O dôstojnosti pri umieraní a o dôležitosti plánovania dobrej smrti s konzultantkou paliatívnej medicíny Chantal Meystre.
Google ponúka na dopyt „dôstojná smrť“ 14 strán webstránok, ktoré sa venujú takmer výlučne témam ako právo na smrť, lekárom asistovaná samovražda či eutanázia. Na 14. strane bola webstránka, ktorá sa venovala tomu, ako sa dôstojne postarať o druhého. Zdá sa, že ide o metaforu súčasnej hedonistickej definície dôstojnosti. Je nedôstojné byť starý, je nedôstojné byť chorý, je nedôstojné stať sa závislým na iných. Aj keď sa vyhýbame smrti, nariekame v rozpakoch a hanbe nad zdravotným hendikepom a utrpením, a to dokonca až do bodu, kedy je paradoxne, skorá smrť prijateľnejšou alternatívou uprostred kultúry, ktorá smrť popiera. Plastickej chirurgii sa darí a naši starkí žijú izolovaní v samote a obavách, že sa stanú bremenom, a sú frustrovaní z právneho štátu. Spoločenská morálka nás zrádza v tom, že na jednej strane sa snaží smrť poprieť, no na druhej strane definuje taký štandard umierania, ako keby umieranie nič neznamenalo.
SOUVISEJÍCÍ – Irští biskupové: Asistovaná sebevražda je společenským fiaskem
Jeden z kľúčových spôsobov, ako umožniť ľuďom dôstojnú smrť, je vhodné plánovanie. Som presvedčená, že v našich komunitách potrebujeme viesť oveľa viac rozhovorov, musíme sa naučiť rozprávať o smrti s oveľa väčším komfortom a reflektovať pri tom naše vlastné želania. Ak ľudia nečelia pravde o svojej chorobe a blížiacom sa konci, zmätok pri riešení neukončených záležitostí života môže zanechať výjav ako po zle odvedenej práci v štýle urob si sám. Mladý muž, ktorý potrebuje úľavu od symptómov, s tým sám váha a o 2 hodiny zomiera nepríjemným spôsobom; pár sa zosobáši 3 hodiny po odporúčaní na paliatívnu starostlivosť v posledných hodinách života; a matka odmieta všetku reguláciu symptómov do 11 hodín pred smrťou, pretože až vtedy obdržala genetický krvný test, ktorý môže v budúcnosti ochrániť jej dcéru, keď bude potrebovať starostlivosť iných. Nezištnosť týchto činov v mene rodiny je prejavom toho, že vzťahy majú svoju dôstojnosť, ale ich choroby nemali náhly nábeh, ale to, že smrť akceptovali a následne sa na ňu začali pripravovať až v posledný deň života, im neumožňovalo naplánovať si dôstojnú „dobrú smrť“.
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
Na to, aby ste sa naučili žiť, je potrebný celý život, a čo vás možno prekvapí ešte viac, aj na to, aby ste sa naučili ako zomrieť, je potrebný celý život.
Ľudia vždy umierali a stále nemilosrdne zomierajú, ale v nedávnej dobe sme stratili pojmy, ktoré by sa mali používať v slušnej spoločnosti, a nahradili sme slová „umierajúci“ a „mŕtvy“ eufemizmami ako „chradnúci“ a „odišiel“. Tento nedostatok jasnosti potenciálne ohrozuje dôstojnosť. Častou vecou, na ktorú sa sťažujú príbuzní pri starostlivosti v závere života, je, že smrť nečakali, pretože použité slová neboli dostatočne zrozumiteľné. Žijeme v domnení, že nikdy nezomrieme, takže keď udrie choroba a vyliečenie je nepravdepodobné, je to taký šok, že nielenže je pre profesionálov ťažké podať túto správu, ale keď ju dostaneme, naše popieranie, ktorým sme sa bránili, sa rozpadne a objavíme svoju smrteľnosť ako úplne novú realitu.
