Každý sa v živote niečoho vzdáva. Niekto slobody, niekto svedomia. Niekto sa týchto dvoch nechce vzdať, a radšej sa vzdá rodiny, priateľov či svojho života.
Film, ktorý možno pre nezainteresovaného diváka bude len ďalším do zbierky z obdobia druhej svetovej vojny. Nie však pre Čechov a Slovákov.
Historicky jedna z najvýznamnejších udalostí československých vojnových dejín sa dostala na veľké plátno vo veľmi pôsobivej podobe. Je na vás, či na film pôjdete podkutí historickými faktami, alebo úplne bez nich. Ani v jednom z prípadov vás film nenechá chladných.
Osobne patrím do prvej skupiny a napriek tomu som si neraz v priebehu 120 minút musel pretierať oči a môj mokrý rukáv nebol dôsledkom lokálneho dažďa.
Jozef Gabčík (Cillian Murphy) a Ján Kubiš (Jamie Dornan), zabudnutí hrdinovia našej histórie a kľúčové postavy tohto príbehu. Tajní parašutisti vycvičení v Škótsku prichádzajú do Prahy zrealizovať jedinú úlohu.
Čelia nielen obrovskej presile v podobe nemeckých okupačných jednotiek. Nepriateľov je možné nájsť na každom rohu, dokonca miestami aj vo svojom vlastnom srdci. Možno práve táto pridaná hodnota filmu nás do historických udalostí vťahuje spôsobom, akým to holé fakty nedokážu.
Nie je to číre bláznosvtvo? Je predsa veľmi malá šanca, že sa to podarí a keby aj, nikto si ani vo sne nevie predstaviť dôsledky, ktoré to bude mať na bežných ľudí. Historických 15tisíc českých životov, Lidice, Ležáky, dáva tejto operácii nazrieť do zrkadla, v ktorom je jej skutočný obraz pre množstvo krvi vidieť ťažko.
Čo je však v tejto situácii adekvátny postoj? Čo je alebo bolo správne? “Pražský mäsiar” Heydrich, autor finálneho riešenia, tretí najmocnejší muž tretej Ríše, by možno napáchal ešte oveľa väčšie škody.
A čo je správne z pohľadu Gabčíka či Kubiša? Atentátom si podpisujú rozsudok smrti, nielen svoj, ale aj svojich príbuzných. Majú na to právo?
Vďaka Bohu, nikdy som nezažil vojnu na vlastnej koži. Neviem sa vcítiť do takejto situácie. V ich živote však musel nastať okamih, kedy si povedali: Už dosť. To čo sa tu deje nemôžeme nechať len tak. Nemá zmysel takto žiť.
Kto dokáže povedať, aká je hodnota ľudského života? Bola vtedy iná ako dnes? Ak by nebolo ich, možno by nebolo ani naše dnes. Vojna je strašná vec a história plná bezmenných hrdinov, ktorí si povedali, že radšej obetujú svoj život za hoc len najmenšiu nádej slobody pre svojich potomkov. Radšej ako žiť život bez tváre a schopnosti pozrieť sa do zrkadla v područí okupantov, pre ktorých sú len lacnou pracovnou silou a ich život má len štatistickú podobu.
Filmová atmosféra si vás získa. Snáď je to Česko-Britsko-Francúzskou koprodukciou. Filmové zrno, stará Praha, vojaci na každom rohu umocňujú pochmúnu náladu okupácie. Akčné scény sú zvládnuté výborne. Nedostatky sa nájdu. Sean Ellis nie je úplne neznámy režisér, ale hudba či strih niektorých pasáží vyznieva pateticky. Zahraniční komentátori vyčítajú aj málo inovácie či milostné zápletky hlavných protagonistov, ktoré sú plytké a ťažko uveriteľné (vzťah Jána a Márie).
Napriek tomu — chcel by som viac takýchto filmov. Viac divákov, ktorých viac ako špeciálne efekty zaujme príbeh.
