Jedným z reformátorov 16. storočia povedľa Martina Luthera, Heinricha Bullingera a Jána Kalvína bol aj Ulrich Zwingli, jeden z najdôležitejších reformátorov. Patril medzi prvú generáciu reformátorov. Je pokladaný za zakladateľa švajčiarskeho protestantizmu. Do histórie sa zapísal ako prvý reformovaný teológ.
Menej ako dva mesiace po tom, ako prišiel na svet Martin Luther, sa 1. januára 1484 narodil Zwingli vo Wildhaus, v malej dedinke vo východnej časti už vtedy vyspelého Švajčiarska, 64 km od mesta Zürich. Jeho otec, Ulrich starší, pochádzal z roľníckej rodiny a postupne sa vypracoval až do vyššej strednej spoločenskej triedy, čo znamenalo, že sa stal úspešným farmárom, chovateľom a zároveň zastupoval funkciu hlavného úradníka pre okres. Toto postavenie a s tým súvisiace vyššie bohatstvo mu pomohlo zabezpečiť synovi skvelé vzdelanie. Ulrichovi boli doma vštepované typické švajčiarske hodnoty ako napríklad samostatnosť, silný patriotizmus, zápal pre náboženstvo a vzdelanie.
Ulrichov otec skoro rozpoznal vo svojom synovi nevšedné intelektuálne schopnosti a poslal ho ku svojmu strýkovi, bývalému kňazovi, aby naučil jeho syna čítať a písať. Vďaka bohatstvu, ktoré mal, mohol svojho syna poslať na ďalšie štúdium. V roku 1494 poslal vtedy 10-ročného Ulricha na školu, ktorá bola ekvivalentom strednej školy, do Bazileje (tretie najväčšie mesto Švajčiarska), kde študoval latinčinu, dialektiku a hudbu. Ulrich bol tak nadaný, že jeho otec ho v roku 1496 preložil na školu do Bernu, kde študoval pod vedením známeho humanistu Heinricha Woeflina. Tu bol Zwingli vystavený značnému vplyvu renesančného učenia a myšlienok. Jeho talent si všimli dominikánski mnísi, ktorí sa ho snažili priviesť do svojho rádu, ale Zwingliho otec nechcel, aby sa jeho syn stal mníchom.
Univerzita vo Viedni a Bazileji
V roku 1498 poslal otec Zwingliho na Viedenskú univerzitu, ktorá sa stala centrom klasicistického učenia po tom, ako sa sem dostali myšlienky scholastiky cez humanistické učenie. Ulrich tu študoval filozofiu, astronómiu, fyziku a staroveké klasické učenie. V roku 1502 sa zapísal na Univerzitu v Bazileji, kde nadobudol skvelé humanistické vzdelanie. V triede, do ktorej chodil, bol pod vplyvom Thomasa Wyttenbacha, profesora teológie, kde si začal byť vedomý veľkého zneužívania ľudí Cirkvou. Vyučoval tiež latinčinu, keďže pokračoval v klasicistických štúdiách. Na tejto škole získal svoj bakalársky (1504) aj magisterský (1506) titul.
Zwingli bol vysvätený za kňaza v Rímsko-katolíckej cirkvi a hneď na to si zakúpil možnosť vykonávať duchovnú činnosť vo svojom domovskom kostole v Glaruse. Platenie peňazí vladárovi za možnosť vykonávať duchovnú činnosť bol pred reformáciou bežnou praxou. Trávil čas kázaním, vyučovaním a pastoračnou činnosťou. V súkromí sa začal učiť gréčtinu a začal študovať diela cirkevných otcov a starovekých klasikov. Bol okúzlený pohanskými starovekými filozofmi a básnikmi. Najviac ho zaujali diela Desideria Erazma a bol hlboko zaujatý jeho múdrosťou a zbožnosťou.
