Len pred niekoľkými desaťročiami sa jeden národ snažil vymazať Židov z povrchu zemského. A Purim je sviatok, ktorý o tom hovorí. Purim je sviatkom, ktorý je spomienkou na záchranu Židov pred plánom Hamana, vysokopostaveného muža z perzského kráľovstva, ktorý bol radcom panovníka Xerxesa.
Hamanova nenávisť voči Židom vznikla po tom, ako sa jeden z nich, Mordechaj, odmietol pred ním pokloniť, keď prechádzal okolo. Namiesto toho, aby sa uspokojil len s potrestaním Mordechaja, začal rozmýšľať o odplate na celom židovskom národe. Haman plánoval a plánoval, až nakoniec získal povolenie od kráľa, že môže so Židmi zaobchádzať tak, ako sa mu zachce. Haman sa samozrejme rozhodol nezaháľať a začal konať. Nariadil pogrom, ktorý mal zničiť a zabiť každého Žida žijúceho na území kráľovstva a to počas jedného jediného dňa.
Vo chvíli plnej hlbokej symboliky si Haman hodí lós, aby vybral deň kedy on a jeho služobníci zničia Židov. Tým, že čas záhuby všetkých Židov nechal na náhodu, Haman vyslal jasný signál: „Židia, teda tí, ktorí verili v Božiu prozreteľnosť, a ktorí si ctili Boha ako Pána celého vesmíru, títo Židia budú vydaní na milosť a nemilosť úplnej náhode. Jednoduchý lós bude nástrojom ich konca, kým ich Boh sa bude len bezmocne prizerať.
Reklama
Hamanov čin prišiel vo veľmi dôležitom okamihu ľudskej histórie. V širšom zmysle by sa Hamanova provokácia dala chápať ako skúška, či je Boží vplyv prítomný aj na konci veľkého veku v biblických dejinách. Bola to skúška, či je Boh stále dôležitý v tom novom a úplne odlišnom veku, v ktorom sa už nekonali žiadne zázraky – vo veku, ktorý by sme mohli jednoducho označiť ako „obyčajný“.
Udalosti sviatku Purim sa stali na súmraku biblických dejín. Doznievali hlasy posledných Božích prorokov a s nimi aj obdobie veľkých zázrakov, ktoré veľakrát zásadne zmenili smerovanie ľudí. V predošlom veku, keď Židia odišli z Egypta, postihli Egypťanov morové rany zoslané z nebies. More sa rozdelilo, aby Židia mohli prejsť suchou nohou po jeho dne. Na púšti ich zasýtila mana z neba. Stĺp ohňa riadil ich kroky neznámou divočinou. Ale teraz sa tento vek končil. Už neboli žiadni proroci, žiadne zázraky. V tejto novej kapitole dejín čelilo ľudstvo zásadnej otázke. Vo svete, kde nie je viditeľne prítomná Božia pomoc a nepočuť hlasy prorokov – je pre takýto svet Boh vôbec dôležitý?
Práve v tomto význame sa ukázal Hamanov lós ako zvlášť desivý. Ak stojí Boh v úzadí a zázraky zabudnuté, je vôbec nejaký spôsob, akým sa Božia vôľa bude prejavovať vo svete?
Náhoda?
Napokon sa Židia pred Hamanovými úkladmi zachránili, ale stalo sa tak úplne „nezázračným“ spôsobom. Počas Purimu priniesol výsledky sled náhodných a nesúvisiacich udalostí. Jednotlivo sú tieto udalosti nič viac než šťastné náhody. Ale ak sa na ne pozeráme ako na celok, je to stále len zhoda okolnosti?
Kráľ náhodou prišiel o svoju kráľovnú a zhodou okolností ju nahradila Ester – mladá žena, ktorá bola akoby náhodou práve Židovka. Mordechaj, jej príbuzný, čírou náhodou prepočul rozhovor o chystanom atentáte na panovník. Za zmarenie pokusu o zabitie kráľa nebol Mordechaj odmenený hneď – tiež náhodou.
