľný obchod, trhová výmena, súkromné vlastníctvo a konkurencia prispievajú k bohatstvu národov. Smith polemizoval s merkantilizmom a fyziokratizmom.
SOUVISEJÍCÍ – Kalvinisté a charizmatici se navzájem potřebují
Merkantilisti videli rast bohatstva národov v tom, že národ bude viac vyvážať, ako dovážať. Kvôli tomu boli zástancami obmedzovania medzinárodného obchodu. Krajina podľa nich mala síce predávať tovar iným krajinám, cez rôzne clá však mala sťažovať iným krajinám prístup na svoje trhy. Smith však zdôrazňoval prínos voľného obchodu v tom, že posilní konkurenciu, ktorá núti výrobcov vyrábať kvalitnejšie a lacnejšie.
Fyziokrati videli bohatstvo národa v pôde. Smith vidí bohatstvo národa v ľudskej práci, iniciatíve a tvorivosti. Toto Jeho presvedčenie potvrdzuje príklad Japonska, ktoré po druhej svetovej vojne prešlo na kapitalistický systém ekonomiky a zbohatlo napriek tomu, že má v porovnaní s inými krajinami neveľké územie a málo nerastných surovín. Oproti tomu Rusko či Brazília majú neporovnateľne väčšie územie, omnoho viac nerastných surovín, a predsa sú oproti Japonsku chudobnejšie.
Adam Smith aj odôvodnil, prečo systém voľného trhu neupadne do chaosu a neporiadku. Preslávila ho jeho formulácia tzv. neviditeľnej ruky trhu: „Každý jednotlivec sa snaží využiť svoj kapitál tak, aby vyrobil čo najväčšiu hodnotu. Obyčajne pri tom nezamýšľa podporovať verejný záujem a ani nevie, v akej miere ho podporuje. Sleduje len svoj vlastný záujem, svoje vlastné výhody. Pritom ho však akási neviditeľná ruka vedie k cieľu, na ktorý vôbec nepomýšľal. Tým, že má pred sebou len svoj vlastný záujem, slúži záujmom spoločnosti účinnejšie, než keď sa o to vedome usiluje.“2
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
Tento záver ukazuje, že Adam Smith nebol ohľadom ľudskej povahy idealista, ale realista. Prejavom ľudskej hriešnosti je aj skutočnosť, že človek intenzívnejšie sleduje vlastný záujem ako záujem spoločný. Jednou z najvýraznejších čŕt kalvinizmu je dôraz na ľudskú hriešnosť. Kalvinizmus je veľmi skeptický k ľudskej povahe. Z pohľadu kalvinizmu bol pokus vybudovať socializmus vopred odsúdený na neúspech práve kvôli tomu, že človek nebude klásť spoločný záujem nad svoj vlastný. Ak by bol človek lepší, socializmus by uspel, ale keďže človek je hriešny, socialistické myšlienky boli utópiou, ktorú po neblahých skúsenostiach opúšťajú aj také socializmu v minulosti naklonené krajiny ako Rusko či Čína.
V súčasnosti klasický socializmus prežíva v podstate len na Kube a v Severnej Kórei. Životná úroveň v týchto krajinách je však najsilnejším dôkazom neefektívnosti socializmu. Smith však ukázal, že nič zlé sa nestane, ak sa ľudia nechajú, aby sledovali svoje vlastné záujmy. Štát podľa Smitha nemá do ekonomiky zasahovať, ale aj tak má dôležitú úlohu – bdieť nad pravidlami hry, nad dodržiavaním zákona, chrániť súkromné vlastníctvo, vrátane duševného (patentové právo). Ľudia tak boli podnecovaní k vynálezom a tvorivosti, lebo vedeli, že ich námaha bude odmenená.
