Jaroslav Daniška: Gerontokracia

Vidím dva dôvody, prečo vyhral.

Po prvé, nemal skutočne vážneho politického protikandidáta. Jiří Drahoš je podľa všetkého slušný človek, jeho kariéra v Akadémii vied z neho ale nerobí ani intelektuála, ani nádejného politika. Zostavte si zoznam predsedov Akadémie vied, u nás či v Česku, a viete prečo. Dostať sa na čelo takejto inštitúcie si vyžaduje rôzne schopnosti, najmä technokratické, musíte byť prijateľný pre všetkých, karierista, ktorému to nelezie z tváre. Ale to je na vrcholnú politiku málo, aspoň zatiaľ.

Zemanova najslabšia stránka bol jeho fyzický stav, to, že dokázal na porážku Drahoša využiť aj televíziu a televízne duely, svedčí najmä o Drahošovi, až potom o Zemanovi. Drahoš bol neistý, frázovitý, bez vôle k moci, pôsobil slabšie ako Kiska, ktorého pred prvým kolom pamätne zosmiešnil Procházka slovami, že má program prvej dámy. Lenže Kiska mal prieskumy, desiatky prieskumov, ktoré ho favorizovali a spracovávali tak spolu s médiami verejnú mienku v jeho prospech. To niečo stojí a to Drahoš nemal. A nemal ani imidž dobrého anjela.

Druhý dôvod, prečo Drahoš prehral, je, že nedokázal nadchnúť a elektrizovať ani svojich voličov. Dnes som sa na Morave rozprával s niektorými Drahošovými voličmi pred zavretím volebných miestností, ani oni mu neverili, že dokáže vyhrať. Drahoš nedokázal komunikovať so silnejúcou ODS, nedokázal byť ani „pirátom“, nepôsobil kompetentne centristicky ako starostovia ani odhodlane ako zvyšky Topky. Drahoš nudil, pôsobil čudne, keď sa voči Zemanovi silne vymedzoval, aj keď sa vymedziť nedokázal, napĺňal viacero znakov toho, čo sa volá politická neosobnosť.

V personalizovanej voľbe ťažký deficit. V dnešnom Česku zjavne väčší ako všetky Zemanove choroby, nedostatky a  závislosti.

Reklama

Napriek tomu sa oplatí zamyslieť nad tým, prečo Drahoša (a u nás kedysi Kisku) spochybňovali politickí matadori, skúsení politici od KDH po SDKÚ, liberálnejší aj konzervatívnejší. Nehovorili to verejne ako Václav Klaus, ale ten postoj je totožný. Do politiky sa nemá vstupovať tým, že kandidujete hneď na najvyššiu funkciu, najmä ak vaše postoje nie sú dlhodobo známe, ak sa celý život prispôsobujete. Politika je o zmysluplnom konflikte, obstáť v ňom si vyžaduje viac ako to, keď sa pridáte na stranu víťaza a tvárite sa, že ste si to vždy mysleli. Preto mnohí bývalí pravicoví ministri krútili hlavou nad Kiskom u nás a Drahošom v Čechách. A Kiskovo váhanie nad druhou kandidatúrou im dáva za pravdu. O čo mu v politike išlo a ide, ak nevníma záujmy 30 až 40 percent voličov? Prečo (a pre koho) chcel byť vlastne prezident?

Späť k dnešku.

Čo znamená Zemanovo víťazstvo pre dnešné a najmä budúce Česko?

Po prvé, spor o Babiša – centrálny spor súčasnej českej politiky – stále nie je tým, čím je povinný byť. Priveľa ľudí, politikov a tiež inštitúcií si to stále neuvedomuje. Babiš nie je Mečiar, je to úplne iný typ politika, aj keď bude raz politicky porazený, jeho mocensko-ekonomické impérium tu bude ďalej. Mečiar mal tajnú službu a veľké peniaze iba vo funkcii, Babiš má svoju tajnú službu a obrovské zdroje bez ohľadu na funkciu.

Drahoš sa bál urobiť zo sporu o Babiša centrálnu tému volieb. Mal iný názor ako Zeman, ale bál sa Babišových médií a snažil sa získať časť jeho voličov. Jeho prehra tým stratila zmysel, ktorý mohla pre českú politiku mať.

Výsledkom je, že Babiš nie je len najmocnejším politikom, ale že jeho oponenti stále priveľmi taktizujú a odmietajú sa mu priamo postaviť. Každé takéto váhanie predlžuje politickú kariéru Andreja Babiša.

Reklama

Po druhé, Česko je gerontokracia. Zeman bude mať tento rok 74, staroba – choroba. Pavel Rychetský, predseda českého Ústavného súdu bude mať 75, v strane bol už od roku 1966 (!), premiér Andrej Babiš je tiež v dôchodkovom veku, bude mať 64 a so starým režimom je spätý azda ešte viac, hoci pôsobí mladšie a zdravo, je to rozhodne stará škola. Predseda senátu Milan Štěch bude mať tento rok 65, vyše desať rokov pred pádom režimu mal červenú knižku. Jiří Rusnok, predseda českej národnej banky, je mladší, ale pôsobí ako Rychetského rovesník.

Česku vládnu starí muži, často spojení s bývalým režimom. Ak chcete dôkaz stagnácie, máte ho. Nikde inde v strednej Európe sa starí komunisti a ich rovesníci nedržia tak zaťato ako v Česku. Alebo z opačnej strany: pádom Nečasovej vlády sa v Česku otriasli základy ponovembrovej politiky.

To všetko zvyšuje naliehavosť zmeny. Nejde len o témy, štýl a vkus, je to priam fyzicky prítomné, neodbytné.

Zemanov druhý mandát je nastavený čas. Odkaz dnešných volieb znie, že ak má mať zmena zmysel, musí byť hlbšia, premyslenejšia a poctivejšia. Posledné dva pokusy – Drahoš a Schwarzenberg – boli nominácie českých liberálov, Česko by malo objaviť vo svojej politickej tradícii niečo silnejšie. Neviem si pomôcť, ale v tej vete sa skrýva nádej.