A jednej noci sa Haman vybral za kráľom so žiadosťou o obesenie Mordechaja. Ale práve tej noci nemohol kráľ spať, tak rozkázal sluhovi, aby mu predčítal z Knihy záznamov a táto sa otvorila práve na stránke popisujúcej Mordechajov čin a jeho lojalitu voči kráľovi. A výsledkom všetkých týchto náhod bola nielen záchrana Mordechaja, ale s ním aj celého židovského národa od možnej úplnej záhuby.
Keď je Boh ukrytý
Reklama
Zvitok Ester – kniha, v ktorej sa píše o purimovom zázraku – sa odlišuje od ostatných kníh Biblie tým, že sa v nej ani raz nespomína Božie meno. Mohlo by sa nám to zdať zvláštne, že kniha, ktorá je súčasťou Biblie vôbec nespomína Boha. Ale ak Biblia nie je o Bohu, tak o čom vlastne je? A o tom to práve je.
Odkaz Knihy Ester spočíva v tom, že Boh je pri nás, aj keď sa nám zdá, že nie je. Božia prítomnosť v dejinách sa neprejavuje len pri rozdelení mora, alebo keď Boží oheň zostúpi na vrchol hory pred zrakom celého národa. Tieto zázraky sú príjemné na oko, ale na nich Boží vplyv vo svete ani nestojí a ani nepadá. Boh je prítomný v každodenných situáciách bežného života a aj v dejinách ako takých.
Božia vôľa sa neprejavuje len pri popieraní zákonov prírody. Práve naopak. Samotné zákony prírody sú prejavom Boha. Vždy, keď zo stromu odpadne list, podlieha tento zákonom gravitácie, tak ako aj pohyb molekúl je determinovaný zákonmi termodynamiky, alebo keď rieka tečie smerom nadol. Vždy, keď sa tieto veci dejú, prejavuje sa Božia vôľa. A tak je to aj s dejinami. Boh sa neprejavuje len, keď morovými ranami napomôže odchodu otrokov z Egypta. Boží vplyv je oveľa citlivejší – vie byť tajomne prítomný v tých najmenších a najnepatrnejších veciach.
Čechov raz povedal, že ak v prvom dejstve hry visí nad krbom puška, tak sa z nej musí vystreliť najneskôr pred tretím dejstvom. Znakom dobrej hry je, že každá súčasť zápletky má svoj význam. Všetko bude v konečnom dôsledku nejako použité. A to isté platí aj pri tej Najväčšej hre na nebesiach. Všetko to, čo my ľudia konáme sa nakoniec nejako „využije“ v dráme, ktorú nazývame život. Ale nemusí to byť práve tak, ako chceme alebo plánujeme.
Kráľ sa opýtal Hamana, ako má odmeniť muža, ktorého by si chcel panovník uctiť. Ham, mysliac, že kráľ hovorí o ňom, navrhol veľký kráľovský sprievod. Využije sa táto rada? Samozrejme, ale odmenený nebude Haman, lež Mordechaj. Haman dal postaviť pre Mordechaja šibenicu. Ale hej, lenže nie tak, ako si Haman predstavoval. Skončí na nej nie Mordechaj, ale on sám.
Všetci máme každý deň pred sebou množstvo rozhodnutí. A je na nás, aby sme tieto rozhodnutia urobili. Takto hádžeme lós v našich životoch. Ale čo sa stane potom, ako ten lós hodíme, už nie je v našich rukách. Jedným z odkazov sviatku Purim je, že Boh je veľmi prítomný v našich životoch, aj keď stojí v úzadí. Aj bez množstva zázrakov má Pán Vesmíru posledné slovo v tom čase a priestore, ktorý je medzi ľudským rozhodnutím a konečným výsledkom.
Zdroj: uzzno.sk Foto: Flickr.com