Adam Smith sa považuje za zakladateľa modernej ekonómie a dodnes sa o Jeho tézach živo diskutuje. Aj transformácia ekonomiky, ktorá u nás prebieha od roku 1989, bola na založená na mnohých zásadách Adama Smitha. Čo má však Adam Smith spoločné s kalvinizmom? Nuž, vyrastal v Škótsku v časoch, keď tam bol kalvinizmus veľmi silný. Aj on patril k presbyteriánom, a dokonca uvažoval o dráhe duchovného. Smithov skepticizmus k ľudskej povahe veľmi korešponduje s názorom kalvinizmu na ľudskú hriešnosť. Ďalší Smithov dôraz spočíval na ľudskej práci, iniciatíve ako na kľúčovom faktore bohatstva krajiny. Opäť tu môžeme vidieť analógiu s dôrazom kalvinizmu na hodnotu pracovitosti a usilovnosti.
SOUVISEJÍCÍ – Piper k jádru problému mezi arminianismem a kalvinismem
Kalvín a úroky
Ján Kalvín sa nesnažil vytvoriť ekonomický systém, nebol ekonomický mysliteľ, predsa však k rozvoju kapitalizmu neprispel len nepriamo cez učenie o hriešnosti a vyzdvihnutie pracovitosti, miernosti, ale v jednej veci aj priamo a bezprostredne. Ide o oblasť úrokov. Pred Kalvínom sa požičiavanie na úrok považovalo za hriech. Kalvín sa k tomuto problému vyjadril v liste priateľovi a reformátorovi Oecolampadiusovi. Kritizuje v ňom používanie istých miest v Písme na útoky voči požičiavaniu na úrok. Biblické miesta zakazujúce úžeru nepovažoval za vhodné použitia pri požičiavaní na ekonomickú činnosť. Rozlišoval medzi pôžičkou človeku v biede a ťažkej životnej situácii a medzi pôžičkou človeku, ktorý chce podnikať: „Ak požičiaš peniaze niekomu z môjho ľudu, chudobnému, ktorý je pri tebe, nechovaj sa k nemu ako úžerník, nerátaj mu úroky.“ (2M 22:24)
Zoberme si príklad stolára, ktorý si zoberie pôžičku na nákup píly. Pomocou píly dosahuje zisk a je správne, aby toho, kto mu požičal na rozbehnutie svojho podnikania, odmenil úrokom.
Kalvín polemizoval s argumentom vychádzajúcim z Aristotelovho učenia, že peniaze sú sami o sebe neplodné – nerozmnožujú sa, tak je nesprávne za ich požičanie žiadať úrok. Kalvín na vyvrátenie tohto argumentu uvádza príklad prenájmu domu. Steny a strechy domu sú rovnako ako peniaze neplodné, predsa nájomník platí za prenájom vlastníkovi. Z domu, v ktorom býva, má totiž istý úžitok a za ten úžitok platí prenájom. Podobne pri požičaní peňazí, pri ich rozumnom použití na investície môže mať ten, ktorý si peniaze požičal, nejaký úžitok a práve za ten úžitok zaplatí úrok.
Možnosť získavania peňazí na investície prostredníctvom úverov veľmi pomohla rozvoju kapitalizmu a dnes si už investície v modernej ekonomike bez úverov nevieme ani predstaviť. V Kalvínových časoch sa však požičiavanie za úrok považovalo za zlé. Svojím rozlíšením pôžičky človeku v núdzi od pôžičky na podnikateľskú investíciu výrazne podnietil rozvoj bankovníctva, investícií ako aj kapitalizmu ako takého.
Kalvín a demokracia
Kalvinizmus výrazne podnietil vznik a rozvoj demokracie. Podstatou demokracie je kritickosť voči tým, ktorí spoločnosť vedú. Majú byť dôsledne kontrolovaní a pravidelne majú podstúpiť test volieb. Aj keď demokracia nie všade odstránila inštitút kráľa, aj v krajinách, kde tento inštitút pretrval, sa moc kráľa výrazne obmedzila. Kráľ bol len veľmi ťažko kritizovateľný a mal zaručené v podstate doživotné pôsobenie v úrade. Kalvinizmus však svojím skepticizmom k ľudskej povahe viedol k obmedzeniu moci tých, ktorí majú vládnuť. Človek je totiž hriešny, nedokonalý a náchylný k pokušeniu. Moc však patrí medzi najsilnejšie pokušenia, a preto ju je potrebné čo najviac rozdeliť, vyvážiť a kontrolovať.
