Roman Lacho je od roku 2012 misionárom v Južnej Dakote medzi indiánmi kmeňa Lakotov. Spolu s manželkou Barčou majú 5 detí. V rozhovore pre noviny Křesťan dnes priblížil svoju prácu a život indiánov v rezervácii.
Môžeš na začiatok popísať svoju cestu viery k Bohu?
Svoj život som odovzdal Bohu, keď som mal 6 rokov na Lehote. Moji rodičia boli kresťania a v tom čase sa veľmi aktívne podieľali na chode zboru. Moja mamina bola besiedkárska učiteľka, môj otec pracoval v zbore na plný úväzok niekoľko rokov a bol súčasťou staršovstva. Od mladého veku som začal slúžiť v dramatickej skupinke v našom zbore, neskôr som začal hrávať na chválach. Keď som vyrástol z dorasteneckého veku, stal som sa jeden z vedúcich v doraste a na mládeži. Bol som veľmi aktívny v službe pre Boha a vedel som o Ňom veľa, ale ako skoro každému mladému človeku aj mne chutilo zakázané ovocie. Od Boha som nikdy neodišiel, ale skúsil som všeličo, niekedy len preto, lebo to bolo zakázané. Boh ma zachránil od najhoršieho tým, že ma povolal na misiu.
Ako sa rodila myšlienka a túžba ísť slúžiť medzi indiánov?
V nedeľu na obed sme skoro stále mávali hostí a často to boli rôzni misionári, ktorí došli do nášho bratislavského zboru. Miloval som počúvať ich dobrodružné príbehy z celého sveta. Už vtedy som vedel, že jedného dňa chcem byť misionárom a chcem naplno slúžiť Bohu. Na základnej škole som začal čítať dobrodružnú knihu o indiánskom chlapcovi z kmeňa Lakotov. Veľmi ma zaujal život týchto indiánov a tak som si o nich začal intenzívnejšie hľadať informácie. Môj detský sen byť misionárom a to, že som sa zaujímal o indiánov sa spojil až keď som mal 18 rokov a jeden z mojich najlepších kamarátov sa ma spýtal, že prečo chcem byť misionárom v Afrike, keď mi Boh dáva na srdce indiánov. V tom čase som plánoval ísť na misiu do Afriky, lebo som predpokladal, že každý misionár ide do Afriky. Vtedy som sa tiež zoznámil s mojom terajšou manželkou, ktorú som od prvého momentu pripravoval na to, že raz pôjdeme na misiu. O 4 roky sme sa na svadobnú cestu vybrali do USA, cestovali sme po Južnej Dakote, aby sme si pozreli, kde žije kmeň Lakotov. Vtedy sme tu, v Južnej Dakote ešte nikoho nepoznali a tak sme iba pozerali, cestovali a prespávali v stane. O tri roky neskôr sme už s ročným synom išli na biblickú školu do Dánska. Po škole sme napísali desiatim kresťanským zborom v Južnej Dakote e-mail, či by sme im nemohli prísť pomôcť. Jeden zbor sa nám ozval,a tak sme začali s ním komunikovať. O pár mesiacov neskôr sme išli do Južnej Dakoty navštíviť tento zbor na dva týždne. Oni nám ukázali svoju službu a takisto nás prvýkrát zobrali do Lower Brule. Potom sa nás spýtali, že kde chceme ísť slúžiť. My sme im povedali, že chceme ísť tam, kde budeme viac užitoční. Mne sa v Lower Brule nepáčilo, ale keď sme sa s manželkou modlili, tak sme vedeli, že to je to miesto, kde máme ísť. Tri roky trvalo kým sa nám podarilo odísť na misiu a to na turistické víza na 6 mesiacov. To bolo v júny 2011. Na konci roku 2011 sme sa vrátili na Slovensko a keď sme po desiatich mesiacoch dostali náboženské víza a mali nazbieraných dostatok finančných prísľubov, tak sme sa v roku 2012 vrátili do Lower Brule, kde sme doteraz.
Jedna vec je túžba niekam ísť a iná sformovanie do reality. Aké najťažšie prekážky si musel prekonať?
Veľa ľudí nám neverilo, mali pocit, že sme nepripravení, že sa potrebujeme dokázať v službe. Veľa ľudí si myslelo, že to je iba môj detský sen a veľakrát som sa sám seba pýtal, že či to náhodou nie je len detský sen. Boh sa ale mocne dokazoval a svedectvom Božieho vedenia je aj to, že ľudia, ktorí nám pred rokmi neverili nás dnes podporujú a modlia sa za nás. Ak vám Boh dáva niečo na srdce, nenechajte sa odradiť hlasmi svojho okolia. Ak je Boh za vás, kto sa môže postaviť proti vám? No, môže sa postaviť, ale neobstojí. Svoju vieru a dôveru vložte do Boha a nie do toho, čo vám hovori okolie.