Ľudia v staroveku boli viac v kontakte so svojou smrteľnosťou. Sokrates, grécky filozof (470 – 399 p.n.l.), veril, že žiadny skutočný filozof sa nebude báť smrti. Seneca napísal: „Na to, aby ste sa naučili žiť, je potrebný celý život, a čo vás možno prekvapí ešte viac, aj na to, aby ste sa naučili ako zomrieť, je potrebný celý život.“
Hrozí nebezpečie, že opustíš školu zomierania príliš neskoro. Prehodnotenie a prijatie skutočnosti, že zomrieme, uľahčuje, aby sme plánovali veci vopred tak, aby sme mohli hovoriť o želaniach, ktoré sa týkajú starostlivosti v závere života. Výhoda toho, že človek zdieľa svoje preferencie s rodinou a odborníkmi je v tom, že mu to dáva väčšiu šancu, aby zomieral tak, ako by chcel, kde by chcel, a prináša útechu pozostalým, že veci idú tak, ako si ich milovaný želal. Takéto rozhovory budú čoraz dôležitejšie, pretože starnúca generácia baby boomerov mení demografiu populácie. Do roku 2040 bude mať štvrtina populácie nad 65 rokov, pričom najväčší nárast bude vo vekovej skupine nad 85 rokov, keďže ľudia s chronickými ochoreniami žijú dlhšie. Počet úmrtí sa zvýši o 25,4 % a podiel týchto úmrtí vo veku nad 85 rokov sa zvýši z 38,8 % v roku 2014 na 53,2 % v roku 2040 [1]. Zdá sa nevyhnutné, že štátom zabezpečovaná starostlivosť bude mať čoraz väčší problém uspokojiť dopyt. Aj keď to budí obavy, nebudeme v tom celkom sami, ale musíme myslieť dopredu a ujasniť si svoje želania a odkomunikovať ich rodine a blízkym.
Ako by sme teda mohli riešiť hroziacu medzeru v starostlivosti, aby sme zabezpečili, že aj naďalej bude pre ľudí dosiahnuteľné, aby zomierali dôstojne? Compassionate Cities (Mestá so súcitom) je iniciatíva v oblasti verejného zdravia v paliatívnej starostlivosti, ktorej cieľom je zveľadiť doterajšie odborné znalosti, ktoré majú komunity v oblasti starostlivosti o umierajúcich, ktorá je v súčasnosti v oblasti výhradného záujmu profesionálov. Keď naše komunity k tomu vystrojíme, môže byť každý z nás pripravený podať neprofesionálnu pomocnú ruku rodine, priateľom a susedom, aby sme zabránili izolácii a úzkosti v ich posledných týždňoch a dňoch života.
V Kenilworthe, Warwickshire, vedieme kurz Omega, ktorý dáva ľuďom, ešte predtým ako ochorejú, príležitosť hovoriť o smrti a umieraní v bezpečnom prostredí. Naším cieľom je demystifikovať umieranie a komunitným vzdelávaním vychovať skupinu ľudí, ktorá je schopná tolerovať smrť iného, pretože už premýšľali nad svojou vlastnou smrťou a prijali ju.
To, čo človek získa, sa udeje počas 4 večerov, na ktorých sa pozerá na rôzne aspekty toho, ako si človek uvedomuje a prežíva smrť ako aj na včasné plánovanie umierania. Komunita môže byť obohatená cez jednodňový tréning komunikačných zručností formou hrania rolí, kde sa hovorí o vlastných príkladoch zo života účastníkov, o tom, kde majú ťažkosti, keď majú hovoriť o smrti a umieraní a v skupine sa tiež zvažujú rôzne možnosti ako takúto konverzáciu viesť.
Diskusia o možnostiach ako plánovať predbežnú starostlivosť v dostatočnom predstihu dáva človeku čas na premýšľanie bez paniky, ktorá často prichádza, keď je zrejmé, že sa smrť blíži. Uľahčenie prípravy môže zmeniť obdobie paniky na obdobie, v ktorom nanovo oceníme život, práve v danej chvíli, keď sú veci pripravené a pomocou tejto prípravy odkomunikované a dohodnuté.
Som presvedčená, že dôstojné umieranie znamená umierať tak, ako by si človek prial, tak komfortne, ako je to len možné, na mieste, ktoré si sám zvolí, s blízkymi ľuďmi, ktorí sú pripravení, o ktorých je postarané a sú prítomní. Podobne ako pri narodení a sobáši, aj smrť je jednorazovou udalosťou, pričom preambulu k nej vytvára celý život. To najlepšie si vyžaduje veľa plánovania.
Autor: Chantal Meystre Zdroj: idea-list.sk Datum: 2. listopadu 2021 Foto: Pixabay – ilustrační
Konzultantka paliatívnej medicíny na University Hospitals Birmingham NHS Foundation Trust a súkromne pracuje ako integratívna psychoterapeutka v Kenilworth, Warwickshire. Je spoluautorkou a organizátorkou kurzu Omega.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin
Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi.