Tieto princípy kalvinizmus uplatnil plne aj pri správe cirkvi. Presbyterov aj kazateľov si volili cirkevné zbory. Čo majú však spoločné demokracia a kapitalizmus? Nuž v trochu nedokonalom prirovnaní môžeme povedať, že ide o dvojčatá. Všade, kde je fungujúca demokracia, je zároveň aj kapitalizmus. Slobodné demokracie si ako ekonomický systém vyberajú kapitalizmus. Stáva sa však, že diktatúry si ako svoj ekonomický systém tiež vyberú kapitalizmus. Väčšinou však išlo o pravicové diktatúry – Španielsko, Chile, Južná Kórea. Kapitalizmus však v týchto krajinách postupne viedol ku nastoleniu demokracie. Vznikla totiž silná stredná vrstva, ktorá si postupne vyžiadala podiel na spravovaní spoločnosti.
Z ľavicových diktatúr si od roku 1978 vybrala kapitalizmus Čína. Po 30 rokoch možno konštatovať, že aj tu sa kapitalizmus osvedčil, za uplynulých 30 rokov Čína nesmierne zbohatla. Mohli sme to vidieť aj na tom, akým spôsobom dokázala v roku 2008 Čína zorganizovať olympijské hry. Demokracia však v Číne ešte nenastala, aj keď k určitému posunu aj v tejto oblasti za posledných 30 rokov predsa len došlo.
Demokracia a kapitalizmus sa najprv šírili v krajinách, kde sa presadil kalvinizmus. Neskôr sa tieto hodnoty rozšírili aj do krajín, kde kalvinizmus nie je vôbec rozšírený. Prečo sa však tieto systémy rozšírili? Lebo sa v USA, Anglicku a Holandsku osvedčili, výrazne zvýšili kvalitu života obyvateľstva a aj ostatné krajiny ich tak implantovali do svojich spoločností.
Západná Európa dosiahla po druhej svetovej vojne výrazný rozvoj, ktorý podnietil aj pád komunizmu vo Východnej Európe. Aj komunistická Čína si v roku 1978 vybrala kapitalistickú formu ekonomiky pod vplyvom ekonomického úspechu svojich kapitalistických susedov – Južnej Kórey, Japonska. Do Južnej Kórey a Japonska však implantovali kapitalizmus Spojené štáty americké po druhej svetovej vojne, keď v týchto krajinách získali vplyv. Kapitalizmus sa teda osvedčil aj v takom prostredí, kde kalvinizmus nebol zakorenený. To však nie je v rozpore s Weberovou tézou o vplyve kalvinizmu na kapitalizmus. V 20. storočí sa totiž výraznou mierou podieľali na rozšírení kapitalizmu a demokracie Spojení štáty americké. A to tiež potvrdzuje Kalvínov vplyv na šírenie kapitalizmu. USA boli totiž v podstate založené puritánskymi osadníkmi, ktorí boli silne ovplyvnení Kalvínovým učením.
Záver
Keď to všetko zhrnieme, tak Weberova téza o tom, že kalvinizmus podnietil vznik kapitalizmu, sa dá podložiť veľmi silnými argumentmi. Ešte aj katolícky historik Paul Johnson, ktorý Weberovi v tomto oponuje, uvádza: „Kapitalizmus – čo sa týka jeho náboženskej stránky – predstavoval ústup od kresťanstva verejného k súkromnému. Bol hnutím smerujúcim ku slobode vôle i jednotlivca, zameraným proti kolektívnemu donucovaniu. Sila klerikalizmu sa v protestantských štátoch významne líšila; predsa ale bol slabší, než v štátoch katolíckych. Preto tiež kapitalizmus zapustil korene najprv v spoločnostiach protestantských. Ako však inštitucionálna moc katolíckej cirkvi upadala, kapitalizmus sa rozšíril i do zemí, ktoré bývali klerikalistické.“3
Na oslabení klerikalizmu (t. j. moci klerikov – najmä biskupov) mal Kalvín značný podiel, keď pozdvihol význam laikov v cirkvi, učil o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich (reformovaný farár nie je kňazom, ktorý by sprostredkoval kontakt medzi Bohom a bežným veriacim), zaviedol do cirkvi demokraciu a kazateľov si volili cirkevné zbory. Kalvínovi však v prvom rade nešlo o vytvorenie nového ekonomického systému. On sa zameral predovšetkým na reformu cirkvi podľa zásad vychádzajúcich z Biblie. Hľadajúc a snažiac sa predovšetkým o Božiu slávu však svojím učením podnietil aj vznik kapitalizmu – ekonomického systému, ktorý nie je dokonalý, ale v porovnaní s ostatnými ekonomickými systémami vytvára lepšie podmienky pre život širokých vrstiev obyvateľstva.
