Ocitli sme sa na prahu novej éry, v ktorej byť kresťanom neprináša žiadne spoločenské výhody, ale naopak, reálnu spoločenskú daň. Vzťah kultúry ku kresťanstvu sa na mnohých miestach postupne vyostruje a viera v Boha, pravdu, hriech a život po smrti sa vytrácajú zo sŕdc a myslí čoraz väčšieho množstva ľudí. V súčasnosti kultúra chrlí ľudí, pre ktorých je kresťanstvo nie odpudivé, ale doslova nepochopiteľné.
Cirkevní vodcovia by mali hľadať nové spôsoby, ako osloviť ľudí, ktorým ani nenapadne ísť do kostola, a už tobôž nie veriť v tie najzákladnejšie kresťanské pravdy. Je na nás, aby sme našli spôsob, ako ľudí začleniť do cirkevného spoločenstva a formovať ich ako kresťanov uprostred kultúry, ktorá sa od nich výrazne líši. Dalo by sa povedať, že ide o misijný kontakt so západnou kultúrou, ktorý je na jednej strane nasmerovaný von a na druhej dnu.
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
Aby bolo jasno, misijný kontakt neznamená vyhýbať sa kultúre a utiahnuť sa do malých komunít zväčša izolovaných od zvyšku spoločnosti. Neznamená sústrediť sa na získavanie politickej moci, aby sme neochotnej populácii proti ich vôli nanútili kresťanské normy a presvedčenia. Neznamená ani snažiť sa o relevantnosť natoľko, až sa cirkev úplne prispôsobí kultúre a splynie s ňou.
Nie, misijný kontakt v skutočnosti spája (na rozdiel od vyhýbavej stratégie) a zároveň konfrontuje (na rozdiel od asimilačnej stratégie), a tým pádom ľudí skutočne obracia (na rozdiel od všetkých spomenutých stratégií, vrátane získania politickej moci). Cirkev, ktorá sa vyznačuje misijným kontaktom, si zároveň zachováva osobitosť (o čo sa snaží vyhýbavý prístup), často podporuje a vždy slúži svojim blížnym (o čo sa snaží asimilačný prístup) a volá ľudí k pokániu a zmene (o čo sa snaží politicky asertívny prístup). A keďže je západná kultúra viac „postkresťanská“ než „nekresťanská“, neponáša sa to na žiaden misijný kontakt, s akým mala cirkev doposiaľ skúsenosť.
Misijný kontakt so západnou kultúrou sa vyznačuje piatimi základnými prvkami:
1. KRESŤANSKÁ VYSOKÁ TEÓRIA
Predtým, než vysvetlíme evanjelium kultúre, musíme vysvetliť kultúru evanjeliom.
Apologetika v minulosti spočívala v argumentoch a dôkazoch v prospech pravdy kresťanstva. Obdobné formy apologetiky, ako napríklad obhajovanie historickosti vzkriesenia, siahajú až do čias Novej zmluvy (1. Korinťanom 15). Raní kresťanskí apologéti od Justína Mučeníka až po Augustína však toho robili omnoho viac. Nesnažili sa len ukázať, že kresťanský život a presvedčenia spĺňajú štandardy pohanskej kultúry. Naopak, rozvinuli radikálnu kritiku pohanskej kultúry, ktorá odhalila, ako táto kultúra vzhľadom na svoje vlastné štandardy zlyháva. Augustín v knihe Boží štát rozvinul čosi, čo by sme dnes nazvali Vysokou teóriou. Pomocou evanjelia kriticky zhodnotil prevládajúcu kultúru.
