Marek Krajčí: November 1989

Bol som druhák na gymnáziu, na Vazovovej ulici v Bratislave. V tom období a ani nikdy predtým som sa nehanbil za Pána Ježiša Krista. Tak ma viedli rodičia.

Môj otec, kvôli tomu, že sa odmietol stať členom komunistickej strany, nezískal ako projektant na Československých štátnych dráhach vedúcu pozíciu, hoci by mu právom patrila. V prihláške by musel podpísať, že zastáva vedecký marxisticko-leninský svetonázor a s náboženskou otázkou je vysporiadaný. Moja mama zasa túžila byť učiteľkou, ale preto, že bola veriaca, nemohla. Stala sa teda chemičkou. Ja som mal, vďaka Bohu, učiteľov, ktorí mi pre moju vieru nepoškodili. Na základnej škole som odovzdal svoj život Ježišovi Kristovi. Bol to pre mňa veľmi silný moment. Začal som vedome chodiť s Bohom a tiež rozprávať o ňom. Napriek tomu mi triedna učiteľka napísala ten najlepší posudok na gymnázium, aký som mohol dostať.

Na gymnáziu sme spolu s mojim priateľom otvorene svedčili našim spolužiakom o Bohu, o tom, ako sa nás dotkol, čo pre nás urobil. Všetci o nás vedeli, že sme veriaci. Keď som sa rozhodol dať sa pokrstiť, otvorene som o tom povedal svojej triednej učiteľke. Jedného dňa si ma jedna moja spolužiačka zavolala bokom a dohovárala mi: “Aj my sme veriaci, ale o tom nemôžete takto rozprávať. Budete mať veľké problémy!” Ja som sa však nebál.

Ktovie, ako by to so mnou skončilo, keby neprišiel november 1989. Áno, aj ja som chodil štrngať kľúčami na námestie. Prišla sloboda. Spolužiaci, ktorí sa dovtedy báli pýtať na Boha a vieru, začali chodiť za mnou a mohol som im slobodne svedčiť. Vznikla dokonca kresťanská skupinka, ktorú navštevovalo viacero mojich spolužiakov. Chodili sme aj von na ulicu a kreslili príbehy evanjelia na veľkú tabuľu (sketchboard). Počas každého príbehu sa okolo tabule zhromaždilo okolo 100 ľudí.

Celá zmena výrazne zasiahla aj náš vzdelávací proces. Všetci v triede o mne vedeli, že neverím v evolučnú teóriu, preto ma na hodine biológie učiteľka vyzvala: “Ja som vám rozprávala o Darwinovej teórii a teraz vám Marek Krajčí porozpráva, ako tomu verí on.” a vyvolala ma pred tabuľu. Už sme sa nemuseli učiť ruštinu, mohli sme si vybrať iný cudzí jazyk, čo drvivá väčšina z nás aj urobila. A na prijímacích skúškach na vysokú školu sa už zohľadňovali iba naše vedomosti, nie členstvo rodičov v komunistickej strane.

Ťažko si to dnes už vie niekto predstaviť. Prišla sloboda. Zrazu sme boli slobodní ľudia. Mohli sme sa rozprávať o čomkoľvek. A nikto sa nemusel báť vysloviť svoj vlastný názor.

Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin [/highlight]

Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.

Rádi byste nám pomohli pokračovat v této misi a měli tak možnost se na ní spolu s námi. 

MUDr. Marek Krajčí, minister zdravotníctva SR Datum: Článok bol pôvodne uverejnený v roku 2019  Foto: Wikipedie – Tribúna demonštrantov pri soche sv, Václava v Prahe