Prvá časť

Čo ma utvrdilo v tom, že spriahnutie sa moci štátnej a moci duchovnej = BOD ZLOMU v dejinách kresťanstva? Hľadal som v NZ aký mal Ježiš vzťah k štátnej moci a našiel som toto.
Pred spriahnutím sa moci štátnej s mocou duchovnou nás sám Ježiš v NZ varoval dvoma spôsobmi.

– Prvý, v ústnom podaní: „Tedy dajte, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu.“ (Matúš 22,21, Marek 12,17, Lukáš 20,25). Na prvý pohľad to vyzerá relatívne nenápadne, Ježiš tu uznáva ako existenciu nejakých štátnych záujmov, tak aj vecí Božích, no jasne tu však oddeľuje veci Božie a veci štátnej moci.

– Druhý, v praktickom podaní a to priamo svojou smrťou na dreve kríža. Duchovní vodcovia izraelského národa tak nenávideli Ježiša, že ho chceli zabiť. Sami to však neboli schopní urobiť. Toto dielo skazy sa im podarilo dokonať, až keď išli za Pilátom, za predstaviteľom moci štátnej, a spriahli sa s ním.

Aký jasnejší príklad nám tu mal zanechať Ježiš o tom, že cesta spriahnutia sa moci štátnej a moci duchovnej vedie do pekiel?!

Aký by teda mal byť v praxi vzťah moci štátnej a moci duchovnej? Znova som hľadal odpoveď
v NZ, ako to vlastne realizovali prví kresťania. Tu som na jednej strane našiel rázny pokyn u Pavla, kde on sám Pavol – JEDEN apoštol uvádza v Rim. 13,1:

„Každá duša nech je poddaná vrchnostiam, majúcim vyššiu moc; lebo nieto vrchnosti krome od Boha“.  No ale v Sk. 5,29 som našiel ešte ráznejší pokyn, kde Peter a VŠETCI ostatní prítomní apoštoli povedali toto:

„Viac treba poslúchať Boha ako ľudí“.

Dá sa teda povedať, že prvotná cirkev mala usporiadaný vzťah medzi „mocou štátnou“ a „mocou duchovnou“ na základe vzájomnej korelácie medzi Rim. 13,1 a Sk. 5,29. Čiže prví kresťania, prví duchovní vodcovia, brali za základ vzťahu medzi mocou štátnou a mocou duchovnou Pavlov pokyn v Rim. 13,1 s tým, že jednotlivé príkazy štátnej moci skúmali. Ak dospeli k záveru, že príkazy štátnej moci sú v rozpore s Ježišovým učením, ako napríklad práve válčenie, dokázali povedať jasné NIE. Túto vzájomnú koreláciu (medzi Rim. 13,1 a Sk. 5,29) vidím v súčasnosti, v čase kresťanstva verzia 2.0, veľmi narušenú. Pokonštantínovská cirkev si na základe nového partnerstva so štátnou mocou v praxi poopravila Sk. 5,29 na:

„Kresťanskú náuku budete viac prispôsobovať potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.“

Ako sa mala cirkev prakticky zbaviť toho spriahnutia sa so štátnou mocou? Ako sa to malo
v cirkvi uskutočniť? Po skončení socializmu mala cirkev v spoločnosti vcelku slušný kredit. Žiadne reštitúcie nepotrebovala. Stačilo iba aby tie nehnuteľnosti, ktoré užívala za socializmu, aby formálne zaevidovala v príslušných katastroch (pokiaľ to vlastne nebolo dovtedy urobené). Čo však mala urobiť v prvom rade, mala sa zbaviť toho, že neveriaci daňoví poplatníci povinne museli a dodnes musia vyživovať farárov prostredníctvom štátnej moci (koho chleba ješ, toho pieseň spievaj)! Cirkvi si musia plne vystačiť s DOBROVOĽNÝM financovaním od svojich cirkevníkov. Nesmú byť akýmkoľvek spôsobom závislé od štátnej kasy, od rôznych kvázi dobročinných neziskových organizácií, od bohatých sponzorov s vedľajšími úmyslami a pod. Možno sa to zdalo mnohým, že cirkvi zostanú chudobné a ani nevyžijú. Možno áno, no možno stačilo pre cirkvi trocha praktickej viery (ak ešte vôbec cirkvi tušia, čo je to praktická viera) a spolu s Gamalielom (Sk. 5, 38-39) mohli povedať: ak sú cirkvi iba z ľudí – tak zahynú, no ak sú od Boha – tak prežijú. Iba pri dobrovoľnom priamom financovaní svojimi cirkevníkmi budú cirkvi slobodné tak, ako bola slobodná prvotná cirkev.