Biblická či kresťanská Vysoká teória by sa dnes až tak nesnažila splniť štandardy racionality našej sekulárnej kultúry, ale skôr ich odmietala a spochybňovala tvrdenia kultúry o vlastnej neutralite, objektivite a univerzálnosti. Kresťanská Vysoká teória by konfrontovala neskorý modernistický sekulárny pohľad na svet. Na základe jeho vlastného rámca presvedčení by odhalila jeho závažné nedostatky; ukázala by, že jeho fundamentálne naratíva nie sú zlučiteľné s ľudskou prirodzenosťou a vnútornou intuíciou, a hlásala by evanjelium ako protipól. Poukázala by obzvlášť na to, že v snahe úplne oslobodiť individuálne „ja“ nás modernistický sekulárny rámec doviedol až do súčasného stavu, v ktorom:
• sú všetky hodnoty relatívne;
• všetky vzťahy sú transakciami;
• všetky identity sú vysoko krehké; a
• žiadne (údajné) zdroje ľudského naplnenia nie sú uspokojivé.
Ešte stále nie sme slobodní: ani objektívne, keďže miestne komunity a rodiny upadajú, a ani subjektívne, keďže sa topíme vo vnútornej samote a zotročujúcich závislostiach.
Z veľkej časti to bude úlohou kresťanov na akademickej pôde a tí sa možno budú môcť oprieť o pomoc nekresťanských vedcov a mysliteľov, ktorí nie sú zaslepení voči fatálnym chybám neskorej moderny. Mnohí sa už zamerali na otázku bezuzdného individualizmu, otázku modernistického „ja“, či otázku relativizmu, – ktoré sa v súčasnej kultúre značne vystupňovali.
2. SKUTOČNE POST-KRESŤANSKÁ EVANJELIZAČNÁ DYNAMIKA
Západné cirkvi majú množstvo evanjelizačných metód a programov, no tie sú stále založené na predpoklade, že množstvo nekresťanov sa stotožňuje so základným chápaním Boha, pravdy, hriechu a posmrtného života – a cirkev vyhľadajú sami, prípadne len čakajú na pozvanie. Aby sme však oslovili dnešnú kultúru, musíme nájsť súčasnú verziu evanjelizačnej dynamiky ranej cirkvi, ktorá rástla cez obrátenia v podobne nepriaznivej a nechápavej kultúre.
Túto dynamiku charakterizujú aspoň tri prvky.
A. Zámernosť
Michael Green odhaduje, že 80 a viac percent evanjelizácie v ranej cirkvi nemali na svedomí duchovní či evanjelisti, ale obyčajní kresťania, ktorí sa jednoducho identifikovali a podelili sa o svoj príbeh so svojim oikos – sieťou príbuzných a blízkych spolupracovníkov. Ľudia venovali pozornosť evanjeliu, pretože im o ňom porozprával niekto, koho veľmi dobre poznali, s kým pracovali a ktorého možno aj milovali.
B. Alternatívne odpovede
Ak chceme nekresťanom pomôcť pochopiť, že majú problém, ktorý si vyžaduje spásu, musíme dokázať spochybniť ich odpovede (ešte pred tým, než im zodpovieme otázky). Pod ich „odpoveďami“ myslíme základne odpovede na veľké životné otázky. Nik nedokáže žiť bez významu, uspokojenia, slobody, identity; spôsobov, ako prijať a darovať odpustenie; spôsobov, ako si vyriešiť morálne otázky, a nádeje do budúcna. Naša kultúra sa o ne usiluje spôsobom, ktorý nikdy nebude fungovať, a ak sme si získali ich pozornosť (väčšinou prostredníctvom zámernosti), môžeme ich vo vhodnej chvíli nasmerovať na naplnenie, ktoré núka kresťanstvo a ktoré nemá obdoby:
• zmysel života, o ktorý ich nepripraví ani utrpenie (ba naopak, ešte ho prehĺbi)
• spokojnosť, ktorá nie je založená na okolnostiach
• sloboda, ktorá z komunity a milostných vzťahov nerobí plytké transakcie
• identita, ktorá nie je krehká, nie je založená na výkone alebo vylúčení
• spôsob, ako sa vysporiadať s vinou a odpúšťať bez akejkoľvek zvyškovej horkosti či hanby
• princíp, na základe ktorého sa domáhať spravodlivosti, no ktorý z vás neurobí utláčateľa
• spôsob, ako čeliť nielen budúcnosti, ale aj samotnej smrti s vyrovnanosťou a pokojom
Inými slovami, mali by sme pomôcť nekresťanom uvidieť, že ich neodstrániteľná potreba a túžba po týchto veciach je v skutočnosti ozvenou ich potreby Boha.
