Buďme nablízku dospievajúcim, obdobie adolescencie je „náročným obdobím“, avšak „nie je to nejaká choroba“. Pápež František sa takto prihovoril dvom tisíckam účastníkov kongresu Rímskej diecézy, ktorý včera večer otvoril v Lateránskej bazilike v Ríme.

Práve výchova dospievajúcich a pomoc rodičom je témou tohtoročného kongresu, ktorý nesie názov „Nenechajme ich samých! Sprevádzajme rodičov pri výchove dospievajúcich detí“. Život rodín a výchovu adolescentov nemožno podľa pápežových slov brať „na ľahkú váhu“.

Výzvy, ktorým musia rodiny v Ríme čeliť

Prvú časť so šesťbodového príhovoru nazval Svätý Otec «rímske nárečie». Prítomným predstavil niektoré z výziev, ktorým musia rodiny vo Večnom meste čeliť. Sú nimi vzdialenosť medzi domovom a prácou (ktorej prekonanie niekedy zaberie aj dve hodiny), nedostatok úzkych rodinných vzťahov kvôli presťahovaniu sa za prácou alebo kvôli zaplateniu nájomného, každý mesiac sa žije do „posledného centu“, mnohokrát chýba čas na zoznámenie sa so susedmi, v mnohých prípadoch zostávajú deti doma samé.

Dôležitosť prítomnosti starých rodičov

V druhom bode sa pápež František zameral na «spojenia». Petrov nástupca opäť upozornil na nebezpečenstvo „tekutej spoločnosti“, ktorú tiež nazval „spoločnosťou vykorenenou“. „Nie je pre človeka horšieho odcudzenia než pocit, že nemá korene a nikomu nepatrí,“ vysvetlil Svätý Otec, ktorý sa vrátil k často opakovanej myšlienke, a tou je dôležitosť prítomnosti starých rodičov.

„Rodičia musia dať deťom priestor, aby hovorili so starými rodičmi. Častokrát dedko alebo babka sú v dome dôchodcov a oni ich ani nenavštívia… Starí rodičia majú túto schopnosť odovzdať minulosť, vieru a povedomie príslušnosti.“

Dospievanie nie je patológia, ale čas rastu

Tretím bodom pápežovho príhovoru účastníkom kongresu Rímskej diecézy bola časť s názvom «v pohybe». „Dospievanie je prechodná fáza života nielen pre naše deti, ale pre celú rodinu… a ako takej jej treba čeliť v jej globálnosti,“objasnil Svätý Otec a pokračoval:

„Prechádzajú rôznymi duševnými stavmi a ich rodiny s nimi. Dovoľte mi však poznamenať, že je to v živote našich detí drahocenný čas. Áno, je to náročný čas. Čas zmien a neistôt. Fáza, ktorá nepochybne predstavuje veľké riziká. Avšak predovšetkým je to čas rastu pre nich a pre celú rodinu. Dospievanie nie je chorobou a nemôžeme k nemu pristupovať tak, ako keby ňou bolo.“

Svätý Otec sa tiež zamyslel nad tým, že rodičia musia pri výchove poznať správnu „hranicu“, ktorá napomáha v sprevádzaní a v raste. „Je potrebné rozlišovať, do akého zápasu sa treba pustiť a do akého nie. V tom je veľmi nápomocné načúvať skúseným párom, ktoré i keď nám nikdy nedajú recept, svojim svedectvom však pomáhajú poznať tú či inú hranicu,“ vysvetlil pápež a dodal:

„Naši mladí sa snažia byť a – logicky – sa chcú cítiť protagonistami. Vôbec sa im nepáči, ak sa cítia byť riadení alebo ak majú odpovedať na ,rozkazy’, ktoré prichádzajú zo sveta dospelých – nasledujú pravidlá hry svojich ,komplicov’. Hľadajú tú autonómiu, ktorá im pomáha cítiť sa, že ,sú si sami sebe pánmi’.

V tomto nájdeme dobrú príležitosť najmä pre školy, farnosti a cirkevné hnutia. Treba stimulovať aktivity, ktoré ich podrobia skúške, ktoré im pomôžu cítiť sa protagonistami. Oni mnohými spôsobmi hľadajú akýsi ,závrat’, ktorý by im pomohol cítiť sa živými. Tak im ho teda dajme! Podporujme všetko to, čo im pomáha premeniť svoje sny na projekty, a aby tak mohli objaviť, že všetok potenciál, ktorý majú, je mostom, cestou k povolaniu – v tom najširšom a najkrajšom zmysle slova.

Ponúknime im širšie ciele, veľké výzvy a pomôžme im ich realizovať, dosiahnuť ich méty. Nenechajme ich samých. A preto, predložme im väčšiu výzvu, než oni predstavujú pre nás. Nedovoľme, aby sa im ,závratu’ dostalo od druhých, ktorí len ohrozujú ich životy. Dajme im ho my!

