SÝRIA – Jad Abed je desaťročný sýrsky chlapec, ktorý žije v Aleppe. Chodí do piatej triedy a patrí k sýrskym pravoslávnym kresťanom. Vojna mu zasiahla do života, keď sa jeho mesto stalo dejiskom najintenzívnejších bojov sýrskej občianskej vojny. Hoci sa do Aleppa pomaly vracia bežný život, Jad aj naďalej cíti bolesť, utrpenie a stratu.
Pápežská nadácia Aid to the Church in Need, ktorá na Slovensku pôsobí prostredníctvom národnej kancelárie ACN Slovensko – Pomoc trpiacej Cirkvi, pomáha kresťanom v Sýrii od vypuknutia krízy v roku 2011 a snaží sa zmierňovať ich utrpenie. Vďaka modlitbe a finančným príspevkom darcov z celého sveta realizovala v krajine rôzne projekty, ktoré pomohli aj Jadovi a jeho rovesníkom, aby bol ich život aspoň o čosi krajší. Jad svojich dobrodincov nepozná. Vie len, že „tam vonku” sú ľudia, ktorí sa oňho starajú.
Jad Adeb prosí o modlitby za sýrske deti.
Jad začal chodiť do novej školy, pretože tú starú zničilo bombardovanie. Je v inej štvrti a v mnohom sa líši od tej, do ktorej chodil predtým. V skutočnosti je to podzemný priestor, ktorému chýba funkčné kúrenie aj stály prísun elektriny. „Len vďaka pomoci tých, ktorí sa o nás starajú, sme zvládli aj studené mesiace a napokon sme sa aspoň trochu zohriali. Dokonca sa do našej školy a domovov znovu vrátila aj elektrina a svetlo,” rozpráva Jad.
Vojna Jada pripravila o dvoch starších bratov. Obaja zo Sýrie ušli. Jeden z nich dnes žije život imigranta v Kanade. Druhý čaká v Libanone na doklady, aby mohol odísť do Európy. Jad spolu s rodičmi dúfa, že aj po rokoch sa obaja bratia vrátia domov do Aleppa.
„Prišiel som aj o svojho blízkeho kamaráta. Zomrel počas bombardovania, keď čakal na školský autobus. Teraz sa za nás prihovára v nebi a rozpráva Bohu o všetkom, čo sa tu deje,” rozpráva Jad a spomína na desivé bombardovanie, ktoré sám zažil. „Presne si pamätám ten zvuk. Bomby sa približovali stále viac a zrazu jedna trafila našu strechu. Časť z nej začala padať a ocko nás rýchlo bral preč. Naložil nás do auta a odviezol na miesto, kde žijeme doteraz. Domov sme sa vrátiť nemohli. Skoro všetko bolo zničené. Dúfam, že mojim hračkám sa nič nestalo.” Rodina nechala vo svojom dome množstvo fotografií a spomienok, ktoré si už nikdy nevezme späť. Pohltil ich oheň vojny.
„Prežili sme veľa dní, ktoré boli ako z filmu. Počas jedných Vianoc nás obliehali a trhy aj obchody boli poloprázdne. Pamätám si, že sme nevedeli zohnať chlieb. Jedného dňa sme na našej ulici uprostred noci počuli zvuk píšťalky. Niekto zvolával ľudí, aby vyšli zo svojich domov. S bratmi sme sa veľmi báli. Čoskoro sa ale ukázalo, že prišli autá naložené chlebom s prídelom pre každú rodinu. Boli to jedny z najťažších Vianoc.”
Jad si spomína, že tieto Vianoce boli krajšími iba vďaka Cirkvi, ktorá im rozdávala darčeky. Deti dostali oblečenie a dokonca aj sladkosti. „Cirkev nám v posledných rokoch veľmi pomáha. Ocko od nej dostáva každý mesiac balíček s vecami, ktoré potrebujeme. Počul som, že Cirkev podporuje aj študentov a platí im školné.”
Pomoc Cirkvi ale nie je len materiálna. Je blízko aj vo chvíľach, keď sa desaťročný chlapec rozrušený vojnou pýta zásadné otázky o tom, či vôbec existuje Boh a či je naozaj stále s ním, či ho naozaj miluje. „Všetky odpovede som dostal počas nedeľných škôl. Hráme sa tam zaujímavé hry a spoznávame Božie Slovo a to, ako veľmi nás Boh miluje,” s radosťou dodáva Jad a pridáva záverečnú prosbu: „Modlite sa za nás. Modlite sa za všetky deti v Sýrii. Prosíme Boha, aby nám daroval pokoj a radosť a naplnil naše srdcia, aby sme boli uzdravení z našich rán a mohli sa čím skôr vrátiť k normálnemu životu.
Ďakujem, že som vám mohol povedať svoj príbeh.
Autor a foto: Pomoc trpiacej Cirkvi Slovensko