Počas svojej služby v Glaruse, od roku 1506 do roku 1516, Zwingli dvakrát slúžil ako kaplán pre skupinou mladých Švajčiarksych žoldnierov. Švajčiarsky nájomní vojaci boli v Európe veľmi žiadanými a stali sa hlavným zdrojom príjmov pre Švajčiarsko. Dokonca aj samotný pápež mal okolo seba švajčiarsku gardu. Ale táto skutočnosť stála mnoho mladých mužov život. Ako kaplán bol Zwingli svedkom toho, ako často títo vojaci bojovali medzi sebou navzájom na cudzej pôde a za cudzích vládcov. Bol nespočetne veľakrát nútený vykonávať rozlúčkové pohrebné obrady. Bitka pri Marignane (v septembri 1515) si vyžiadala skoro desaťtisíc životov švajčiarskych vojakov. Zwingli si uvedomil, aké zlo je zakorenené v tomto systéme a tak začal kázať proti nemu.
Jeho posledný rok v Glarus sa ukázal ako kľúčový. Práve v tomto období sa Zwingli začal pozerať na Písmo iným spôsobom. V tomto roku vydal Erazmus svoju Nový zákon v gréčtine a Zwingli sa do nej hneď ponoril. Hovorí sa, že si naspamäť zapamätal všetky Pavlove listy v pôvodnom jazyku. Toto sa stalo necelý rok pred tým, ako Luther pribil svojich 95 téz na dvere hradného kostola vo Wittenbergu. Vďaka svojmu štúdiu Písma, bez toho, aby vedel o Lutherových myšlienkach, začal Zwingli kázať tie isté myšlienky, ako hlásal aj Luther. Napísal toto: „Predtým, než by niekto v okolí počul o Lutherovi, som začal kázať Kristovo evanjelium v roku 1516. … Začal som kázať evanjelium ešte pred tým, ako som vôbec počul o Lutherovi. … Luther, o ktorého mene som nevedel ešte aspoň 2 roky po tom, ako som začal kázať pravé evanjelium, ma nijakým spôsobom neusmerňoval. Bol som vedený jedine svätým Písmom.“
Reklama
Populárny kazateľ v Einsiedelne
Kvôli politickému tlaku a jeho kázňam proti žoldnierskym bojom bol Zwingli nútený v roku 1516 opustiť Glarus. Do roku 1518 slúžil ako kňaz v benediktínskom kláštore v Einsiedelne. Einsiedeln bolo turistické mesto, ktoré bolo známe svätyňou Panny Márie. Táto svätyňa lákala množstvo pútnikov zo všetkých kútov Švajčiarska a aj z iných krajín. Toto široké publikum počulo Zwingliho kázanie, čo spôsobilo, že Zwingliho povedomie a vplyv rástol.
Mesto Einsiedeln bolo menšie ako Glarus, takže mal Zwingli aj menej povinností. To mu dávalo viac priestoru na štúdium Písma a učenia cirkevných otcov. Čítal diela od Ambrosea, Jeromeho, Chrysostoma a Augustína a tak isto aj diela Erazma. Ďalej ručne prepisoval Erazmov grécky Nový zákon. Postupne ako sa z neho stával stále populárnejší kazateľ, začal útočiť na niektoré cirkevné praktiky, predovšetkým sa zameriaval na predávanie odpustkov a jeho kázanie naberalo postupne evanjelikálnejší charakter. Napriek tomu Zwingli necítil potrebu robiť nejaké zmeny v tom, čomu cirkev verila. Skôr bol názoru, že reforma by sa mala týkať inštitúcií a morálky. Taktiež bol vo svojom vyučovaní viac závislý na učení cirkevných otcov ako na samotnom Písme. Ešte nebol pripravený na reformáciu.
V decembri 1518 Zwingliho rastúci vplyv mu zabezpečil úrad tzv. „kňaza ľudu“ v Grossmünster, vo Veľkej katedrále v Zürichu. Táto pozícia bola veľmi významná. Zwingli okamžite zmenil zaužívaný princíp kázania podľa cirkevného kalendára. Namiesto toho vyhlásil, že bude prechádzať postupne všetkými knihami Biblie. 1. januára 1519 na svoje 35. narodeniny začal sériu výkladových kázní, kde začal rozoberať texty z Matúšovho evanjelia na základe originálneho gréckeho prekladu. Pokračoval v tomto svojskom štýle kázania, až kým neprešiel celým Novým zákonom. Tento významný projekt mu trval 6 rokov a bol prípravou pôdy pre reformáciu, ktorá už bola predo dvermi.