C. Dobrá správa
Zároveň musíme vysvetliť evanjelium spôsobom, ktorý je zrozumiteľný a presvedčivý v očiach ľudí formovaných neskorým modernizmom.
Evanjelium je, že „spása je [iba] u Hospodina“ (Jonáš 2:10). Keď prezentujeme evanjelium, vždy treba spomenúť nasledujúce dva body:
• Zlá správa: snažíš sa zachrániť sám seba, ale nie je to možné.
• Dobrá správa: zachránený môžeš byť len prostredníctvom Krista, nie vlastnej snahy
V tradičnej kultúre, pre ktorú je zmyslom života „byť dobrý“, má zlá a dobrá správa inú podobu, ako v kultúre neskorej moderny, pre ktorú je zmyslom života „byť slobodný.“
3. SOCIÁLNY PROJEKT PRESAHUJÚCI KATEGÓRIE
Larry Hurtado sa v knihe Destroyer of the Gods (Ničiteľ bohov) usiluje vysvetliť, prečo sa čoraz väčšie množstvo ľudí obrátilo na kresťanstvo v rímskom svete aj napriek tomu, že bolo najprenasledovanejším náboženstvom a vyžadovalo si značnú spoločenskú daň. Hurtado píše o jedinečnom kresťanskom sociálnom projekte – unikátnej komunite ľudí, ktorá sa vymykala kategóriám vtedy a vymyká sa im aj dnes. Charakterizuje ju minimálne päť elementov, ktoré by sme mohli rozobrať a vysvetliť aj obšírnejšie, no zároveň ich potrebujeme vidieť pokope, keďže tvoria istý celok. Sociálny projekt ranej cirkvi bol:
• mnohorasový a mnohonárodnostný
• silne odhodlaný starať sa o chudobných a marginalizovaných
• neodvetný, vyznačujúci sa záväzkom k odpúšťaniu
• dôrazne a prakticky proti potratom a infanticíde
• revolučný v oblasti sexuálnej etiky
Raná kresťanská komunita bola pohoršujúca a zároveň príťažlivá. Veriaci si svoj sociálny projekt neskonštruovali strategicky tak, aby oslovili rímsku kultúru. Každý z piatich elementov bol prítomný len preto, že sa kresťania usilovali podvoliť autorite Písma. Všetky boli nariadené. Rovnako sa – pohoršujúco a zároveň príťažlivo – vymykajú kategóriám aj dnes. Prvé dva elementy (etnická diverzita a starostlivosť o chudobných) znejú „liberálne“ a posledné dva (potraty a sexuálna etika) zase „konzervatívne“. Tretí, prostredný element však, samozrejme, žiadnu konkrétnu stranu neevokuje. Cirkevné zbory sú dnes pod nesmiernym tlakom, aby hodili cez palubu buď prvé alebo druhé dve; hlavne, aby si ich určite nenechali všetky. Zbaviť sa však ktoréhokoľvek z nich by z kresťanstva urobilo bábku konkrétneho politického programu a podkopalo všetok misijný kontakt.
4. KONTRA-KATECHÉZA V DIGITÁLNEJ DOBE
Výrazom „katechéza“ nevyhnutne nemyslím, aby sme zaviedli skutočné metódy katechézy, ktoré spočívali v otázkach a odpovediach. Som zástancom tejto metódy, no o to mi teraz nejde. Termínom sa snažím opísať spôsob, akým cirkevné zbory vyučovali a formovali kresťanov tak, aby boli formovaní Bibliou a kresťanským učením, nie svetom. Faktom je, že sme v podstate úplne opustili katechézu v takej forme, v akej sa odohrávala v minulosti.
Zabudli sme na tri veci súvisiace s budovaním a formovaním ľudí.