Veľmi žasnem nad takými skutočnosťami, ktoré obsahujú hlboké myšlienky, opisujú zložité javy, a pritom sa dajú okoliu podať jednoduchou formou. Medzi také zaraďujem napríklad Boží zákon z oblasti fyziky, ktorý nám až v minulom storočí objavil Einstein. Ide o tento vzorec:
E = mc2

Je to také jednoduché a pritom také geniálne, no proste úžasné. Ak by niekto na tomto Einsteinovom vzorci pozmenil čo len čiaročku, napr.:
E = mc-2

tak každý súdny fyzik povie, že je to nezmysel a takto to fungovať v žiadnom prípade nebude.

Ďalšie také zákony či vlastne prikázania, ktoré ma fascinovali svojou jednoduchosťou a hĺbkou, nám tu zanechal priamo Ježiš. Ide o tieto dve prikázania, o ktorých sám Ježiš povedal, že sú to prikázania nad ktoré niet:

1. Milovať budeš Pána, svojeho Boha, .. (Mat. 22,37; Mar. 12,30)
2. Milovať budeš svojeho blížneho ako samého seba! (Mat. 22,39; Mar. 12,31)

Ježiš v nich v podstate zhrnul celé svoje učenie. Je v nich návod pre tých, ktorí chcú byť jeho nasledovníkmi, ako majú žiť vyvážený harmonický život na tejto zemi, v ktorom by mal Boh zaľúbenie. Tak ako som vyššie uviedol, že čo len malá čiaročka pridaná do toho Einsteinovho vzorca urobí z neho absolútny nezmysel, a potom sa vôbec nedá hovoriť, že je to Einsteinov vzorec, tak i akákoľvek drobná zmena v týchto Ježišových najdôležitejších prikázaniach ich úplne degraduje, a potom sa nedá hovoriť o Ježišových prikázaniach. Ten, kto ich takéto pozmenené napĺňa, sa nemôže nazývať nasledovníkom Ježišovho učenia. Tieto skutočnosti si prvotní kresťania plne uvedomovali a síce s problémami, ale snažili sa tieto Ježišove prikázania napĺňať tak, ako sú napísané. Až Konštantín a následne Augustín, ktorý ako veľká cirkevná autorita, svojimi doktrínami o spravodlivej obrannej vojne, ktorú môže vyhlásiť panovník a v ktorej potom môžu kresťania válčiť a zabíjať nepriateľov, v podstate oficiálne v praxi „poopravil“ druhé Ježišove prikázanie lásky k blížnemu na:

Milovať budeš svojeho blížneho ako samého seba, až na výnimky, ktoré ti určí panovník!

Od tej doby panovníci postupne prechádzali z dobyvačných vojen na spravodlivé obranné vojny či obrannopreventívne vojny. Veď nakoniec i tú najväčšiu začal psychopat Hitler ako obrannú proti židobolševikom. No a keď videli ďalší cirkevní preláti, že Augustínovi prešla úprava Ježišovho prikázania lásky k blížnemu, tak i oni si ho poopravili. Niekto si pridal kacírov, niekto čarodejnice, niekto černochov, niekto indiánov, niekto mohamedánov, niekto protestantov, niekto katolíkov a niekto zase iných protestantov (napr. Zwingli), niekto Nemcov, niekto Francúzov, .. no a v súčasnosti sú v móde Rusi. Ani veľký reformátor Martin Luther taktiež nezostal pozadu. Na základe svojho nenávistlivého náboženského fanatizmu vyjadrenom v jeho diele „O židoch a ich klamstvách“ si ho upravil na:

Milovať budeš svojeho blížneho ako samého seba okrem židov a na výnimky, ktoré ti určí panovník!