Autor: Juraj Brecko Zdroj: ideal-list.sk Datum: 4. října 2021 Foto: Wikimedia Commons – Jan Kalvín
Autor je vyštudovaný ekonóm a teológ. V jeho osobe sa tak spájajú dva, na prvý pohľad nespojiteľné svety. Jeho definitívny výber profesie poznačilo jedno letné stretnutie mládeže, kde pochopil, že najväčšou pomocou sám sebe aj ľuďom je evanjelium živého Boha. Pracuje ako farár Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku. S manželkou Lenkou spolu vychovávajú syna a dcéru.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin
Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi.
Zdroj: Reformovaný kalendár 2009, vydala Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, str 210., redakčne upravené
1 The History of Christian Thought, prednáška č. 36 – www.religion-online.org
2 Samuelson, P. A. – Nordhaus, W.D.: Ekonómia I. str. 53
3 Dejiny křesťanství. str. 299
6 Komentáře
Eva Hájková
Feudalismus zanikl proto, že bohatství přinášel těm, kdo nepracovali. Byli to vlastně neužiteční rentiéři. Kapitalismus byl svého času oproti feudalismu pokrokem, protože naopak umožnil uspět těm, kteří pracovali, kdo se snažili, kdo měli nápady, které realizovali a tím přinášeli užitek celé společnosti. Pouhé vlastnictví samo od sebe nic nepřináší. Bez lidského přičinění a bez práce je mrtvé. A pokud se jím samotným bohatne více než vlastní prací, není to pro společnost dobře. I když krátkodobě se to může vyplácet. Ale všeho do času.
Starý zákon připouští úrok, ale jen cizincům, ne vlastním lidem. (Cizinci můžeš půjčovat na úrok, ale svému bratru nesmíš půjčovat na úrok- Dt 23, 20,21). Na cizincích tehdy tolik nezáleželo. Ono se totiž dobře vědělo, že narůstání dluhů je nebezpečné, že dluhy vedou do otroctví. Člověk nakonec pracuje ne pro sebe, ale jen proto, aby je splácel.
Josef Poláček
Bezpochyby zajímavý článek; ale ve své zcela základní výpovědi bohužel stojí na vodě. Autor vychází jako prý z nezpochybnitelného faktu, že je správný předpoklad Maxe Webera, že protestantismus urychlil vznik respektive rozvoj kapitalismu. Tuto svou tézi Weber opřel o zkoumání ekonomických výkonů německých zemí, které byly zčásti katolické a zčásti protestantské – a ty protestantské byly ekonomicky výkonnější, tedy „kapitalističtější“. Ovšem – jeden současný německý výzkumník tyto Weberovy údaje překontroloval – a zjistil že spočívají na jednom zásadním přehlédnutí. Weber totiž nezohlednil, že v protestantských zemích byl daleko vyšší podíl židovského obyvatelstva, které zde bylo méně pronásledováno nežli v zemích katolických. No – a Židé měli obecně vyšší vzdělání nežli průměrné „domácí“ obyvatelstvo. A kdo má vyšší vzdělání, ten je i úspěšnějším podnikatelem. Podle tohoto německého výzkumníka když se odečte tento zvláštní efekt židovského obyvatelstva, pak naprosto zmizí rozdíly v ekonomické výkonnosti mezi zeměmi katolickými a protestantskými.
