Daniel Pastirčák: Pripojiť sa k stúpajúcej vlne

Bláznivá modlitba

Je máj 1989. Sedíme v obývačke michalovskej fary a popíjame kávu. Občas tu mávame takéto návštevy: prikvitnú k nám ľudia, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Títo dvaja sú Česi. Dlhé vlasy, ošúchané džínsy. Od prvého okamihu sme si sympatickí. Preberáme ponurú situáciu v normalizačnom Československu. „Začali sme sa modliť, aby komunistická totalita padla“. Povie jeden z nich. Určite zbadal ako som stuhol. Chvíľu si ho prezerám, ako si psychiater zvykne prezerať pacienta, no v jeho tvári nenachádzam ani nepatrný náznak šialenstva.

Leto nad Radkovským Bystrím. Pred svitaním so skupinou mladých ľudí sedíme na temene hory. Vítame slnko. Nakazený optimizmom českých priateľov prednášam i tú ich bláznivú modlitbu. Nikdy pred tým sme sa takto nemodlili. V tej chvíli si nik z nás nevie predstaviť, ako by mohla byť tá trúfalá prosba vypočutá. Prichádza to v náznakoch. Čosi visí vo vzduchu. Čas akoby oťažieval, podobný tehotnému lonu. V jeseni je to tu. Jedna správa za druhou: Policajný zásah na zhromaždení študentov v Prahe. Vzbúrení herci. Občianske Fórum v Prahe a  v Košiciach, Verejnosť proti násiliu v Bratislave. V malátnom pokoji Michaloviec si pripadám izolovaný ako na pustom ostrove. Rastie vo mne nepokoj. Čosi je treba urobiť, podpísať sa pod vyhlásenie, pripojiť sa k stúpajúcej vlne. Telefonujem do Košíc Ľubovi Badiarovi. V 77 sme spolu zorganizovali „protištátnu“ výstavu. Vyhodili ma kvôli nej z Umeleckej priemyslovky. Badiar je teraz aktivistom Občianskeho fóra. Takto nadväzujem prvé spojenie.

Nočný anjel

Cestujem do Bratislavy. Zažijem úžas na námestí SNP. Štrnganie kľúčov. I dnes si viem živo vybaviť tú chvíľu. Obrovský zástup zjednotený nenásilným odporom. Akoby sa tých našich rezignovaných, opatrných, sebou zaujatých bytostí, bol na chvíľu ujal akýsi dobrý Duch a uvoľnil v nás roky potláčanú vôľu k pravde, slobode a dobru. Nič podobné som pred tým ani potom nezažil. Až tento rok, po vražde Jána a Martiny, sa k nám čosi z toho vrátilo. Na námestiach, zjednotení tým istým étosom, sme tentoraz stáli spolu s našimi deťmi.

Vraciam sa nočným vlakom. Zvonenie kľúčov si z Bratislavy veziem so sebou ako záväzok. V Michalovciach zatiaľ vládne ticho ako na cintoríne. V piatok 24. novembra sa na Michalovskom námestí koná prvý míting. Pohľad na tú bezmocnú hŕstku nevzbudzuje veľa nádeje. K malému zástupu s nákazlivou horlivosťou prehovára mladý muž Maťo Hospodár. Vyzýva ku Generálnemu štrajku. Spoza okien komunistickej centrály nás pozorujú studené oči. To čo príde potom, mi aj dnes pripadá ako sen. V akejsi miestnej krčme zakladáme koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Keďže sa nemáme kde schádzať, ponúkam kanceláriu na fare. Kancelária je priamo v našom byte. „Čo mám povedať, keď niekto zavolá?“ Pýta sa ma Jarka: „Byt Pastirčákových, kancelária Cirkvi bratskej, alebo koordinačné centrum VPN?“ Damian má rok, na svet sa chystá Debora, Jarka je v siedmom mesiaci. V nedeľu v noci spisujeme prehlásenie. Pripájame sa k požiadavkám bratislavskej VPN. Našu výzvu je treba dostať do médií ešte pred polnocou, aby sme podporili zajtrajší generálny štrajk. Nič múdre nám nenapadá. Okolo 22 hodiny ktosi klope. Vo dverách fary stojí, kameraman z Košíc, ak má pamäť neklame tým nočným anjelom je Pavol Féher. Dodnes nechápem ako nás našiel. Fara bola donedávna pohrebným ústavom. Keď sme sa tam nasťahovali na povale som našiel ešte jednu zabudnutú truhlu. Takmer nik v Michalovciach o tej fare nevie a iba my vieme, že koordinačné centrum sa v tento večer stretá práve tu. Urastený zubár Marián Matti nasadá do auta, aby v Košickej televízii prečítal naše vyhlásenie.

