Je to už dosť rokov, čo som si začal viac všímať praktickú realitu v súčasných cirkvách (ktoré o sebe tvrdia, že sú kresťanské) a porovnávať s tým, čo je napísané v evanjeliách, či s tým, ako Ježišove pokyny realizovala v praktickom živote prvá kresťanská cirkev. Vo viacerých prípadoch som zistil vyslovene až protichodné výklady či konania, ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich, ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo.
Tak som sa pokúsil nejako vymedziť obdobie, v ktorom v histórii kresťanstva nastal tento
BOD ZLOMU, v ktorom sa kresťanstvo začalo zásadným spôsobom odkláňať od pôvodného Ježišovho učenia.
Ako iste viete, kresťanstvo bolo v počiatkoch prenasledované, v lepšom prípade tolerované. No Rímu sa ho v žiadnom prípade nedarilo pokoriť či ovládnuť. Až prišiel na scénu cisár Konštantín I. (roky cca 273 až 337). Ten urobil geniálny štátnický ťah, ktorý sa s obľubou praktizuje dodnes – v roku 313 sa rozhodol ukončiť prenasledovanie kresťanov a aby si ich mohol podrobiť (keď to dovtedy nešlo po zlom), rozhodol sa ich
SPRIAHNUŤ SO ŠTÁTNOU MOCOU. Korunu tomu nasadil cisár Theodosius I., keď v roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Od tohto obdobia začali kresťanskí duchovní vodcovia prispôsobovať kresťanskú náuku viac potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.
Môžeme teda konštatovať, že vzniklo nové náboženstvo, ktoré si ponechalo v názve pôvodnú osvedčenú „ochrannú známku“ Ježišovho učenia, a to:
Kresťanstvo verzia 2.0
Na toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovali rôzne ohavnosti. Niektorí duchovní vodcovia ako napr. Luther, Kalvín, a pod. to už nevydržali, a tak sa snažili aspoň čiastočne zbaviť nahromadeného balastu v cirkvi. Hlavný problém ale u väčšiny z nich vidím v tom, že sa snažili reformovať cirkev iba v rámci kresťanstva verzia 2.0. O reálnom návrate ku kresťanstvu verzia 1.0 prakticky neuvažovali. Jediným známejším (v našich zemepisných šírkach) reformátorom, ktorý chcel realizovať návrat ku kresťanstvu verzia 1.0 v tomto období, bol Petr Chelčický.
Za zjavné rozpory medzi kresťanstvom verzia 1.0 a kresťanstvom verzia 2.0, ktoré sú dôsledkom spriahnutia sa moci štátnej a moci duchovnej, ktoré sú aktuálne práve i v súčasnej dobe a ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo, s minimálne s desiatkami miliónov násilne usmrtených ľudí, môžeme zaradiť práve tieto dva:
1. Vzťah k válčeniu alebo k násiliu celkovo.
Ježišovo učenie môžeme charakterizovať, z hľadiska vzťahu k násiliu, ako učenie nenásilia. Dá sa to odvodiť na základe viacerých statí z Nového zákona. Postačujúci a jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohto učenia prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách. Až Augustín (cca 400 rokov po Kristovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou a v dôsledku tohto aktu, začal vymýšľať doktríny, ktoré postupne schvaľovali válčenia kresťanov. V súčasnosti (v dobe kresťanstva verzia 2.0) situácia dospela do takého štádia, že štát ani nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť – oni do toho idú dobrovoľne. Čo je však ešte šokujúcejšie, vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov – duchovných vodcov kresťanov, a to nie ako obyčajných vojakov, ale rovno s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto vojnových ohavností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirkví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné, ale stáva sa to. No ich vyslali priamo cirkvi, a to naprieč denominačnému spektru!! Toto konanie cirkví však zaraďujem do kategórie vedomého spreneverenia sa svojmu poslaniu, no nie som si istý, či sú súčasné cirkvi ešte vôbec schopné takýto pojem pochopiť.
2. Vzťah k majetku, v súčasnosti v ČR cirkevné reštitúcie.
Obhajovanie cirkevných reštitúcií bolo sprevádzané krásnym sloganom – „co bylo ukradeno, musí být vráceno“. Cirkev si v reštitúciách nárokuje majetok, ktorý údajne legálne nadobúdala stáročia spätne. Tento majetok (okrem iného) pochádzal z povinných odvodov desiatkov cirkevníkmi.
Zásadná otázka číslo 1 ohľadom právno-morálneho nároku na reštituovaný majetok teda znie:
Ako sa mohli poddaní slobodne, demokraticky rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi, či budú členmi cirkvi alebo nie?!! Nedávno sme si znova pripomínali, že pred viac ako 600 rokmi „nejaký Hus“ ani nechcel vystúpiť z cirkvi, len ju chcel trochu reformovať, a všetci dobre vieme, ako skončil.
Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16. verš z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľudmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“
Zásadná otázka číslo 2 teda znie:
Asi koľko neveriacich ľudí prijalo Ježiša ako svojho spasiteľa, keď videli u cirkví, naprieč denominačnému spektru, dobrý skutok vo forme cirkevných reštitúcii?!!
Alebo, že by mala otázka skôr znieť:
Koľko ľudí asi nadobro odradila hamižnosť cirkví v presadzovaní cirkevných reštitúcii od toho, aby sa stali kresťanmi?!!
V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že ani v Novom zákone, ani v žiadnych iných zdrojoch som nenašiel zmienku o tom, že by sa na živobytie apoštolov Petra, Pavla či iných nasledovníkov Krista v dobe kresťanstva verzia 1.0, povinne museli skladať pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria!
Po obsiahlejšom úvodníku môžem pristúpiť k deklarovanej otázke v nadpise.
Hľadám cirkev, kresťanskú (v Českej republike, ale budem veľmi spokojný, ak ju nájdem i na Slovensku), ktorá vyznáva hodnoty kresťanstva verzia 1.0, a teda zastáva aj podobné názory na válčenia kresťanov a súčasne i na cirkevné reštitúcie, a v praxi ich aj napĺňa.
Ak by bol problém s cirkvou, tak hľadám aspoň zbor s farárom či s nejakým duchovným vodcom, ktorý vyznáva hodnoty kresťanstva verzia 1.0, a teda zastáva aj podobné názory na válčenia kresťanov a súčasne i na cirkevné reštitúcie, a v praxi vo svojom zbore ich aj napĺňa.
Poznáte nejakú cirkev alebo aspoň nejakého farára či duchovného vodcu, ktorý by spĺňal tieto moje požiadavky, prosím?
Milan Pečeňa
P.S.: V žiadnom prípade som nechcel vzbudiť dojem, že hľadám nejakú ideálnu cirkev. Však i tá prvá cirkev riešila kopec problémov, stačí si prečítať listy apoštolov, no bola to cirkev Kresťanská.
Ilustrační foto: Křesťanský sbor Zlín