A za druhé: i tak by bylo nutno velmi důkladně prozkoumat, jestli skutečně kalvinismus vedl k rozvoji kapitalismu – anebo ale jestli příčinná souvislost nebyla přesně opačná, tedy že se kalvinismus rozšířil přednostně v těch zemích, ve které už fungovaly kapitalistické produkční vztahy, takže mentalita obyvatelstva byla už preformovaná směrem k individualistickému životnímu postoji.
—————————————-
Paní Hájková: to je právě velká otázka, jestli samotné vlastnictví, vlastnický vztah nic pozitivního nepřináší. Marx to tak samozřejmě viděl; ale oproti tomu Aristoteles – když polemizoval proti Platónovu konceptu pospolitého vlastnictví – argumentoval tím, že právě a jedině individuální vlastník se o svůj majetek bude starat mnohem lépe, nežli (vždy potenciálně anonymní) vlastník kolektivní. A je to právě toto „starání se“, které sice samo bezprostředně nevytváří hodnoty, které ale způsobuje, že tento majetek je udržován v pořádku, a že je užíván řádně a efektivně.
Eva Hájková
Soukromé vlastnictví že zaručuje, že majetek je udržován v pořádku, a že je užíván řádně a efektivně?
Přijeďte do našeho města, pane Poláčku, a já vám ukážu domy v soukromém vlastnictví, které zejí prázdnotou, ba jsou již na rozpadnutí a město musí pod nimi chránit chodník, aby nedošlo k úrazu kolemjdoucích.
Josef Poláček
To je dobrá námitka, paní Hájková. Ovšem – ve srovnání s anonymním, kolektivním vlastnictvím za socialismu je nutno konstatovat, že tam nakonec upadalo a chátralo skoro všechno.
Samozřejmě že soukromé vlastnictví samo o sobě není zárukou řádné péče (například i v Orwellově „Farmě zvířat“ je dán příklad špatného hospodáře); ale přece jenom u konkrétního (tedy individuálního, soukromého) vlastníka je tato pravděpodobnost řádné péče o vlastní majetek podstatně vyšší.
Konečný Fr.
Kalvín byl asketik a je vlastně takovým svatým protestantů. Neustále inspirativní postava, zajímavý byl jeho spor s Casteliem. Ženevu řídil tak jako nás dnes chce řídit EU a tam nepochodil. Když byl mor, tak se domníval, že nějaké sektářky mažou kliky u dveří a tím, že se mor přenáší.
pavel v
Když se řekne kapitalismus, má se na mysli tržní systém, tedy zákon nabídky a poptávky, kdy cena nějakého statku (zboží) je dána jeho vzácností. To představuje přirozenou, automatickou regulaci, kdy výrobci dělají přednostně to, čeho je nedostatek. Výsledkem je určitý komfort, který vzniká, aniž by o něj někdo usiloval. Tržní systém je starý jako lidstvo samo, je to přirozená věc. Že se tržní sytém naplno prosadil až v novověku, je zásluha činitelů (filozofů, politiků), kteří prosadili svobodu člověka. V otrokářském a feudálním řádu nemohl tržní systém naplno fungovat právě proto, že prostí lidé nebyli svobodní. Heslem průkopníků trhu bylo „laissez faire“, což v překladu znamená „nechte nás konat“, tedy „dejte nám svobodu“ rozhodovat se podle sebe. Tržní systém byl prosazován měšťany, k nimž patřil i Kalvín a jeho zásluha je nepominutelná.
Obecně tržní systém nemůže fungovat tam, kde je výrobce okraden o zisk – nemůže se rozvíjet. Okraden může být legálně (otrokářem, šlechticem) nebo nelegálně (gangsterem). Tržní systém nemůže fungovat bez spravedlivého justičního systému. Nemůže tedy fungovat ve společnosti, kde lidé ignorují spravedlnost. Zde je pole působnosti pro církev věřících, aby dala společnosti pro spravedlnost (metafyzické) odůvodnění.