Tajný na obede

Pondelok 27. Novembra. Generálny štrajk. Námestie je plné. Zišlo sa tu viac než 7000 ľudí. K štrajku sa pripojili i veľké fabriky. Výskumný pracovník z Chemka Strážske chemický inžinier a aktivista Zdeněk Červenka sa stáva členom koordinačného centra. Skľučujúca nálada pominula, Michalovce i celý Zemplín sa prebudili. Na tribúne vyzývame ľudí, aby podpisom podporili požiadavky VPN. Okrem iného tým podpíšu i koniec vlády jednej strany. Keďže iné miesto nemáme, posielame ich na faru. Vraciam sa domou. V špinavom snehu na dvore stojí dlhý zástup. Jarka pohotovo doniesla hárky papiera a pero, aby ľudia nečakali na zime a tak sa zástup hýbe. Jedni prichádzajú druhí odchádzajú.

Udalosti sa prudko vyvíjajú, no víťazstvo ešte nie je isté. Na scénu sa vyroja tajní. V kostole sa zjaví nový hľadač spirituality. Je neodbytný, bohoslužby mu nestračia, chce sa o veciach porozprávať osobne. Ako by som mu mohol nevyhovieť? Pár krát sa nám vnúti na obed. Viac než otázky spásy, ho však zaujímajú moje občianske aktivity. „Vyruc ho Dany“ durdí sa prezieravá cirkevníčka pani Mária: „Ši šlepý, nevidziš, že to je tajný.“ Potvrdilo sa. A nebol jeden, bolo ich viac. V istú noc sa vraciam z návštevy. Spolu s kamarátom Jarom sme boli navštíviť skupinu veriacich v neďalekej obci. Jarku nájdem celú vystrašenú. „Keď ste odišli, zamkla som za vami dvere.“ Hovorí mi: „Krátko na to ktosi odomkol a vošiel. Zahliadla som ho oknom. To si ty Jaro? Neodpovedal. Vybehol von, dvere nechal otvorené a zmizol.“ Neskôr sme zistili, že náš sused, muž podobnej zavalitej postavy ako Jaro, pracoval pre ŠTB. V tých pohnutých dňoch mu bol zverený dohľad nad naším domom. Nikdy sme sa nedozvedeli, čo bolo účelom jeho nočnej návštevy.

Televízor

Komunizmus padol. Rodí sa prvá dočasná vláda. Stretáme sa po nociach. Sme unavení. Zvyšky energie vkladáme do úsilia podporiť nomináciu Havla na post prezidenta republiky. Havel je zvolený. V americkom kongrese nový Československý prezident prednesie historickú reč. „Kristus a nie Cézar“ opakujú pochvalne cirkevníci Havlovu vetu. Do poslednej chvíle sa na hniezdo odporu v sídle cirkvi dívali s podozrením a obavou. Tá veta im pomohla uveriť, že čosi podstatné sa naozaj zmenilo. Do bytu sa nám naťahuje malý čiernobiely televízor. Porušujeme tým rozhodnutie, že v byte televízor mať nechceme. Utáranú drevenú búdku nám vnucuje aktivista Peter Raiman. „Musíš sledovať správy!“ poučuje: „aby si bol v obraze.“ Nuž, čo? Sledujem a som v obraze. Koordinačné centrum v tom čase tvoria Matej Hospodár, Daniel Pastirčák, Marián Mati, Stanislav Merc, Dušan Plichta, Ondrej Barna, Zdeněk Červenka, Eva Bartošová, Peter Gecko a Martin Pado. Nastáva obdobie odvolávania straníckych nominantov z vedenia podnikov a verejných inštitúcii. Členovia koordinačného centra sú pozývaní, aby pri tých vyhrotených sporoch asistovali. Mne ako duchovnému je zverená úloha „šíriteľa pokoja“. Nevďačná úloha. Do koordinačného centra dennodenne prichádzajú ukrivdení ľudia s hŕbkov papierov. Hrozí, že sa zmeníme na centrum prianí a sťažností. Nik z nás sa na takúto úlohu necíti kompetentný. Neboli sme pripravení prevziať zodpovednosť za politické formovanie oslobodenej spoločnosti. Práca v centre sa stáva neúnosným bremenom. A tak sa postupne vytrácame. Potrebujeme sa vrátiť k zanedbaným veciam života. A práve vtedy sa začínajú angažovať nový aktéri. Doteraz o nich nik nepočul. Zrazu sú tu. Píšu do miestnych novín príkre antikomunistické články. Snažia sa dodatočne dodať svojej osobe auru „revolucionárov“. Pochopili príležitosť, získať podiel na moci. Títo nový ľudia nás postupne v koordinačnom centre nahradia. Práve oni sa o nejaký čas stanú základom Mečiarovho HZDS.