Veľa ľudí sa taktiež čudovalo, ako je možné, že chcem ísť robiť misionárov do USA, do krajiny z ktorej v tomto čase vychádza najviac misionárov. Pravda je taká, že oblasť v ktorej slúžime nie je veľmi “vysnivané” miesto pre misionárov. Tak ako si Boh na Slovensko povoláva rôznych misionárov z USA a iných krajín, aby pracovali s Rómami a inými menšinami, tak nás Boh povolal, aby sme slúžili ľuďom, voči ktorým majú miestni veľké predsudky.
Ako prebieha Tvoja misijná práca medzi indiánmi?
Vypomáham v miestnom zbore s chválami a kázňami, ale to je pre mňa iba okrajové. Pôvodní obyvatelia Ameriky majú veľa zlých skúseností s „kresťanmi”, ktorých za posledných 200 rokov stretli. Preto moja prvoradá misia je zbúrať múr medzi cirkvou a komunitou. Nie všetci ľudia sú ochotní dojsť do zboru a tak prinášame zbor medzi ľudí. Odjakživa som mal rád fotografovanie a robenie videí. Jedna z najväčších časovo náročných služieb, ktorú robím je, že natáčam a strihám videa pre miestnu školu a fotografujem študentov. Je to tu obrovská vec a vďaka tomu, že mám finančnú podporu zo Slovenska to môžem robiť zadarmo. Keď sme sem došli, Boh povedal Barči, že nás sem poslal, aby sme boli príkladom. V rezervácii, kde žijeme nie je veľa zdravých rodín a preto príklad rodiny je veľmi potrebný. Boh nám takisto povedal, že nemáme argumentovať, ale máme žiť v moci Božej. (1Kor. 2,3-5) Veľa sa dá narozprávať, ale najlepšie ľuďom ukážeme Boha, keď sme soľou a svetlom v každodennom živote. My sme na očiach ľuďom každý deň, a oni nás pozorujú a verím, že vidia v nás odraz Boha, ktorý poslal svojho jednorodeného Syna, aby za nich zomrel.
Líšia sa nejak jednotlivé indiánske rezervácie a indiáni v nich žijúci?
V USA bolo kedysi vyše 500 indiánskych kmeňov, ktoré sa líšia medzi sebou vo svojej kultúre, náboženstve aj v reči. V dnešnej dobe už neexistuje veľa rezervácií. Tu v Južnej Dakote, ktorá je najchudobnejším štátom v USA, ich máme sedem. V iných štátoch je niekoľko ďalších rezervácií alebo oblastí, v ktorých žijú pôvodní obyvatelia Ameriky. Naša rezervácia je autonómnou oblasťou, čo znamená, že tu máme vlastné zákony, svojho náčelníka (chairmana) a radu (council), ktorá rozhoduje o tom, čo sa tu bude diať.
Ako by si popísal ich súčasnú duchovnú situáciu? Veria ešte starým indiánskym božstvám?
Áno, veria svojmu tradičnému učeniu. Medzi Lakotmi neexistuje hranica medzi kultúrou a náboženstvom. Takže je veľmi ťažké urobiť nejakú čiaru a povedať ľudom, že toto je zlé a toto je dobré. My máme Ducha svätého, aby nám povedal v jednotlivých prípadoch, ako sa zachovať. Ja som bol už niekoľkokrát poctený pozvaním na jeden tradičný obrad, ale vždy som musel odmietnuť, lebo Boh mi to ešte nedovolil. Všetko to je o tom, ako dôverujete Bohu, že vás bude viesť. Na misii, v cudzej kultúre, mimo našej komfortnej zóny sa musíme 100% spoľahnúť na Boha a práve to je aj dôvod, prečo nás Boh posiela na misiu. On chce, aby sme sa mu naučili dôverovať v našich každodenných životoch.
Aké sú súčasné najväčšie výzvy indiánov žijúcich v rezerváciách?
Beznádej, ktorá spôsobuje alkoholizmus, drogové závislosti, gamblovanie a samovraždy. Ale všetko toto má koreň v beznádeji. My sa im tu nádej snažíme ukázať. Naša nádej je v Bohu, a preto im poukazujeme na náš zdroj, aby aj oni mohli načerpať z toho nevyčerpateľného zdroja.
Ako dlho plánuješ ostať v USA?
Toto leto nám končia náboženské víza a tak v máji ideme na Slovensko. Sme v procese vybavovania si nových víz a tak čakáme na odpoveď. Ako som už povedal, dôverujeme Bohu. Naše životy sme zverili Tomu, kto nás stvoril. Zatiaľ sa plánujeme vrátiť do Lower Brule v auguste, ale Boh má posledné slovo a On vie najlepší čas na každú jednu vec. Boh nás sem povolal a keď nás povolá niekde inde, tak pôjdeme. Aj keď v tomto momente to tak ani ja ani Barča nevidíme. Lower Brule sa stalo súčasťou našich životov a ľudia, ktorí boli kedysi cudzinci sa stali našimi bratmi a sestrami, priateľmi na celý život. Naše deti tu chodia do školy a dve z našich detí sa tu narodili a je to jediné, čo poznajú. Ale my sme sa odovzdali Bohu a pôjdeme kamkoľvek, kde nás On bude chcieť mať. Boh je v našej rodine na prvom mieste!
Pre viac info o ich práci klikne tu.
-mn-