A. Katechéza bola vždy kontra-katechézou.
Počas reformácie nastala explózia katechézy – nové katechizmy sa vynárali ako huby po daždi. Nešlo len o snahu zasvätiť členov do svojho učenia – ale aj snahu „zaočkovať“ ich proti jedinej skutočnej alternatíve protestantizmu: katolicizmu. Nešlo len o skonštruovanie svetonázoru, ale aj dekonštrukciu a zaočkovanie proti dominantným alternatívam.
B. Katechéza bola súčasťou morálnej ekológie.
Vôbec nie je prekvapením, že toľko mladých ľudí, ktorí vyrastali v cirkvi a boli ňou roky formovaní, vraví: „Nerozumiem, čo je zlé na tom, keď sa spolu dvaja ľudia vyspia, ak sa naozaj milujú.“ Vyplašení rodičia sa ich pokúsia nasmerovať do Biblie, no nemá to žiaden účinok, pretože skryté naratíva, ktoré takýto pohľad na sex robia vierohodným – naratíva identity, slobody a morálnosti – nikdy neboli pomenované a odhalené ako nevierohodné.
C. Katechéza musí zahŕňať vernú kresťanskú prítomnosť vo verejnej sfére.
Žijeme v kultúre, ktorej dominuje nekresťanské zmýšľanie a témy (súvisiace s rozumom/vedou, individualizmom, relativizmom, materializmom). Znamená to, že cirkev by mala trénovať a učeníkovať kresťanov tak, aby dokázali integrovať svoju vieru do svojej práce vo verejnej sfére. Ak budú na to pripravení a vyzbrojení, evanjelium sa v kultúre stane „soľou a svetlom“ oveľa prirodzenejšie, než v prípade, ak by sme na to šli politicky – teda ak by sa kresťania usilovali získať kľúč k donucovacím prostriedkom, prípadne ak by zaujali utiahnutejší postoj, pri ktorom je kresťanstvo vnímané ako čosi súkromné, čo sa nedá aplikovať na každú jednu oblasť života človeka.
5. MILOSŤ, KTORÁ JE „K VECI“
Musíme si dať pozor, aby sme nikdy nespustili z očí rozdiel medzi evanjeliovou milosťou a náboženským moralizovaním. Prečo sa protestantská cirkev neustále necháva zlákať farizejstvom, nadvládou a vylúčením? Prečo sa jej nedarí zopakovať sociálny projekt ranej cirkvi? Nuž, prestáva chápať, čo je samotným jadrom jej viery.
Keď prepadneme starému zmýšľaniu, ktoré nám našepkáva, že sme spasení vlastnou morálnou snahou, zatiahne nás do pýchy a zároveň strachu. Pýchy preto, lebo si začneme myslieť, že Boh aj okolitý svet nám dlžia uznanie; strach preto, lebo si nikdy nemôžeme byť istí, či sme žili dostatočne dobré životy. Len čo teda prídeme o existenciálne (či doktrinálne) porozumenie tej pravdy, že sme spasení jedine vierou, jedine prostredníctvom milosti a jedine vďaka Kristovi, na jednej strane prichádzame o radosť a upadáme do strachu, a zároveň strácame aj vľúdnosť a upadáme do pýchy. Svet je, samozrejme, (až príliš) pripravený hľadať chyby na cirkvi a tým odôvodňovať svoju odmietavosť voči posolstvu evanjelia. A predsa treba povedať, že koná celkom oprávnene. Ak sa cirkev neustále naťahuje po nadvláde a kontrole a prehliada lásku a službu, ukazuje, že naozaj neverí evanjeliu, ktoré káže. Ak neverí evanjeliu cirkev, prečo by mu mal veriť svet?
Sú to neľahké výzvy, no evanjelium prináša nádej. Bez neho nádeje niet. Povzbudiť nás môžu aspoň tieto skutočnosti:
A. Vzostup globálneho kresťanstva
Jedným z hlavných posunov 20. a 21. storočia je explozívny rast nezápadného kresťanstva, zväčša evanjelikálneho a charizmatického charakteru. V súčasnosti prinajmenšom 70 percent všetkých kresťanov žije mimo západných krajín a mnoho veriacich v západných krajinách nie je anglosaského pôvodu, ale pochádza z nezápadných krajín. V Ghane je viac presbyteriánov, než v USA a Spojenom kráľovstve dokopy. V Nigérii je viac anglikánov, než v USA a Spojenom kráľovstve dokopy.
