Je paradoxom, že hoci na Slovensku postupne klesá návštevnosť kostolov a ľudia sa v sčítaní stále menej hlásia k príslušnosti k cirkvám, náboženská karta sa v blížiacich sa prezidentských voľbách využíva ako málokedy pred tým.
A zarážajúce je najmä to, kto všetko sa pasuje za predstaviteľov kresťanského Slovenska. Najhlasnejšími “kresťanskými kandidátmi” sú tí, ktorých životné príbehy sú skôr opakom evanjeliových hodnôt.
Štefan Harabin sa na stretnutiach a na billboardoch označuje za národného a kresťanského kandidáta. Je to ten Štefan Harabin, ktorý bol dlhé roky blízkym spolupracovníkom Vladimíra Mečiara. Za prvej Ficovej vlády bol ministrom spravodlivosti ako nominant za HZDS. Potom sa vrátil do justície a pomocou intríg sa stal predsedom najvyššieho súdu. Machiavellistickými praktikami fakticky ovládol justíciu a je hlavným zodpovedným, že slovenské súdnictvo je dlhodobo v zúfalom stave. Za tých 30 rokov, čo je v justícii, má nespočetné množstvo káuz a škandalóznych súdnych rozhodnutí. Z každého rozhovoru a videa (ktoré tak obľubuje) kričí jeho arogancia a nadradenosť.
To naozaj toľkým veriacim stačí, keď sa verbálne prihlási ku kresťanskej rodine a civilizácii a vo svojej pracovni sa nechá natáčať s pravoslávnymi ikonami v pozadí, aby ho prijali za kresťanského kandidáta?
Marian Kotleba má v hodnotách jasno. Na jeho billboarde svieti: “Boh, vlasť, rodina”. Ten Marian Kotleba, ktorý sa snaží nadviazať na ľudácke tradície vojnového fašistického štátu. Ten, ktorý otvorene šíri nenávisť voči Rómom, cudzincom a všetkým, ktorí sú iní. Ten, ktorý sa dlhodobo jasne symbolicky hlási k ideológii, ktorá mala v 20. storočí na svedomí desiatky miliónov obetí.
To naozaj toľkým veriacim stačí, že ostentatívne nosí na klope saka obrovský kríž a ukazuje sa na bohoslužbách, aby ho prijali za kresťanského kandidáta?
Maroš Šefčovič sa kresťanským kandidátom a obrancom konzervatívnych hodnôt stal len pred dvoma týždňami, keď začal klesať v prieskumoch. A hneď po stretnutí s katolíckymi a evanjelickým biskupmi len desať dní pred voľbami (!), kŕčovito verejne prehlasuje, že je veriacim a okamžite dodá, sa to prejavuje napríklad tým, že je proti adopciám detí LGBT pármi.
To naozaj toľkým veriacim stačí jedno stretnutie s najvyššími cirkevnými úradníkmi, aby ho prijali za kresťanského kandidáta?
Náboženská pretvárka
Tieto hry na kresťanských kandidátov nie sú ničím iným ako cynickým priživovaním sa na náboženskom cítení ľudí. Nie je táto náboženská pretvárka vlastne flagrantným porušením druhého Božieho prikázania “Nezoberieš meno Božie nadarmo?”
Pre kandidátov, ktorí sa chcú tváriť ako kresťanskí kandidáti, nie je nič ľahšieho ako postaviť sa za “tradičnú rodinu” alebo sa vymedziť proti “gender ideológii”, prípadne sa vyjadrovať proti “cigánom a LGBT” a hromžiť na istanbulský dohovor. To predsa nestojí vôbec nič, nevyžaduje to žiadne finančné náklady. Nenesie to žiadne riziko. Stačí sa len tváriť, obklopiť sa kresťanskými symbolmi a dookola deklarovať floskuly o tradičných kresťanských hodnotách.
Na vine však nie sú len spomínaní kandidáti. Veľkú časť zodpovednosti nesú samotní slovenskí cirkevní predstavitelia. Evanjeliové hodnoty nepatrične zúžili na rodinné etické témy. Už niekoľko rokov sa tvária, akoby hlavnou náplňou kresťanstva bol boj proti právam LGBT ľudí. Akoby jadrom Ježišovho posolstva nebola láska k Bohu a ľuďom, snaha o pravdu a spravodlivosť a prejavovanie milosrdenstva, ale boj proti Istanbulskému dohovoru. Posolstvo evanjelia sploštili na obyčajnú konzervatívnu idelogickú agendu. Teraz sa nemôžu čudovať, keď postavy ako Harabin alebo Kotleba situáciu zneužili a politicky pália zbraňami, ktoré idelologicky pomáhali nabíjať samotní biskupi.
V evanjeliách sa píše, že strom poznáte po ovocí.
V prezidentských voľbách platí, že kandidáta poznáte podľa jeho doterajšieho životného príbehu.
Autor: Rastislav Kočan Pôvodne napísané pre stránku ok21.sk . Prebrané so súhlasom autora. Foto: ok21.sk