Ako zasiahnuť ľudí, ktorí si myslia, že cirkev nie je odpoveď, ale problém?
Robert Wuthnow v knihe Po nebi (After Heaven), kde hodnotí duchovný vývoj v Amerike od roku 1950, hovorí: „Neustále narastá počet Američanov, ktorí o sebe vyhlasujú, že veria v duchovno, ale nie v náboženstvo.“ Ide o duchovno bez pravdy alebo autority, s vierou v nadprirodzené javy. Tento trend vznikol z novodobého strachu z náboženstva. Vplyvní kritici, Freud, Marx a Nietsche, prenikli do našej modernej duše.
Freud vnímal náboženské úkony ako spôsob, akým sa ľudia, hnaní pocitom viny očisťujú a vynucujú si od Boha požehnanie. Podľa Marxa je náboženstvo nástrojom skupiny ľudí na utláčanie druhých. Nietsche tvrdil, že ktokoľvek vyhlasuje, že má pravdu, stavia sa do pozície moci. Vplyvných ľudí sa pýtal: „Prečo žiadate lásku? Nie je to len spôsob, akým chcete ostatným zabrániť, aby sa vzopreli vašej autorite?“ Ľuďom bez moci zase kládol otázku: „Prečo voláte po spravodlivosti? Nie je to len cesta, ako sa dostať na vrchol?“ Takéto kritizovanie má silu, pretože znie vierohodne. Je dôvodom, prečo mnohí ľudia, hľadajúci duchovnosť odmietajú náboženstvo. Čo s tým máme robiť? Musíme sa venovať skutočným problémom ako je samospravodlivosť, odmietanie druhých a dokazovanie moci. Cirkev musí napodobňovať kritiku nábožnosti z úst samotného Ježiša a viditeľne poukazovať na rozdiel medzi náboženstvom a evanjeliom.
SPRÁVNE SLOVÁ V SPRÁVNOM ČASE
Najprv to musíme preniesť do slov — do nášho kázania a našej komunikácie. Ježiš odsudzoval samospravodlivosť ešte ráznejšie než Freud. Raz dokonca vyhlásil, že nábožnosť je duchovne nebezpečnejšia ako zjavná nemorálnosť. Klasický obraz zlyhávania náboženstva i bezbožnosti nám Ježiš ukazuje v podobenstve o dvoch synoch v Lukášovi v pätnástej kapitole. Starší brat predstavuje náboženských vodcov. Vždy dodržiava všetky otcove príkazy. Výsledkom je, že sa snaží vládnuť nad otcom a vyvyšuje sa nad brata. Nakoniec je to práve on, kto premešká hostinu spásy, na rozdiel od svojho márnotratného brata. Varovanie nemôže byť jasnejšie. Starší brat sa nestratil napriek poslušnosti, ale kvôli tomu, že si na nej príliš zakladal. Ježiš nám ukazuje, že ide o problém samospravodlivosti. Myslíme si, že Božiu priazeň môžeme získať prostredníctvom cnostného života. Podľa Luthera je nábožnosť len formou zákonníctva a vedie k obrovskej vnútornej nestabilite. Nikdy nie sme si istí svojou hodnotou a aby sme zmenšili vlastnú neistotu, potrebujeme si dokazovať nadradenosť nad tými, ktorí pravidlá nespĺňajú. Ak nasledujeme Ježiša, musíme súhlasiť s kritikmi, keď tvrdia, že nábožnosť je nebezpečná. Zároveň im však musíme ukázať, že ich riešenie je nesprávne. Ľudia zo sveta považujú náboženstvo za systém pevne stanovených doktrín a morálnych zásad, ktoré treba dodržiavať, aby sme získali právo na požehnanie a nebo. Všímajú si, že nábožnosť vedie často k samospravodlivosti, odmietaniu a utláčaniu druhých. Moderná spoločnosť však nesprávne označuje nemennú doktrínu (pojem absolútnej pravdy) za smrtiaci prvok.