Na jeseň 1519 vypukla v Zürichu morová epidémia. Dvetisíc zo sedemtisíc obyvateľov Züricha zomrelo. Zwingli sa rozhodol zostať v meste a starať sa o chorých a umierajúcich. Pri tejto činnosti sa aj on nakazil touto chorobou a skoro zomrel. Jeho trojmesačné zotavovanie ho naučilo veľa o dôvere Bohu. Táto jeho osobná obeta mu zvýšila popularitu v očiach ľudí.
Predstavenie reformácie
Ako Zwingli prechádzal vo svojich kázňach celou Bibliou, tak vysvetľoval pravdy, ktoré boli často v rozpore s cirkevnou tradíciou. Takéto priame kázanie sa však nezaobišlo bez ťažkostí. V roku 1522 začali niektorí jeho cirkevníci vzdorovať cirkevnému pravidlu zákazu jedenia mäsa počas pôstu. Zwingli podporil ich názor, ktorý bol založený na biblických pravdách kresťanskej slobody. Vnímal takéto obmedzenia ako človekom vytvorené. V tom istom roku napísal svoj prvý reformačný spis z mnohých, ktoré začali šíriť jeho myšlienky po celom Švajčiarsku.
V novembri 1522 začal Zwingli spolupracovať s viacerými náboženskými vodcami a predstaviteľmi mesta na tom, aby sa spravila zásadná reforma cirkvi a štátu. V januári 1523 napísal 67 téz, v ktorých verejne odmietol mnohé stredoveké názory ako napríklad nútený pôst, kňazský celibát, očistec, omšu a podobne. Ďalej začal spochybňovať aj používanie obrazov v kostole. V júni 1524 mesto Zürich pod jeho vedením vyhlásilo, že zo všetkých kostolov majú byť odstránené obrazy. A v tom istom roku urobil Zwingli ďalší krok v reformácii tým, že si zobral za ženu vdovu Annu Reinhardovú. Toto všetko sa stalo pred tým, než Zwingli počul o Lutherovi. Toto bolo skutočne nezávislé Božie dielo.
V roku 1525 nabralo reformačné hnutie v Zürichu významné rozmery. 14. apríla 1525 boli oficiálne zrušená omša v Zürichu a jeho okolí: začali sa protestantské bohoslužby. Zwingli sa rozhodol do týchto bohoslužieb vniesť len pravidlá, ktoré boli napísané v Písme. Všetko, čo sa nezhodovalo s Písmom, bolo odstránené. Slovo z Písma bolo vyučované a kázané v reči obyčajných ľudí. Celé zhromaždenie, nie len duchovenstvo, prijímalo chlieb a víno v jednoduchosti. Uctievanie Márie, odpustky aj modlitby za mŕtvych boli zakázané. Prerušenie spojenia s Rímom bolo úplné.
Anabaptisti: radikálni reformátori
Zwingli sa tiež dostal do sporu s novou skupinou, ktorá sa nazývala anabaptistami alebo novokrstencami. Bolo to radikálnejšie reformačné hnutie, ktoré začalo vznikať v Zürichu v roku 1523. Napriek tomu, že Zwingli urobil dosť radikálne zmeny, pre týchto ľudí nebolo ani to dostačujúce. Pre anabaptistov nebola otázka krstu veriacich ponorením tak dôležitá ako oddelenie sa od Rímsko-katolíckej cirkvi. Anabaptisti žiadali úplné prebudovanie cirkvi, ktoré sa pomaly podobalo revolúcii.