Skutočnosť je taká, že tie najsekulárnejšie populácie v Severnej Amerike a Európe upadajú. Kresťanstvo medzičasom bleskurýchlo rastie prostredníctvom evanjelizácie a pôrodnosti. Prostredníctvom imigrácie a misijnej práce bude cirkev aj naďalej prekvitať a rásť aj na mnohých miestach na Západe. Výsledkom toho sa očakáva, že počet „sekulárnych“ ľudí alebo ľudí „bez náboženskej preferencie“ klesne.
B. Sila vyvoleného náboženstva
Niektoré náboženstvá sa môžu vo veľkej miere dediť. Sú náboženstvá, ktoré človek dodržiava pre svoje rodinné prostredie či národnosť.
• „Samozrejme, že som evanjelik. Veď som Nór.“
• „Som Talian, takže som katolík.“
• „Som hinduista, pretože som Ind.“
V modernizme sa však dôraz kladie na výber a rozhodnutie jednotlivca. Mladí nechcú kráčať po ceste, ktorú si sami nezvolili. Preto tradičné zdedené náboženstvo – katolícke a strednoprúdové protestantské – zaznamenáva taký prudký pokles. Evanjelikálna viera sa však do našej kultúrnej situácie hodí oveľa lepšie, keďže trvá na tom, aby každý človek dospel k osobnému rozhodnutiu viery a zažil obrátenie. Tak či onak, hoci je evanjelikálna viera adaptovaná na kultúru osobného rozhodnutia, zároveň ju primerane spochybňuje. Keď sa slobodne rozhodneme nasledovať Krista, vzdávame sa života podľa vlastných túžob a namiesto toho sa podriaďujeme jeho milujúcej autorite.
C. Kultúrne formatívna sila miest
Práve sme rozoberali skutočnosť, že momentálny rast kresťanstva sa z veľkej časti odohráva medzi nebelošskými a nezápadnými mladými ľuďmi, ktorí túžia po vyvolenom a nie zdedenom náboženstve. Práve preto sa z veľkých západných miest môžu stať ohniská nových, rastúcich zborov. Vyznačujú sa totiž mladou a zároveň mnohonárodnostnou populáciou.
Mestá sú ako liahne, v ktorých sa formuje kultúra dnešnej spoločnosti. Prostredníctvom aglomerácie – zhromažďovania talentu v blízkosti mesta – vznikajú inovácie a tvorivé podniky a šíria sa do zvyšku kultúry. Ak budú cirkevné zbory v mestách prekvitať a rásť a ak sa čoraz väčšiemu počtu mestských kresťanov bude dariť integrovať svoju vieru do svojej práce v oblasti podnikania, umenia, médií či na akademickej pôde – kresťania budú aj naďalej v spoločnosti soľou a svetlom.
D. Všetko raz bolo bezprecedentné
Do roku 1900 nikdy nedošlo k rýchlorastúcemu prebudeniu v nezápadnej, predkresťanskej krajine. Po ňom už áno (viď Kórejské a Východoafrické prebudenie). K rýchlorastúcemu prebudeniu zatiaľ nikdy nedošlo ani v post-kresťanskej a sekulárnej spoločnosti. No každá významná nová vec je bezprecedentná až do chvíle, kým k nej nedôjde. Kým v hnutí monasticizmu nenastalo prebudenie, nikdy sa neodohralo nič podobné. Kým neprišla reformácia, nikdy sa neodohralo nič podobné. Kým nedošlo k Veľkému prebudeniu, nikdy sa neodohralo nič podobné.
Ježiš povedal: „Postavím [si] svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Matúš 16:18). Neexistuje dôvod myslieť si, že tomuto sľubu niekedy vyprší platnosť.
Zdroj: spolocenstvoevanjelia.sk Prebrané so súhlasom Datum: 21. září 2020 Foto: Wikimedia Commons – ilustrační Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/how-to-reach-the-west-again/
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin
Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi.