Tim Keller: Prečo sa vlastne ľudia stávajú kresťanmi?

No z pera historika a biblického vedca Larryho Hurtada vyšli prednedávnom dve knihy, ktoré tento pohľad spochybňujú. Ide o knihy: Destroyer of the gods: Early Christian Distinctiveness in the Roman World (Ničiteľ bohov: Odlišnosť prvých kresťanov v Rímskom svete, Baylor University Press, 2016) a Why on Earth Did Anyone Become a Christian in the First Three Centuries? (Prečo sa vôbec ľudia počas prvých troch storočí stávali kresťanmi?, Marquette University Press, 2016).

Prví kresťania boli všeobecne terčom posmeškov, a to najmä u spoločensko-kultúrnych elít. Kresťania nemali prístup do vplyvných a obchodných kruhov a často ich prenasledovali a zabíjali. Hurtado píše, že v porovnaní s inými náboženskými skupinami k nim boli autority Rímskej ríše zvlášť nepriateľské.

Prečo to tak bolo? To, že ľudia mali svojich vlastných bohov, bolo síce bežné, ale očakávalo sa od nich, že budú rovnako ochotní vzdávať úctu aj iným bohom. Takmer každý dom, mesto či cech a aj samotná ríša, mali svojich vlastných bohov. A ak si prišiel k spoločnému jedlu do väčšieho domu alebo na hocaké verejné zhromaždenie, bolo isté, že tam budeš musieť absolvovať rituál vzdávania úcty bohom uznávaným na danom mieste alebo danou skupinou. Ak by si to nespravil, prinajmenšom by si veľmi urazil danú domácnosť či spoločenstvo. Navyše to bolo aj nebezpečné, pretože ľudia také správanie považovali za dostačujúci dôvod na vyprovokovanie hnevu bohov. Ak si nevzdal úctu bohom ríše, na ktorých božskej autorite a legitimite ríša stála, považovalo sa to za velezradu.

Kresťania ale všetky tieto rituály a pocty považovali za modlárstvo. Boli pevne odhodlaní neuctievať nikoho iného okrem svojho Boha. Hoci na túto otázku mali rovnaký pohľad aj Židia, vo všeobecnosti sa im to tolerovalo, pretože boli špecifickou rasovou skupinou a ich odlišnosť bola vnímaná ako dôsledok ich etnickej identity. Kresťanstvo sa však šírilo naprieč všetkými etnickými skupinami a väčšina kresťanov bola bývalými pohanmi, ktorí okamžite po konverzii na kresťanstvo odmietali uctievať iných bohov. To prinášalo veľké spoločenské problémy a účasť kresťanov pôsobila na väčšine verejných zhromaždení rušivo, alebo sa stávala priam nemožnou. Ak sa člen rodiny alebo sluha stal kresťanom, odmietol uctievať domácich bohov.

Na kresťanstvo sa nazeralo tak, že podrýva sociálny poriadok a je hrozbou pre kultúru tej doby. Myslelo sa, že kresťania sa príliš vyčleňujú a preto nemôžu byť dobrými občanmi.

Prečo by sa vo svetle tak neuveriteľne vysokej spoločenskej ceny, ktorú platili všetci kresťania prvých troch storočí, teda niekto vôbec stával kresťanom? Prečo bol rozmach kresťanstva exponenciálny? Čo také ponúkalo kresťanstvo, že to ďaleko prevýšilo cenu, ktorú ľudia museli zaplatiť? Hurtado a ďalší poukazujú na tri oblasti.

Po prvé, kresťania boli povolaní do unikátneho „sociálneho projektu“, ktorý ľudí pohoršoval a  zároveň priťahoval. Zakazovali rovnako potraty, ako aj prax „vystavovania detí“, pri ktorej sa nechcené deti jednoducho nechali vonku.