KAŽDÝ, KTO TVRDÍ, ŽE MÁ VIERU V BOHA A PRITOM NEJAKÝM SPÔSOBOM NENÁVIDÍ SVOJICH BLÍŽNYCH, JE NÁBOŽENSKÝM FANATIKOM!

Smutné na tom je to, že viac-menej celé to pokonštantínovské kresťanstvo je prelezené náboženskými fanatikmi rôzneho druhu, či ich podporovateľmi alebo TICHÝMI PRITAKÁVAČMI, za ktorými zostali minimálne desiatky miliónov násilne usmrtených ľudí, na ktorých násilnej smrti nesie nejakú pečať práve pokonštantínovská verzia kresťanstva. No a počiatok tohoto Zla, vidím práve (okrem Konštantína) v Augustínovi, pretože on, ako viac-menej najväčšia duchovná autorita tej doby, pripustil svojimi doktrínami o spravodlivej obrannej vojne vstup nenávisti do Ježišovho prikázania lásky k blížnemu.

Aby som nepoukazoval iba na náboženský fanatizmus kresťanstva v.2.0 v dávnej či menejdávnej minulosti, je vhodné poukázať naň i v súčasnosti. Ako tabuľkovo ukážkový príklad si môžeme zobrať čiste výsledky verejne dostupného štatistického prieskumu z Iraku. Pred rokom 2003, za vlády najväčšieho diktátora Saddáma Husajna, žilo v Iraku cca 1,3 milióna kresťanov. Po demokratizačno „evanjelizačnom“ procese uskutočnenom západnými kresťanskými vojskami, ktorých súčasťou boli i kresťanskí farári naprieč denominačným spektrom, zostalo v súčasnosti v Iraku iba cca 300 tisíc kresťanov. No a následné očakávania, že preživší tohoto demokratizačno „evanjelizačného“ procesu by nám mali byť srdečne vďační za to, že ich teraz pozveme k nám na Západ, považujem za prejav straty súdnosti.

V celej tej histórii kresťanstva po Konštantínovi som narazil na jediného Kresťana – duchovného vodcu, ktorý ma obzvlášť zaujal, na Petra Chelčického. Možno sa to niekomu zdá málo. No čiastočne ma upokojilo to, keď som sa pozrel na Ježiša, na to, ako on pochodil u vtedajších duchovných vodcov izraelského národa. Vlastne jediní duchovní vodcovia s ktorými bol schopný ako-tak komunikovať, boli farizeji. No podľa novozákonných záznamov iba štyria z nich brali Ježišove slová vážne. Skúsil som i zisťovať, koľko tých farizejov celkovo bolo. Našiel som číslo niečo vyše 6000. Teda pomerove cca 1 z 1500. Že by tento pomer 1 z 1500 dával i odpoveď na otázku, ako to vlastne Ježiš myslel, keď povedal v Mat. 22,14.: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“? Ktovie. Nerobím si však ilúzie, že práve u súčasných duchovných vodcov je tento pomer zásadne odlišný.

Všetkým tým, ktorí chcú v týchto mojich úvahách za každú cenu objaviť hľadanie ideálnej cirkvi, znova dôrazne oznamujem, že žiadnu ideálnu cirkev a ani skvelého či báječného farára nehľadám. Nehľadám ani riešenia takých detailov dokonalosti ako: či siedmy deň je sobota alebo nedeľa, či pri krstení stačí pokropiť vodou alebo je nevyhnutné ponorenie celého tela človeka do vody, koľkože bolestná bola Mária, .. alebo či vôbec môžu byť v kostole sviečky, či to potom nebude príliš katolícke.

Hľadám však cirkev (alebo aspoň zbor s farárom či duchovným vodcom), ktorá sa verejne dištancuje iba od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva a ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomí o kresťanstve u neveriacich, ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo, teda válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku.

Milan Pečeňa 

Foto: Creative Common Search