Dňa 27. júna 1990, je zvolená vláda na čele s Vladimírom Mečiarom. Zamat novembrovej revolúcie dostáva prvú trhlinu. Charizmatický autokrat Mečiar, obľúbenec ľudu, so sklonom používať lož ako pracovnú metódu, začína budovať mocenskú sieť, v ktorej sa budú privilegovaní oligarchovia prepájať so špičkami vlády a organizovaným zločinom. Počas tretej Mečiarovej vlády táto mocenská sieť nadobudne obludné rozmery. Mečiarovo dedičstvo si Slovensko ponesie so sebou. Mečiara nahradí Robert Fico, za jeho vlády tento zhubný systém nadobudne takmer dokonalú podobu.

Orchidea pre Havla

Znepokojený nastupujúcim mečiarizmom sa vraciam do oslabenej VPN. Očividne ťaháme za kratší koniec. V lete 1991 prichádza na návštevu Michaloviec Václav Havel. Michalovská VPN návštevu plánuje spolu s prezidentskou kanceláriou. Prvým miestom prezidentovej návštevy má byť Kostol Cirkvi bratskej na Borošovej ulici –pôvodné sídlo michalovskej VPN. Už dva dni pred príchodom bezpečnostné zložky monitorujú okolie. Všetci sa na návštevu tešíme. Václava Havla – symbol boja za slobodu, sa chystáme uvítať obrovskou orchideou. Ku vznešenej rastline s veľkými bielymi kvetmi pribaľujem drevenú škatuľku. Škatuľka ukrýva malý reliéf baránka, ktorú som vytesal do pieskovcového kamienku. Pár hodín pred príchodom, náš malý kostol obsadzujú média; novinári, televízny reportéri. Čakáme, no prezidentská delegácia neprichádza. Namiesto nej s veľkým omeškaním prichádza Ján Ruml. Ospravedlňuje sa za zmätky. V tom čase sú už policajné zložky ovládané mečiarovými ľuďmi. Prezidentskú delegáciu, pred Michalovcami odklonili. Poslali ju na Zemplínsku Šíravu. Tam ju nik nečakal. Odovzdávame orchideu Rumlovi. Novinári nasadajú do áut a uháňajú na Šíravu. „Kde je ten kostel?“ to boli údajne prvé Havlove slová, keď na Šírave vystúpil z auta.

Uplynulo 28 rokov. Mnohé z toho v čo sme vtedy dúfali sa nesplnilo. Pravda a láska, nezvíťazili nad zlom a nenávisťou. Nespasili sme svet. Tak ako vtedy i po celú ľudskú históriu zápas pravdy s klamom, slobody so zotročením pokračujú. Stálo to za to? Pýtajú sa niektorí. Nebol to iba zinscenovaný podvod? Konšpirujú iní. Stálo to za to a nebol to podvod! Dodnes mám odložený útržok ostnatého drôtu z Devína a kus betónu z Berlínskeho múru. Väzenia naozaj padlo. Sloboda nás zastihla v našej rozporuplnej ľudskosti, nastavila nám zrkadlo. Keď sa pozerám späť môžem s istotou i s troškou hanby konštatovať: Toto sme my. Dávame prednosť uplácaniu a protekcii, preto sme sa zaplietli do pút novej neslobody. Pred pocitom malosti sa radi uchyľujeme k adolescentnému nacionalizmu, preto nevieme byť solidárny s Európou, bojíme a cudzincov a nechceme pomáhať ľuďom v ohrození. Boli sme naivní? Ja som naivný bol. Ani vo sne mi nenapadlo, že do oslobodeného priestoru vstúpi tieň Tisovho Slovenského štátu a oživí sklony k radikálnym riešeniam hnedého zafarbenia. Nemal som najmenšiu predstavu o tom, že ospevovanej privatizácie sa tak ľahko môžu zmocniť sily organizovaného zločinu.

Pre prvé mesiace po novembri bola typická kultúra okrúhlych stolov. Nie len v koordinačných centrách ale i v televíznych diskusiách za spoločným stolom sedeli, konzervatívci, liberáli, reformní komunisti, ateisti spolu s biskupmi a kresťanskými aktivistami. Hľadal sa kompromis, spoločenské dorozumenie. Každý tu mal svoje slovo, nenadávali sme jeden druhému, a nevysmievali sme z opačného názoru. Okrúhle stoly vystriedali do seba uzavreté stranícke kabinety. Napokon sme si osvojili mentalitu kultúrnych vojen. Spoločenský dialóg sa vytratil. Práve toto dnes najviac ohrozuje našu slobodu. Rozhádaná spoločnosť je živnou pôdou radikalizmu. S obavou vnímam nenápadné miznutie slobody. Pokorené Rusko, obnovuje stratené impérium. Naše znechutenie zo slobody a demokracie mu otvára brány. Ak sa nespamätáme, nebudeme hľadať kompromis a spoločenský konsenzus, radikalizmus bude postupovať, a naša sloboda sa môže znova ocitnúť v područí cudzej moci.

Autor je teológ a spisovateľ. Písané pre Post Bellum. Zverejnené so súhlasom autora.   Dátum: 17. novembra 2019  Foto: Wikimedia Commons