(Timothy Keller) 4 nesprávne odpovede na otázku: „Prečo ja?“

Utrpenie a smrť sa zdajú byť náhodné, zbytočné. Nedávna streľba v meste Aurora (v júli 2012), pri ktorej boli niektorí ľudia ušetrení a iní prišli o život, je tým najaktuálnejším, živým príkladom, ale každý deň prináša veľa iných: od obetí vo vojne v Sýrii po dopravné nehody na amerických cestách. Vlny tsunami, tornáda, nehody v domácnostiach — zoznam je dlhý. Ako pastor som strávil nespočetné hodiny pri trpiacich ľuďoch, ktorí nariekali: „Prečo Boh toto dopustil?“ Na túto otázku obyčajne počúvam štyri odpovede. Každá z nich je ale nesprávna alebo prinajmenšom nedostatočná.

Prvá odpoveď znie: „To nedáva zmysel — domnievam sa, že je to dôkaz, že Boh neexistuje.“ Ale problém nezmyselného utrpenia nepominie, ak sa zrieknete viery v Boha. Dr. Martin Luther King, ml. vo svojom liste z väznice v Birminghame napísal, že ak by neexistoval žiaden vyšší Boží Zákon, nijako by sa nedalo povedať, či je nejaký konkrétny ľudský zákon spravodlivý, alebo nie. Ak Boh neexistuje, potom prečo mať pocity rozhorčenia a hrôzy, keď dôjde k utrpeniu a tragédii? Silní požierajú slabých — taký je život –, tak prečo nie? Keď sa Friedrich Nietzsche dozvedel, že Jávu v roku 1883 zničila prírodná katastrofa, napísal priateľovi: „Dvestotisíc bolo zotretých jedným vrzom — aké grandiózne!“ Nietzsche bol vo svojej logike neúprosný. Lebo ak Boh neexistuje, potom sú všetky úsudky subjektívne. Všetky definície spravodlivosti sú iba výsledkom vašej kultúry alebo temperamentu. Ako sa King a Nietzsche v iných otázkach rozchádzali, tak sa v tejto jednej zhodli. Ak neexistuje Boh či vyšší Boží Zákon, potom je násilie dokonale prirodzenou vecou. Zrieknutie sa viery v Boha teda vôbec nerieši problém utrpenia, a ako uvidíme, vylučuje mnohé prostriedky, ktorými mu môžeme čeliť.

 

Druhá odpoveď znie: „Ak existuje Boh, zbytočné utrpenie dokazuje, že Boh nemá všetko úplne pod kontrolou. Nedokázal tomuto zabrániť.“ Ako mnohí myslitelia už poznamenali — tak oddaní veriaci,  aj ateisti — takáto bytosť, nech ide o čokoľvek, v skutočnosti nezapadá do našej definície Boha. A tak sa dostávate k tým istým problémom, ako sú zmienené vyššie. Ak neveríte v Boha dostatočne silného na to, aby dokázal stvoriť a udržať celý svet, vtedy svet vznikol vďaka prírodným silám a to opäť znamená, že násilie je prirodzené. Alebo ak si myslíte, že Boh je neosobná životná sila a celý tento hmotný svet je len ilúziou, znovu tak rušíte akýkoľvek dôvod na to, aby ste sa rozhorčovali z prítomnosti zla a utrpenia, či stavali sa mu na odpor.

Tretia odpoveď na zdanlivo náhlu a náhodnú smrť znie takto: „Boh niektorých ľudí zachraňuje a iných necháva zomrieť, pretože dobrých ľudí uprednostňuje a odmeňuje.“ Ale Biblia dôrazne odmieta myšlienku, že častejšie trpiaci ľudia sú horší než tí, ktorí sú od utrpenia ušetrení. To pokrytecky tvrdili Jóboví priatelia v onej úžasnej starozmluvnej knihe. Sadli si okolo Jóba, ktorý v živote prežíval jednu bolesť za druhou, a povedali: „Dôvod, prečo sa toto deje s tebou a nie s nami, je ten, že my žijeme správne a ty nie.“ Na konci knihy Boh prejavil svoj veľký hnev voči Jóbovým „nešťastným potešovateľom.“ Svet je príliš skazený a hlboko porušený na to, aby produkoval elegantnú schému, v ktorej dobrí ľudia majú dobrý život a zlí ľudia majú zlý život.