Toto si vyžaduje, aby sme našli vychovávateľov schopných zapojiť sa do výchovy mladých. Vyžaduje si to vychovávateľov poháňaných láskou a oduševnením, ktorí umožnia, aby v nich rástol život Ježišovho Ducha, pomôžu im vidieť, že byť kresťanmi si vyžaduje odvahu a že to je krásna vec.

Pri výchove dnešných dospievajúcich nemôžeme pokračovať v používaní modelu zameraného len na akademické vzdelanie, len na idey. Treba nasledovať rytmus ich rastu. Je dôležité pomôcť im nadobudnúť sebaúctu; veriť, že môžu skutočne dosiahnuť to, čo si zaumienia.“      

Integrovaná výchova: intelekt, srdce a ruky

Štvrtým bodom pápežovho príhovoru v Lateránskej bazilike bola «integrovaná výchova». Podľa Svätého Otca je nevyhnutné do výchovy mladých integrovať tri jazyky. Ide o výchovu založenú na intelekte (hlava), citoch (srdce) a konaní (ruky). „Toto ponúkne našim mladým možnosť harmonického rastu nielen na osobnej úrovni, ale zároveň na sociálnej,“vysvetlil Petrov nástupca.

«Áno dospievaniu, nie súpereniu» – tak znel piaty bod pápežovej úvahy o výchove mladých a sprevádzaní rodičov. „Je zaujímavé sledovať, ako mladí chcú byť ,veľkými’ a ,veľkí’ chcú byť adolescentmi, alebo sa nimi stali,“zamyslel sa Svätý Otec a pokračoval:

„Nemôžeme ignorovať túto kultúru, lebo je to vzduch, ktorí dýchame všetci. V súčasnej dobe existuje istý druh súperenia medzi rodičmi a deťmi; iné než to z iných čias, kedy dochádzalo ku konfrontácií medzi jednými a druhými. Dnes sme prešli od konfrontácie ku konkurencii. Ide o dve odlišné duchovné dynamiky.

Naši mladí dnes nachádzajú veľkú súťaživosť a málo ľudí, s ktorými by sa mohli konfrontovať. Svet dospelých prijal za paradigmu a model úspechu «večnú mladosť». Zdá sa, že rásť, starnúť, ,dozrievať’, je niečo zlé. Je to synonymum frustrovaného a vyčerpaného života. Zdá sa, že dnes sa všetko maskuje a predstiera. Akoby samotné to, že žijeme, nemalo zmysel. Aké je smutné, keď si chce dať niekto urobiť ,lifting’ srdca! Aké je bolestné, keď chce niekto vyhladiť ,vrásky’ mnohých stretnutí, radostí i smútkov!

Istým spôsobom ide o jednu z najnebezpečnejších ,nevedomých’ hrozieb výchovy našich adolescentov: vylúčiť ich z ich procesu rastu, lebo dospelí zaberajú ich miesto. Dospelí, ktorí nechcú byť dospelými a chcú sa hrať na večne mladých. Toto ,sociálne vylúčenie’ môže u mladých spôsobiť nárast pochopiteľnej tendencie izolovať sa alebo zastaviť procesy rastu kvôli nedostatku konfrontácie.“

Vychovávať k striedmosti je jedinečné bohatstvo

Posledným šiestym bodom príhovoru Svätého Otca Františka účastníkom kongresu Rímskej diecézy venovaného výchove mladých a sprevádzaniu rodičov bola «duchovná nenásytnosť». Pri tomto bode pápež pripomenul, že podľa štatistík ľudia míňajú po základných potravinách najviac peňazí na kozmetiku:

[adrotate banner=“21″]

„Žijeme v kontexte veľmi silného konzumizmu; zdá sa, že sme poháňaní konzumovať samotný konzum, akoby bolo dôležité vždy len konzumovať. Z toho dôvodu je naliehavé opäť prijať ten tak dôležitý a podceňovaný duchovný princíp: striedmosť. Vstúpili sme do priepasti konzumu a sme nútení veriť, že naša cena závisí od našej schopnosti produkovať a konzumovať; od toho, koľko sme schopní vlastniť.

Vychovávať k striedmosti je jedinečné bohatstvo. Prebudzuje vynaliezavosť a kreativitu, dáva možnosť pre fantáziu a predovšetkým sa otvára pre prácu v tíme a v solidarite. Otvára sa pre druhých. Existuje istý druh ,duchovnej pažravosti’. Ten postoj nenásytných, ktorí nejedia, ale hltajú všetko, čo ich obklopuje (akoby sa sýtili  svojou hltavosťou).

Myslím si, že by nám ako rodine prospelo, ak by sme sa viac naučili o tejto ,nenásytnosti’ a dali priestor striedmosti ako ceste pre stretnutie, budovanie mostov, otvorenie priestorov, pre rast spolu s druhými a pre druhých. Toto dokáže urobiť iba ten, kto vie byť striedmym; inak zostane jednoducho ,nenásytným’.“ 

Zdroj: Vatikánský rozhlas
Foto: Flickr