Reklama

 

Kresťania išli proti vtedajšej kultúre tak, že sa vyhýbali akémukoľvek sexu mimo heterosexuálneho manželstva. To sa dialo uprostred kultúry, ktorá považovala sex ženatých mužov s prostitútkami, otrokmi a deťmi za úplne prijateľný.

Kresťania boli taktiež nadmieru štedrí pri narábaní s vlastnými peniazmi, zvlášť k chudobným a ľuďom v ťažkostiach, teda nielen k svojej rodine či ľuďom z vlastného etnika. Ďalším prekvapivým rozdielom bolo, že v kresťanských spoločenstvách sa zhromažďovali ľudia z mnohých etník, keďže ich spoločná identita v Kristovi bola dôležitejšia než ich rasová príslušnosť, čím vytvárali dovtedy v rámci náboženstiev nevídanú multietnickú diverzitu. Napokon, kresťania verili, že sa nemajú odplácať, ale majú odpúšťať svojim nepriateľom, dokonca aj tým, ktorí ich zabíjali.

Po druhé, kresťanstvo ponúklo priamy, osobný a láskyplný vzťah s Bohom — Stvoriteľom. Ľudia, medzi ktorými kresťania žili, si chceli u bohov získať priazeň, východné náboženstvá sa zase zameriavali na zážitok osvietenia, ale skutočný, milujúci vzťah vzájomnej lásky s Bohom neponúkal nikto iný.

Po tretie, kresťanstvo ponúklo istotu večného života. Všetky náboženstvá ponúkali spásu prostredníctvom ľudskej snahy, a preto si až do smrti nikto nemohol byť istý večným životom. No evanjelium prináša základ pre absolútnu istotu spásy už dnes, pretože ju získavame milosťou, nie skutkami, a dielom Ježiša Krista, nie naším vlastným.

Teraz už snáď lepšie rozumieš dôležitosti týchto historických štúdií. Prvá cirkev bola považovaná za príliš výlučnú a za hrozbu pre zavedený spoločenský poriadok, lebo odmietala uctievať božstvá. Aj dnes sú kresťania považovaní za výlučných a za hrozbu pre spoločenský poriadok, lebo odmietajú uznávať každú identitu. No prvá cirkev prekvitala i v takej situácii. Ako je to možné?

Jedným z dôvodov bolo, že kresťania boli terčom posmeškov kvôli prílišnej výlučnosti a odlišnosti. No mnohých kresťanstvo lákalo práve preto, že bolo niečím iné. Ak náboženstvo nie je iné ako kultúra, v ktorej sa nachádza, ak ju nekritizuje a neprináša k nej alternatívu, potom vymiera, lebo nie je považované za potrebné. Ak by boli dnešní kresťania známi a význační spoločenskou bezúhonnosťou, štedrosťou, spravodlivosťou, multietnickosťou a tvorením pokoja — nebolo by to pre mnohých príťažlivé? Paradoxne, v začiatkoch to boli kresťania, ktorí neboli zosúladení s vtedajšou kultúrou v otázkach sexuality, no časom svoj pohľad nezmenila cirkev, ale práve kultúra.

Ďalším dôvodom, prečo sa kresťanstvu darilo, bolo, že prinieslo niečo, čo žiadna iná kultúra ani náboženstvo nemali a neprinášali — vzťah lásky s Bohom a spásu ako dar z milosti. Rovnako to platí aj dnes. Nič také neponúka žiadne iné náboženstvo ani sekularizmus. Ani žiadne „duchovno bez náboženstva“ toto nedokáže skutočne obsiahnuť. Ide naďalej o jedinečné „výhodné ponuky“, a tie môžu byť ponúknuté tým, ktorí sú duchovne hladní a smädní.

Prvá cirkev iste pôsobola, že stojí „na nesprávnej strane dejín“, pritom však dejiny zmenila tým, že sa zaryto pridŕžala biblického evanjelia. K tejto ambícii by sme sa mali hlásiť aj my.