Jozef Mikloško: Ako to dopadne, vie iba „vejúci vietor“ (Bob Dylan)

Zväčšujúci sa zmätok doma a aj vo svete, to je január 2020. To čo, platilo včera, dnes neplatí, čo platí dnes, zajtra už nebude. Dnes áno, zajtra nie, pozajtra možno. Pár mojich postrehov začnem zahraničím, tam to vyzerá rovnako, ba ešte horšie.

Tri roky sa debatuje o brexite, naraz je tu a okrem Škótov, zdá sa, už nikoho nezaujíma. Platí na nich Klausovo: „Ať jdou!“ Ak ste „out“, nemôže byť „in“ a využívať doterajšie výhody. Mimo EÚ sa im budú viac pripomínať emigranti a hriechy kolónií, aj Škótsko, Wales a Írsko. Francúzi veľkolepo oslavovali 130 rokov Eifelovky, ale nadšených občanov som nevidel, skôr vojakov so samopalmi na vianočných trhoch. Migranti si v Nemecku robia čo chcú, málokto už o tom povie pravdu, bolo by to politický nekorektné. USA tiež zneistelo, v zahraničí sa im nedarí, doma sa blížia voľby, až tie rozhodnú o impíčmente. Zadĺženie im už pripomínajú iba diletanti. Útok dronmi na reprezentanta štátu v treťom štáte je za červenou čiarou, prieči sa všetkým rezolúciám všetkých organizácii. Austrália má nebývalé problémy – sedem egyptských rán. Školáčka, nechcem povedať, že puberťáčka, G. Thunberg svojimi vyhláseniami z cudzích hláv reční po svete a provokuje titulky. Slovenskému členovi Valdajského klubu to ide stále viac na nervy. Rusko a Čína pomaly ale isto silnejú. Väčšina Slovákov si myslí, že Rusko nie je náš najväčší nepriateľ, nie sme ním ohrození, že jednosmerných konvojov prechádza cez nás akosi veľa. Meniť históriu II. svetovej vojny sa nepatrí. Rusi zvíťazili nad fašizmom, 12 miliónov padlých sovietskych vojakov netušilo, čo ich oslobodenie východoeurópskym štátom prinesie.

Tešíme sa, že onedlho budeme oslavovať 75 rokov bez vojny, už sme si na to zvykli. Aj Putina by k tomu mali pozvať, nielen Merkelovú. OSN je k svetovej situácii ticho, aj BR mlčí, EÚ radšej stíchla, má dosť svojich starostí. Maďarsko ide svojou cestou, pochopilo, že rusofóbia im nepristane, ekonomických migrantov neuznávajú, ani Sorosove doláre. Orban pochválil vzťahy so Slovenskom, na provokácie s Trianonom neskočil. Tešia ma aj ich hokejisti, keď občas preženú našich, za ktorých držím. Vzťahy krajín V4 sú dobré a keby sa k ním pridalo Rakúsko, Chorvátsko, Slovinsko a Friuli – Venezia-Giulia, Európa by nás lepšie zaregistrovala. Ale dosť bolo rozkoše, ideme domov.

30. výročie Novembra bolo rozpačité. Chytili sa ho aj ľudia, ktorý vtedy chodili do ľudovej školy podľa starého hesla: odmeny nezúčastneným, potrestanie aktívnych a ignorovanie, napr. v brožure SME, tajnej podzemnej cirkvi, ktorá v desaťtisícovom počte bola jedinou dobre organizovanou silou, ktorej sa komunisti báli. Na mená ako Krčméry, Jukl, Korec sa príliš rýchlo zabudlo. Havel bol najväčší „lump“, nič dobré v ňom nebolo? Iba Srholec sa ešte s pietou spomína, ale ten je iba 4 roky v hrobe. Teda už po 30 rokoch je všetko ináč? Aké interpretácie Novembra 1989 budú po 100 rokoch?

