V sobotu sa v Banskej Bystrici uskutočnil pochod proti fašizmu s názvom Spolu je nás viac organizovaný iniciatívou Nie v našom meste, ktorá vznikla krátko po minulých voľbách do VÚC. Tieto voľby vyniesli do kresla banskobystrického župana Mariána Kotlebu, ktorý je spolu so svojou stranou ĽSNS stelesnením zobúdzajúcich sa duchov fašistického Slovenského štátu a v ľuďoch, čo sa aspoň trochu orientujú v histórii, vyvolávajú jeho slová a skutky veľmi nepríjemné mrazenie a pocit skrytej hrozby. Hlavným motívom nadchádzajúcich župných volieb v našom kraji je pokúsiť sa ukončiť experiment s vládou zelených tričiek s príznačným dvojkrížom v kruhu, jasne odkazujúcim na Hlinkove gardy, postrach pre Židov, Rómov a demokraticky zmýšľajúcich ľudí. Sobotný pochod mal byť predvolebným vyjadrením týchto demokraticky zmýšľajúcich ľudí, ktorí nechcú, aby bol náš kraj (kraj SNP) aj naďalej spájaný s novodobým návratom fašizujúcich síl do slovenskej politiky. So všetkými týmito myšlienkami sa celým srdcom stotožňujem, a tak som si povedal, že na tom mítingu predsa nemôžem chýbať a spolu s manželkou a naším najmladším v kočíku sme sa vybrali podporiť dobrú vec.
Keď sme dorazili na miesto, odkiaľ mal pochod vyraziť, zmocnili sa ma veľmi zvláštne pocity. Okrem organizátorov pochodu, niekoľkých kandidátov pre župné voľby a pozvaných osobností verejného života na mieste postávali dve neprehliadnuteľné skupiny ľudí. Prvou boli príslušníci anarchistického hnutia Antifa so svojimi typickými rôznofarebnými účesmi. Boli oblečení v kožených bundách pokrytých kovovými cvočkami, z ktorých trčali hroty rôznych tvarov, a s čierno-červenými vlajkami nad hlavou vyjadrovali svoje odhodlanie rázne skoncovať so slovenským fašizmom. Členom druhej, trocha menšej skupiny, viali nad hlavami dúhové zástavy s nápismi odsudzujúcimi homofóbiu, z čoho mi bolo okamžite jasné, že ide o bojovníkov za práva LGBTI (tzn. homosexuálov, lesieb, bisexuálov, transsexuálov a intersexuálov), teda za práva ľudí, ktorých životný štýl je nezlučiteľný s morálnym štandardom biblických kresťanov.
Keď som zbadal zloženie pochodu, rozmýšľal som nad tým, či mám naozaj pochodovať proti extrémizmu po boku iných extrémistov a moje oči takmer úzkostlivo hľadali obyčajných ľudí, ktorí by nepatrili ani k jednému zo spomínaných táborov. O niekoľko minút som s uľahčením zbadal, že sa schádza dav pomerne normálne vyzerajúcich ľudí, študentov, starších ľudí s ešte živými spomienkami na fašistický Slovenský štát a tiež niekoľko mladých rodín tlačiacich, podobne ako ja s manželkou, kočík s dieťaťom.
Reklama
Celý priebeh pochodu bol pokojný a kultivovaný, mohol som sa rozprávať s ľuďmi, čo kráčali popri nás, a zhodli sme sa, že nám veľmi záleží na tom, aby sa pôsobenie kotlebovcov vo vedení VÚC skončilo, aby to bola iba krátka epizóda, ktorá sa navždy stane minulosťou a odíde do zabudnutia. Táto nádej sa však nenaplní automaticky. Najskôr potrebujeme poraziť súčasného župana vo voľbách. Malo by sa to podariť. Kľúčoví Kotlebovi demokratickí protikandidáti sa dohodli, že do volieb nakoniec pôjde iba jeden z nich, Ján Lunter, čo by malo na porážku ľudáckeho župana stačiť. Otvorenou otázkou však zostáva, či ľudia naozaj prídu k voľbám. Na pochode sa ich totiž nezúčastnilo veľa. V meste veľkosti Banskej Bystrice je 400 ľudí na protifašistickom mítingu naozaj málo. Nečakal som plné námestie, no počet zúčastnených mohol byť podstatne väčší, a to bolo pre mňa sklamaním.
Príhovory organizátorov a ich hostí boli podnetné a k veci. Hovorili osobnosti kultúrneho života, hneď traja predstavitelia cirkví (evanjelik, baptista a predseda Židovskej náboženskej obce), zaznel aj hlas z akademickej obce, len poslucháčov mohlo byť viac. Viem, že v Banskej Bystrici sú stovky kresťanov, ktorí svojou prítomnosťou mohli vyjadriť svoj občiansky postoj, no zostali doma. Mnohí preto, že o akcii nevedeli, no mnohí si jednoducho urobili iný program. Prítomný priateľ z jednej miestnej evanjelikálnej cirkvi sa mi priznal, že v jeho zbore je rozšírený názor, že kresťania by sa do politiky miešať nemali. Obávam sa, že bratia a sestry, ktorí si to myslia, sa hlboko mýlia. Hlas nás kresťanov by malo byť počuť. Nemusíme byť hneď politikmi, no potrebujeme kresťanských aktivistov, ľudí, ktorí sa neboja verejne pozdvihnúť hlas za dobrú vec, organizovať mítingy, protesty či petície. Verím, že aj toto je povolanie, ktoré Pán pripravuje pre mnohých. Nechajme sa zobudiť a povolať. Nie je predsa možné, aby nás v aktivizme a v snahe ovplyvniť spoločnosť predbiehali ľudia z hnutia Antifa a prohomosexuálni aktivisti. Nepodľahnime celospoločenskej epidémii ľahostajnosti a pasivity. Svetlo musí byť vidieť a soľ musí byť slaná!
Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach! (Mt 5,13-16)
Autor: Daniel Šobr, Zdroj: KS Milosť Foto: youtube.com