Štvrtá odpoveď znie: „Boh vie, čo robí, tak sa upokojte a dôverujte mu.“ Toto je čiastočne správna odpoveď, ale nedostatočná. Je nedostatočná, lebo je chladná a pretože nám Biblia dáva viac povzbudenia, pomocou ktorého môžeme čeliť hrôzam života.

Boh nestvoril svet, v ktorom vládnu smrť a zlo. Je taký následkom toho, že ľudstvo sa od Neho odvrátilo. Boli sme stvorení, aby sme na tomto svete žili celkom pre Neho a keď sme namiesto toho začali žiť pre seba samých, všetko sa v nami stvorenej realite začalo rozpadať — fyzicky, spoločensky aj duchovne. Všetko sa stalo predmetom úpadku. Ale Boh sa nás nezriekol. Zo všetkých veľkých náboženstiev sveta iba kresťanstvo učí, že Boh prišiel na Zem (v Ježišovi Kristovi) a sám sa stal predmetom utrpenia a smrti — tým, že zomrel na kríži, aby na seba vzal trest, ktorý si zaslúžili naše hriechy, aby sa jedného dňa mohol vrátiť a skoncovať so všetkým utrpením bez toho, aby skoncoval s nami.

 

Chápete, čo to znamená? Áno, nepoznáme dôvod, prečo Boh dopúšťa zlo a utrpenie, či prečo sú také náhodné, ale teraz aspoň vieme, čo tou príčinou nie je — čo ňou byť nemôže. Nemôže ňou byť to, že nás nemiluje! Nemôže to byť preto, že mu je to jedno. Tak veľmi sa usiluje o naše úplné šťastie, že bol ochotný sám sa vrhnúť do tej najväčšej hĺbky utrpenia.

Rozumie nám, bol na tom mieste a uisťuje nás, že má v pláne zotrieť nám nakoniec každú slzu, aby sa „nič smutné nesplnilo,“ ako to J. R. R. Tolkien sformuloval na konci svojej kresťanskej alegórie Pán prsteňov.

Niekto by mohol povedať: „Ale to je len polovičná odpoveď na otázku ,Prečo?‘” Áno, ale je to tá polovica, ktorú potrebujeme.

Ak by Boh v skutočnosti vysvetlil všetky dôvody, pre ktoré dopúšťa, že sa veci dejú tak, ako sa dejú, naše obmedzené chápanie by to nespracovalo. Predstavte si malé deti a ich vzťah s rodičmi. Trojročné deti nedokážu pochopiť väčšinu z toho, čo im rodičia dovolia a čo zakážu. Ale aj keď nie sú schopné chápať dôvody svojich rodičov, sú schopné uvedomovať si ich lásku, a preto sú schopné im dôverovať a žiť v bezpečí. Práve to naozaj potrebujú. Rozdiel medzi Bohom a ľudskými bytosťami je nekonečne väčší než rozdiel medzi tridsaťročným rodičom a trojročným dieťaťom. Nemali by sme teda očakávať, že budeme schopní porozumieť všetkým Božím zámerom, ale prostredníctvom kríža a evanjelia Ježiša Krista môžeme poznať jeho lásku. Práve to najviac potrebujeme.

Vo svojej knihe One Thousand Gifts (Tisíc darov) Anna Voskampová opisuje svoju cestu, na ktorej sa snaží porozumieť nezmyselnej smrti svojej sestry, ktorú rozmliaždil kamión, keď mala dva roky. Nakoniec dochádza k záveru, že tou hlavnou otázkou je, či veríme v Boží charakter. Je skutočne milujúci? Je skutočne spravodlivý? Jej záver:

„[Boh] nám daroval Ježiša… Ak nám Boh neodoprel svojho vlastného Syna, odoprie nám niečo, čo potrebujeme? Ak sa dôvera musí získať, nezískal si Boh jednoznačne našu dôveru otvorenými ranami, tŕňmi vtlačenými do jeho čela, tvojím menom na popraskaných perách? Ako by nám tiež milostivo nedal všetko, čo On pokladá za najlepšie a správne? Už nám dal to, čo sa nedá pochopiť.“