Volebná križovatka sa rýchlo blíži. Média vyťahujú svoje témičky, často na odpútanie pozornosti od skutočných tém. Je to ako za totality – keď sa v nedeľu malo ísť do kostola dali do televízie Angeliku. Rozvadená politická scéna, každý proti každému, signalizuje, že vo voľbách bude platiť v matematike známa metóda Monte Carlo. Fico a jeho Smer je už za zenitom. Mal by pochopiť, aj v záujme svojho zdravia, že je čas oddýchnuť si. Pelegriniho strana má stále najviac percent, aj keď z nej všelikto potichu kradne. Uvidíme koho si Smer zvolí, ak by to nebola stará garda z čias, keď mali totalitu 83 hlasov, mali by šancu zostavovať vládu. Obávam sa, že ju rýchlo zostavia, kamaráti sa nájdu. SNS a Most-Híd boli ich verní spojenci, aj preto bola vláda stabilná. Až teraz, „to late“, sa im všeličo nepáči, aj keď im to už nikto neuverí, ich Titanik sa potápa.

Progresivisti sú divný národ. Teraz s nikým nebojujú, je ticho zbraní, ale mesiac po voľbách vytiahnu svoje tromfy, dobre ich poznáme. Ich „katolícky a evanjelicky“ reprezentanti majú v svojich cirkvách červenú kartu. ĽSNS sa derie dopredu. Všetky prívlastky a útoky im prospievajú. Pre ich súperov by bolo lepšie ticho ako nadávanie. Jediní si všimli, že komunistická terminológia vojnového Slovenskej republiky dnes, po publikovaní množstva vedeckých historických kníh, už nesedí. SAS a OKS mi akosi ušli po pravom krídle, sudca nezbadal, že sú v ofsajde. Musia sa veľa „pôstiť“, aby sa dostali do parlamentu. Preskakovanie z potápajúcich sa lodí na iné, ktoré ešte nezatekajú, nie je férové. Tým, ktorí idú tam, kde majú zasa šancu byť zvolení, nedôverujem. Zakladatelia Demokratickej strany sa obracajú v hrobe, aj tak to novým členom nepomôže. Vo Vlasti a v Dobrej voľbe „nejsou lidé“ ani percentá. Fungujúca rodina je dôležitým pojmom, nemyslím však stranu s veľa deťmi a jedným otcom. OĽANO behá po francúzskej, či akej riviere, ich šéfa si neviem predstaviť v žiadnej vláde. Kto sa z tých mohykánov dostane do parlamentu tuší iba prorok a takého tu nemáme.

Mojou stranou je stále KDH, napriek všetkému, jej zostanem verný. 30 rokov je tu, urobila v prospech Slovenska všeličo dobré, aj keď sa to dnes zabudlo, alebo sa to pokladá za samozrejmé. Aj v nej sú len ľudia, nie anjeli. Určite na meter štvorcový je v KDH najmenej privatizérov, milionárov, meničov kabátov a organizácií podporovaných NGO. Tentokrát má dobrú kandidátku, štyri krúžky nájsť nebude ľahké (ja ich už mám!)

Voliči rozhodnú, to je pravdivá fráza. Dúfam, že nie tak, že úradnícku vládu bude menovať Kancelária prezidentky. Slovensko si zaslúži, ale aj nezaslúži, stabilnú vládu. Verím, že ju bude za 2 mesiace mať.

Záverom – keby nebol Maroš Šefčovič Ficov kandidát, dnes je prezident. Stala sa ňou pani prezidentka. Jej prvé mesiace nevyzerajú zle, lepšie ako jej predchodcov. Napriek všetkému uznávam výsledok demokratických volieb, nemôžem byť ako Česi, alebo Američania: ak nevyhrá môj kandidát, na druhý deň budem kričať o jeho chybách a budem ho všestranne spochybňovať.

Ako kresťan verím, že nakoniec všetko dobre dopadne. Ak to stále vyzerá zle, tak ešte nie je koniec.

Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.

Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi. 

Autor je bývalý poslanec NR SR za KDH Datum: 23. ledna 2020  Foto: Wikimedia Commons – Bratislava