Biskup Eľko prezidentke Čaputovej: Ideologické preferencie tlačia kresťanov na okraj spoločnosti

Prezidentský palác sa opäť po roku stal miestom tradičného novoročného stretnutia prezidenta rebubliky a predstaviteťov cirkví a náboženských spoločností. V roku 2020 prijala prezidentka Zuzana Čaputová medzi inými aj všetkých troch biskupov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Prezidentka vo svojom príhovore uviedla, že prácu cirkví si veľmi váži, vyzdvihla pokoru, rešpekt k iným a lásku k blížnemu.

S príhovorom vystúpil aj generálny biskup ECAV Ivan Eľko. Prinášame vám ho v plnom znení:

Vaša Excelencia, ctená pani prezidentka,

dovoľte mi, aby som Vás i ja – po našej staršej a väčšej sestre, rímskokatolíckej cirkvi – pozdravil v mene členov a pozorovateľov Ekumenickej rady cirkví na Slovensku. Ospravedlňujem generálneho dozorcu Evanjelickej cirkvi, pána Jána Brozmana, ktorý sa tohto Vášho prijatia nemohol zúčastniť. V mene nášho ekumenického spoločenstva Vám želáme veľa dobrého zdravia a pevné nervy, pokoj a lásku v kruhu Vašich najdrahších a pravú múdrosť pre výkon Vašej štátnickej funkcie. A nech Vám Váš úrad okrem množstva povinností prinesie aj trochu radosti a srdečného smiechu na konci dňa! O smiechu ako o stavebnom kameni viery a prejave nádeje na vykúpenie, nás učí naša najstaršia sestra, židovská synagóga.

Nikto z nás nemá nároky hovoriť Vám nič ďalšie; hlavne diktovať, čo a ako by ste mali robiť politicky. Áno, hovorí sa o nás pravý opak, že sme samé šedé eminencie a radi ťaháme všelijakými zákulisnými nitkami. Na Vás však, ctená pani prezidentka, nemáme žiadne iné nároky okrem tých, ktoré sme vyslovili ako naše želania, keď sme okolo Vás úprimne stáli pri slávnostnej bohoslužbe Te Deum, v krásny letný deň pred šesť a pol mesiacmi. Želali sme Vám, aby ste boli zodpovednou štátničkou, nie ako kráľ Saul, ktorý sa v rozhodujúcej chvíli skrýva. Aby ste boli od pokušenia moci oslobodenou štátničkou s mäsitým srdcom, nie ako cynický kráľ Rechabeám. Aby ste boli nie márnomyseľnou, ale tvorivou štátničkou, nie ako sebastredný kráľ Herodes Antipas. Tieto priania neboli vyslovené formalisticky. Takýto nárok máme na hlavu štátu a toto si sľubujeme aj od Vás. Vždy nás teší, keď sa toto pri Vás napĺňa. V tomto Vás chceme povzbudiť. Chceme byť jednoznačne pozitívnou, povzbudzujúcou návštevou, najlepšími vinšovníkmi a koledníkmi, akých si môžete priať!

Keď už hovoríme o Vašej inaugurácii a bohoslužbe Te Deum, dovolím si vo Vašej prítomnosti vysloviť jeden malý vnem, avšak veľmi ilustratívny. Dostalo sa mi výčitiek, že sme Vás my prinútili absolvovať tento už absolútne neaktuálny ceremoniál, pri ktorom sme si dokonca vynútili rečniť, samozrejme úplne zle a od veci. Obávam sa, že tie isté hlasy sa môžu ozvať aj po dnešnom dni, že sme sa votreli do prezidentského paláca, aby sme Vás ješitne upozornili na svoju dôležitosť.

Ctená pani prezidentka, azda budem hovoriť v mene všetkých nás keď poviem, že my sme slobodní ľudia. Každý máme za sebou svoje životné skúsenosti i svoju osobnú skúsenosť s Bohom, ktorá určuje všetko ostatné. Naša viera nás naučila, že od sveta nemáme očakávať nič. Ak by sme z nejakých dôvodov neboli požiadaní o vykonanie bohoslužby Te Deum, alebo ak by sme z nejakých dôvodov neboli pozvaní na toto novoročné stretnutie s Vami, všetko by sme pochopili a vôbec nič by sa nestalo. Naďalej by sme sa rovnako za Vás modlili, vážili si Vás a Váš úrad a žehnali Vám.

Samozrejme, tieto trocha potemnelé vety nie sú určené ani tak Vám, ako iným, ktorí za každú cenu potrebujú získavať politické body na neustálom komentovaní, hejtovaní a karikovaní cirkví a ich predstaviteľov. Chcem však, aby ste Vy o týchto našich skúsenostiach a pocitoch vedeli. My, predstavitelia cirkví a náboženských spoločností nie sme vytrhnutí do bezčasia. Chápeme, čo je to sekularizácia, liberálna demokracia, aj zmena kultúrnej paradygmy. Ak by ich výsledkom malo byť to, že onedlho už žiadne ďalšie prezidentské Te Deum nebude, zoberieme to na vedomie. Svetské autority, predstaviteľov štátnej moci – a žiada sa mi povedať úcty hodné, skutočne čestné autority, si však naďalej budeme vážiť, lebo je to v súlade s našou vierou.