Pre mňa je ťažké hodnotiť tento film z nadhľadu. Téma a obsah sa ma ako Slováka dotýka. Režisérova snaha o verné zachovanie kľúčových historických skutočností vo mne len umocnila silný dojem z filmu, ktorý ma stupňujúcim sa napätím v niektorých scénach akoby prenášal späť o 75 rokov.
Nie je to ľahký film. Prináša otázky. Morálne dilemy. Zobrazuje temnú časť európskej histórie.
Ako sa postaviť zlu? Nespravodlivosti?
Kto vlastne prežil vojnu? Zbabelci? Kolaboranti? Neozmreli títo hrdinovia za zradcov? Za ľudí, ktorí vedení strachom spolupracovali s touto mašinériou zla? Stálo to za to?
Ale možno je rovnako na mieste otázka, stojí za to žiť život plný strachu? Stojí za to kolaborovať so zlom, ktoré dáva falošné nádeje? Sľubuje za hrsť ryže vo väzenskej cele? Tzv. Pokojný život plný strachu a otázok čo odo mňa bude chcieť okupačná moc nabudúce?
[adrotate banner=“20″]
Kam si ochotný zájsť svojou kolaboráciou so zlom? Nie je to tak, že ťa zlo len zneužíva na svoje ciele?
každý sa niečoho vzdáva. Gabčík, Kubiš a parašutisti sa vzdali svojej osobnej budúcnosti, možno rodiny, detí, vnúčat, a pohodlného života v exile aby zachránili zajaté a okupované česko(slovensko).
Kolaboranti sa vzdali svojej slobody, svedomia srdca, presvedčenia a nakoniec možno prišli o omnoho viac, aj keď svoj život si zachránili a vojnu nejakým zázrakom prežili.
V Biblii sa píše, čo osoží človeku, keby získal hoc aj celý svet, ale stratil by svoju dušu? Alebo, čo dá človek ako výkupné za svoju dušu?
Ako by ste sa rozhodli vy?
1. Dnešná doba potrebuje hrdinov rovnako ako doba druhej svetovej vojny. Prečo je podľa vás zastrašovanie dnes rovnako účinné ako vtedy?
2. Boj za slobodu pre tých, ktorí si slobodu nevážia, nezaslúžia a nie sú ochotní za ňu bojovať. Má takýto boj význam? Stojí za to?
3. Nemecký teológ Dietriech Bonhoeffer sa počas druhej svetovej vojny tiež zapojil do odboja proti nacizmu a priamo pomáhal pri príprave neúspešného atentátu na Hitlera. Môže kresťan, ktorého zaväzuje vysoký morálny štandard desatora a ktorý odsudzuje akúkoľvek vraždu, plánovať atentát?
Wikipedia:
============
Atentát na Reinharda Heydricha s krycím názvom operácia Antropoid bol spáchaný 27. mája 1942 v Prahe-Libni. Atentát uskutočnili česko-slovenskí výsadkári Jozef Gabčík (Slovák s krycím menom Zdeněk), Jan Kubiš (Čech s krycím menom Ota Navrátil) a Josef Valčík (Moravák), ktorí boli na túto úlohu špeciálne vycvičení v Škótsku. Vysadenie výsadkárov uskutočnila 138. (výsadková) peruť RAF (№ 138 Special duties Squadron). Akcii velil Adolf Opálka.
Atentát na Ríšskeho protektora bol ojedinelým diverzným atentátom na predstaviteľa nemeckých ozbrojených síl v priebehu celej2. svetovej vojny. Heyndrich bol najvýznamnejším nacistickým pohlavárom, ktorý bol zavraždený príslušníkmi protinacistického odboja. V reakcii na atentát nacisti zavraždili viac ako pätnásťtisíc ľudí, okrem iného vypálili obce Lidice a Ležáky. Páchateľov sa im podarilo vypátrať vďaka zrade 18. júna 1942.
================================
Autor: Martin Viglaš
Zdroj: Chcemviac.com