Zwingli vnímal toto hnutie a ich návrhy ako zbytočne prehnane radikálne. Zwingli reagoval na urýchlené požiadavky premeny cirkvi zo strany anabaptistov tým, že ich prosil, aby mali trpezlivosť s prechodom z rímskeho učenia na reformované učenie. Žiadal ich, aby pomáhali niesť bremeno slabších bratov, ktorí pomalšie prijímali učenie reformátorov. Táto reakcia však len prehĺbila konflikt medzi Zwinglim a týmito radikálmi.
Na príkaz vedenia mesta Zürich bolo vydané uznesenie, ktoré hovorilo, že všetky deti majú byť pokrstené pokropením. Toto uznesenie vyvolalo veľké protesty anabaptistov, ktorí boli zásadne proti krsteniu detí. Odmietali tiež Zwingliho potvrdenie autority mestskej rady nad cirkevnými záležitosťami a boli zástancami úplného oddelenia cirkvi od štátu.
Vodcovia anabaptistov boli zatknutí a obvinení z radikálneho učenia. Niektorí boli odsúdení na smrť utopením. Nie je známe, či Zwingli súhlasil s týmito rozsudkami smrti, avšak neodporoval im.
Spor v otázke Večere Pánovej
Medzitým vznikol spor ohľadom Večery Pánovej medzi Zwinglim a Lutherom. Luther zastával názor konsubstanciácie: Martin Luther veril, že telo a krv Kristova boli prítomnými skrze chlieb a víno. Bolo to iné učenie ako učí rímsko-katolícka cirkev, ktorá verí v transsubstanciáciu: že počas omše sa chlieb a víno doslovne premieňa na skutočné telo a krv Kristovu. Zwingli zastával názor, že Večera Pánova je hlavne pripomienkou na Kristovu smrť, teda symbolickým pripomenutím dokonanej udalosti.
V snahe priniesť jednotu do reformovaného hnutia bola v októbri 1529 zvolaná Marburgská diskusia. Tvárou v tvár sa tu stretli títo dvaja treformátori sprevádzaní Martinom Bucerom, Philipom Melanchtonom, Johannesom Oecolampadiom a inými protestantskými vodcami. V zásade súhlasili so štrnástimi bodmi z pätnástich, ktoré im boli predložené: vzťah medzi cirkvou a štátom, krst detí, historická spojitosť cirkvi a iné. Na jedinom bode, na ktorom sa nevedeli zhodnúť, bola Večera Pánova. Luther povedal: „Zwingli bol veľmi dobrý človek, no napriek tomu mal iné duchovné zmýšľanie,“ a preto odmietol spoluprácu. Luther sa o Zwinglim a jeho kolegoch vyjadril: „Myslím, že sám Boh im zatemnil zrak.“
Jednou zo zvláštnych irónií histórie bolo, že Zwingli, ktorý bol proti najímaniu žoldnierov vo vojne, sám zomrel na bojovom poli v roku 1531. Zvyšujúce sa napätie medzi katolíkmi a protestantmi čoskoro vyústilo do vojny. Mesto Zürich išlo do boja s piatimi katolíckymi okresmi z juhu. Zwingli sprevádzal zürišské vojsko ako poľný kaplán. Na bojisku, vyzbrojený bojovou sekerou, bol Zwingli 11. októbra 1531 vážne zranený. Keď ho nepriateľské vojská našli zraneného, tak ho zabili. Následne na to nakladali s jeho mŕtvolou veľmi nedôstojne. Rozsekali ho na kusy a spálili, potom zmiešali popol s hnojom a rozsypali ho po okolí.
Dnes je pri Wasserkirche v Zürichu postavená Zwingliho socha. Je zobrazený, ako stojí s Bibliou v jednej ruke a s mečom v druhej. Socha vyobrazuje Zwingliho počas jeho najväčšieho vplyvu, ako silného a rozhodného. Hoci jeho pôsobenie v Zürichu bolo relatívne krátke, počas tohto zdanlivo krátkeho pôsobenia dosiahol veľmi veľa. Vďaka jeho silnému odhodlaniu stáť na pravde sa Zwinglimu podarilo zreformovať cirkev v Zürichu a tak pripravil cestu pre ďalších reformátorov.
Autor: Steven Lawson Zdroj a foto: pravdavlaske.sk