Od tejto poznámky mi dovoľte, ctená pani prezidentka, premostenie k niečomu, čo považujem za vážne. Minulý rok sme si pripomenuli tridsiate výročie Nežnej revolúcie. Nemusím azda pripomínať, akú úlohu pri odpore voči komunistickému režimu zohrali cirkvi. Zavraždení, väznení, perzekuovaní kresťania, alebo tí, ktorým prosto režim zničil život, sa počítajú na tisíce. Nezabúdajme, že komunizmus bol v konečnom dôsledku duchovný, áno, náboženský jav. Bola to sekulárne, politicky ladená vízia raja, zbavená transcendentného, osobného Boha. Komunizmus dobre vedel, čo znamená získať a podmaniť si dušu človeka a ovládnuť kolektívne vedomie spoločnosti. Chápal hlboké súvislosti medzi slobodou človeka a kresťanskou vierou. Pochopil nemožnosť ovládnuť a manipulovať človekom, ktorý je skutočný kresťan. Preto viedol proti cirkvi nezmieriteľný zápas. Od jeho zvládnutia závisel úspech komunizmu.

Pamätáme si na prvé ponovembrové dni, keď na Slovensku bolo akoby všetkým jasné, že cirkev zviedla dlhý a vyčerpávajúci zápas o slobodu svedomia a viery, teda o základné, individuálne poňaté ľudské, politické a občianske práva a slobody – veď takto individuálne poňaté práva a slobody sú jedným zo základných odkazov Západu celej ľudskej civilizácii. V tomto kontexte úprimne oceňujeme Vaše včerajšie vyznamenanie pána Františka Mikloška, predstaviteľa odporu podzemnej cirkvi voči zlu komunizmu. Všeobecne však v povedomí ľudí, hlavne nastupujúcej generácie, formovanej progresívno – liberálnymi médiami, táto vskutku dejinná úloha cirkví bledne a zaniká. Po tridsiatich rokoch vývoja našej spoločnosti sa cirkvi, ich predstavitelia i prostí kresťania stávajú znova karikovanými. Kladie sa im za vinu, že sú prekážkou pokroku, pretože neprijali úplne nový a ešte pred niekoľkými rokmi  nevídaný a nepredstaviteľný liberálny koncept práv menšinových a liberálny názor na sexuálnu etiku. Budem úplne osobný: keď som ako vojak základnej vojenskej služby ako jediný z nastúpeného útvaru verejne odmietol prijať záväzok k Víťaznému februáru, pretože som celou bytosťou túžil po demokracii parlamentnej a po právach ľudských a občianskych, netušil som, že raz nás osudovo rozdelí otázka sexu a supersubjektívne poňatého takzvaného rodu, ktorá získa najvyššiu politickú a ideologickú preferenciu. A že  neprijatie tohto ideologicky úplne nového poňatia existencie jednotlivca i civilizácie bude klasicky zmýšľajúcich kresťanov opäť tlačiť na perifériu.

Ctená pani prezidentka, veľmi si vážime Váš záväzok byť prezidentkou všetkých.  Chcel by som Vás preto láskavo upozorniť na to, čo ma ako človeka i občana znepokojuje. Znepokojujú ma umelo roztvárané nožnice medzi časťou našej spoločnosti a cirkvou, kde cirkvi sú nasadzované somárske uši a v produkcii médií je problémom nájsť o nej jedinú dobrú správu. Dnes sme tu spolu v jednom kruhu plnom úcty a sympatií, ale už zajtra môžu priniesť denníky, ktoré sú prajné voči Vám, prvoplánovú, zosmiešňujúcu karikatúru niektorého z tu prítomných biskupov, alebo vtip, urážajúci Boha, či kresťanskú vieru. Samozrejme, zabalené do oparu zo slov o tolerancii a dialógu. Ctená pani prezidentka, prosíme Vás o citlivé vnímanie tejto časti komplikovanej situácie v našej spoločnosti. Prosíme Vás o to, aby toto naše znepokojenie ste zdieľali s nami ako Vaše vlastné štátnické znepokojenie.

Čo povedať na záver? Nedávno mi môj priteľ poslal rozkošné video. Naučil svojho nového psa, ktorý prežíva prvú zimu so snehom, zručne ugúľať veľké snehové gule, z ktorých sa rovno dajú stavať snehuliaci. Vnímal som to ako výrečnú metaforu: pes, stavajúci snehuliakov, teda niečo nečakané a nepredstaviteľné, čo je predsa možné, čo sa stáva realitou. Pani prezidentka, často opakujete vetu: Dokážeme to! Nech sa teda spoločne dožívame nových, nečakaných, prekvapivých, dobrých vecí pre naše drahé Slovensko v novom roku 2020 i ďalej! Nech sa to okolo nás len tak hemží psami, veselo stavajúcimi snehuliakov!

Dovoľte mi ale ešte malé post scriptum. Po dvanásty krát a zároveň naposledy je medzi nami biskup Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi, pán Slavomír Sabol. Človek spravodlivý, úprimný a čestný. Na Troch kráľov sa skončí jeho druhé funkčné obdobie v úrade biskupa a on odchádza, aby znova vykonával to najelementárnejšie, ale kráľovsky vznešené – prácu farára v teréne cirkevného zboru. Pani prezidentka, dávam Vám tohto vzácneho človeka do pozornosti, tu pred Vami mu ďakujem za jeho dvanásťročnú misiu a spolu s ďalšími ekumenickými priateľmi ho srdečne pozdravujem! Vážim si, že som mohol prehovoriť a ďakujem Vám za pozornosť.

Zdroj: Ecav.sk   Datum:   Foto: ecav.sk