„Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov.“
V Izraeli vrcholia prípravy na biblický sviatok Pesach (Passover), ktorý začína v piatok. V tom istom čase sa kresťanské komunity po celom svete pripravujú na „Veľký piatok“, kedy si pripomínajú ukrižovanie a následné zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Kristus bol ukrižovaný práve v čase židovskej Veľkej noci (Pesachu). Noci, kedy si Židia pripomínajú vyjdenie (EXODUS) z otroctva Egypta. Tento príbeh nachádzame v 2.Mojžišovej a dokazuje, že Boh je verný, mocný a plní svoje sľuby.
Sviatok Pesach (Pascha) – je hlavný v poradí sviatkov. Zo štyroch sviatkov, prikázaných Hebrejom v Piatich knihách Mojžišových, je pomenovaný prvým a očividne to nie je náhodou. Pesach je zasvätený jednej z najvýznamnejších udalostí biblickej histórie – exodu z Egypta a oslobodeniu ľudu zo 400-ročného otroctva.
Väčšina učencov predpokladá, že sa táto udalosť odohrala v 13. storočí pred naším letopočtom, okolo roku 1200.
Význam slova „Pesach“ je prejsť pomimo – vynechať. Vzniklo ako spomienka na to, ako anjel zhubca prechádzal mimo obydlí Izraelitov, zabíjajúc iba egyptských prvorodených, v dňoch desiatej rany, poslanej Bohom na faraóna a jeho kráľovstvo. Cez Mojžiša a Árona Boh prikázal Hebrejom pripraviť baránka na obetu a jeho krvou natrieť obe veraje a priečny rám dverí každého hebrejského domu. Takým spôsobom sa Boh zmiloval nad všetkými hebrejskými prvorodencami, usmrtiac egyptských. Iba po smrti všetkých egyptských prvorodených faraón dovolil Hebrejom opustiť Egypt. Preto je Pesach spojený s oslavou oslobodenia Hebrejov.
Pesach – sviatok ukončenia „domu otroctva“.
Takéto otroctvo sa v každodennom živote prejavovalo ako úsilie Hebrejov sa navonok neodlišovať od Egypťanov, byť takými ako oni, prečo vraj dráždiť antisemitov, privolávať nešťastie na svoje hlavy. Budeme sa tak, ako je nám stanovené, modliť k Jedinému Bohu doma, za zatvorenými oknami, a vonku nech nás nemôžu odlíšiť od týchto modlárov.
Hlavne preto pred odchodom z fyzického otroctva musel každý Hebrej urobiť krok z duchovného otroctva. Natrieť veraje krvou – a to práve z vonkajšej strany – znamenalo otvorene oznámiť: áno, som iný, odlišujem sa od vás, verím v Jediného Boha a nebojím sa priznať k svojej viere!
Vyžadujúc od faraóna, aby prepustil ľud Izraela, Mojžiš a Áron argumentovali nevyhnutnosťou vykonať prinášanie obete Hospodinovi na púšti. Na túto tému viedli spor faraón a Mojžiš. Na pohľad sa zdá, že táto prosba Mojžiša a Árona bola jednoducho lesť. V skutočnosti sa tu však hovorí o tom, čo tvorí podstatu odchodu z otroctva.
Otroci nemajú skutočných bohov, svätou povinnosťou otroka je plniť si svoju prácu. Avšak v momente, keď otrok pre seba objavuje, kto je Pán nad pánmi, Ktorému sú všetci podriadení, prestáva byť v duši otrokom. Faraón sa nemýlil, keď poznal, že samotné prianie odísť kvôli slávnosti je predpokladom k oslobodeniu. Pokúsil sa zabrániť zrodeniu národa za pomoci radu opatrení, pripravených zlomiť ducha národa neprimeranou prácou, ktorá viedla k takému stavu, kedy ľudia už nemohli nielen túžiť, ale ani si jednoducho želať čokoľvek, čo by bolo nad rámec najjednoduchších životných potrieb.
Jeden múdry človek povedal: „Ľahšie bolo vyviesť Hebrejov z vyhnanstva než vyhnanstvo z Hebrejov.“ Odchod z otroctva môže položiť začiatok veľkým veciam, ale sám o sebe sa nejaví ani zábleskom oslobodenia. Preto je dôležité poukázať na cieľ odchodu z Egypta: priniesť obetu Hospodinovi v púšti. Keď sa objaví vyšší duchovný cieľ, keď sa otvárajú nové perspektívy života, odmietajúce pokračovanie otrockého života, vtedy sa začína skutočné oslobodenie – záchrana.
V knihe Exodus sa hovorí: „A povedal Mojžiš ľudu: Zapamätajte si tento deň, v ktorý ste vyšli z Egypta, z domu otroctva, lebo silnou rukou vás odtiaľ vyviedol Hospodin.“
Prečo je táto historická udalosť dôležitá pre nás aj dnes? Prečo z roka na rok spomíname na oslobodenie, rozprávame tento príbeh našim deťom a vnúčatám? Naším cieľom je, aby v každom pokolení každý človek uvidel sám seba tak, akoby on sám vyšiel Egypta. Povinnosťou každého z nás je znova sa pýtať samého seba, či uplatňujeme v praxi, vo svojom živote túto slobodu a odchod z otroctva k slobode. Sme skutočne slobodní?
Svet je plný utrpenia, ponižovania a nespravodlivosti. Oslobodenie – to nie je okamžitá udalosť, to je proces, ktorý sa začal pred viac než tritisíc rokmi a pokračuje dodnes. V každej chvíli nášho života musíme vychádzať z Egypta. Egypt – to je symbol našej neprekonateľnej (ale plne prekonanej) ohraničenosti. Kým pokračujeme byť otrokmi predsudkov a stereotypného správania – sme otrokmi v Egypte.
Keď Hebreji volali k Pánovi, začali Ho hľadať, chceli Mu slúžiť, Boh ich nielen zbavil útlaku, ale im dal aj zákon, ktorý boli povinní zachovávať po všetky časy a veky. Ľud dostal základy viery a svetlú nádej pre budúcnosť.
Exodus sa stal ústredným bodom celej hebrejskej (áno i svetovej) histórie. Sformoval národné povedomie Hebrejov a položil začiatok existencie Izraela ako slobodného národa. Ponaučenia čerpané zo skúsenosti v egyptskom otroctve a zázračné vyslobodenie sa stali tým základom, na ktorom sú postavené princípy hebrejského náboženského a etického učenia. Boh tiež chce, aby exodus zaujal osobitné miesto v srdciach Jeho ľudu. O tom svedčí aj formulácia prvého z Desiatich prikázaní: Exodus 20:2 „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov.“
Pesach je veľmi mnohotvárny sviatok. Je to sviatok oslobodenia z egyptského otroctva, je to tiež sviatok národnej jednoty ľudu Izraela, vypracovaného v taviacom kotli strádania a záchrany, sviatok vznešenosti hebrejskej rodiny, uvedomujúcej si zázrak jednoty. Je to jarný sviatok, veď rozkvet prírody znamená obnovu a prebudenie národa, ktorý si vychutnáva život.
A predovšetkým je to sviatok slobody, slobody každého jedného Hebreja osobitne a slobody celého hebrejského ľudu.
Zdroj: Icej.sk Foto: Wikimedia Commons – ilustrační