Aj tradičné náboženstvo, aj nové duchovno sú len formou samospasenia. Keď sa chceme sami spasiť pomocou náboženstva, vedie nás to k „dodržiavaniu“ Božieho zákona, kým snaha o vlastnú záchranu nenáboženským spôsobom nás privádza k jeho „porušovaniu“. Východisko predstavuje evanjelium. Ukazuje nám Boha, ktorý je omnoho svätejší, ako si vie čo i len predstaviť konzervatívny moralista. Naše morálne správanie ho nikdy nedokáže uspokojiť. Ukazuje nám však i Boha, ktorý nás miluje omnoho viac, ako si vie predstaviť liberálny relativista. Jeho Syn totiž niesol celú váhu večného odsúdenia. Za lásku k nám draho zaplatil. V praxi to znamená, že pri kázaní musíme byť maximálne opatrní, aby sme odlíšili všeobecné morálne cnosti od výnimočnej pokory, dôvery a lásky prúdiacej z evanjelia. Som presvedčený, že sa musíme pozorne učiť od Jonathana Edwardsa, keď hovorí: „Skúsenosť Božej milosti je jediným základom dokonalého a trvalého… pravého cnostného života.“ Edwards tvrdí, že väčšinou ide len o druhoradú mravnosť, založenú na sebaláske, teda na strachu (z potrestania) a pýche (na našu mimoriadnu poslušnosť). Oceňuje, že všeobecná snaha o morálnosť robí zo sveta obývateľné miesto, v zásade však súhlasí s Nietschem, že so sebou naozaj prináša dokazovanie moci. Zo srdca, ktoré sa vzdalo potreby nadradenosti nad ostatnými, nepochádza viac-menej cnostný život. Iba zažitie milosti a ospravedlnenia úplne zadarmo dokáže pretvoriť srdce tak, že koná dobro len z čistej radosti z Boha, z potešenia zo samotnej láskavosti a z lásky k blížnym. Bez evanjelia môžeme srdce skrotiť, nemôžeme ho však zmeniť. Evanjelium nás vyzýva k oľutovaniu samospravodlivosti. Výsledkom je pravá čistota, ktorá vytvára postoj prijatia biednych, zavrhnutých i neprajných, akú neprinesie ani nábožnosť, ani jej odmietanie. Náboženstvo sa zameriava z okolia na mňa, no evanjelium smeruje odo mňa k druhým.
UKÁŽ MI SVOJU VIERU
Druhým krokom je názorná ukážka rozdielu medzi náboženstvom a evanjeliom v našich skutkoch. Evanjelium stelesňujeme v spoločenstve a službe. Ježiš nábožnosť ako zámienku utláčania odsudzoval dokonca viac ako Marx: „A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštneho robíte? Či nerobia to isté i pohania?“ (MATÚŠ 5:47) Lesslie Newbigin odvážne vyhlasuje, že kresťanstvo je lepším základom pre skutočnú toleranciu odporujúcich názorov ako ktorékoľvek iné náboženstvo alebo i sekularizmus. Nesmie však ísť iba o prázdne slová. Len keď začnú kresťania bez povyšovania slúžiť biednym, len keď budú pevnejší a dokonca otvorení voči svojim odporcom, svet pochopí rozdiel medzi náboženstvom a evanjeliom.
ČO TO ZNAMENÁ V PRAKTICKOM ŽIVOTE?
Musíme dávať pozor na poradie dôležitosti, v akom rozprávame o jednotlivých prvkoch viery. Vyzdvihovanie morálnych zásad pred Krista je len náboženstvo. Cirkev dnes volá ľudí k Bohu hlasom, ktorý potvrdzuje ich najhoršie obavy. Náboženstvo smeruje vždy z okolia ku mne. „Ak sa budem pred ľuďmi správať stále takým a takým spôsobom, Boh ma požehná a ja pocítim Jeho lásku.“ Evanjelium však vychádza odo mňa do okolia. „Keďže vo svojom živote zažívam Božie požehnanie a lásku, dokážem sa k ľuďom správať takým a takým spôsobom.“
Raz ma navštívila žena, ktorá do nášho zboru chodila niekoľko mesiacov. „Myslíte si, že je potrat zlý?“ opýtala sa. Odpovedal som, že áno. „Teraz si začínam uvedomovať, že možno je na ňom naozaj čosi nesprávne,“ pokračovala. Rozprávali sme sa ďalej a zistil som, že absolvovala jednu z najprestížnejších amerických univerzít, už dlhší čas býva v Manhattane, je právničkou a aktívnou členkou organizácie na ochranu práv ACLU. Bez vyzvania mi prezradila, že podstúpila tri potraty. „Chcem, aby ste vedeli, že keby som sa u vás stretla s akoukoľvek literatúrou alebo zmienkou o tom, že ste proti potratom, odišla by som hneď na prvých bohoslužbách,“ povedala. „Ale ostala som a našla som vieru v Krista. Ak je potrat zlý, určite sa proti nemu musí otvorene kázať, som však vďačná za poradie, v akom to robíte.“
U tejto ženy sa viera zrodila na nedeľných bohoslužbách. Počas uctievania sa sústreďujeme na otázku: „Čo je pravda?“ a na toho, ktorý neohrozene hovorí: „Ja som pravda.“ Pre postmoderných ľudí ide o veľký problém a ťažko ho prekonávajú. Nie je nič revolučnejšie a prorockejšie, ako keď poviete, že pravda sa stala reálnou osobou! Ježiš volá všetkých, mladších i starších, aby prišli do Otcovho náručia. Vyzýva cirkev, aby prijala evanjelium za svoje a rozprávala o ňom tým, ktorí zúfalo hľadajú pravú spiritualitu. Zo všetkých ľudí musíme práve my pochopiť obavy z nábožnosti, lebo i samotný Ježiš nás varoval, aby sme boli opatrní a nezamieňali si výzvu k cnostnému životu za dobrú správu Božej spásy prostredníctvom Ježiša Krista.
PREKLAD: CHCEMVIAC.COM FOTO: CC SEARCH AUTOR: TIM KELLER ©GRACE PRESBYTERIAN CHURCH. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.GRACEWOODLANDS.ORG