Jsou kněží, kterých si nikdo nevšimne. Jsou tak nenápadní a šedí, že o nich ani nevíte. Jsou ovšem i jiní. Provokující a inspirativní. Jeden z nich usoudil, že když nemůže vysluhovat mše a kázat věřícím v kostele, může sloužit jinde a jinak.
„Prezident Kennedy povedal, že by sme sa nemali pýtať, čo pre nás urobí naša vlasť, ale čo môžeme pre vlasť urobiť my. Ako kňaz nevykonávam v týchto dňoch verejnú kňazskú službu. Ako pedagóg pripravujem pre svojich študentov špeciálnu formu absolvovania kurzov.
Vo výnimočnej situácii zasiahnutej koronavírusom, uvedomujúc si nasadenie lekárov a zdravotníkov, ponúkol som sa ako dobrovoľník do najbližšej spádovej nemocnice. Moju ponuku prijali. Po vstupnom pohovore som nastúpil ako sanitár.
V Českej republike som prišelec. Cítim, že mám a musím byť v týchto dňoch užitočný pre krajinu, v ktorej žijem.
Vy, čo môžete, kňazi, umelci, herci, speváci, spisovatelia, študenti, buďme užitoční! Nielen v nemocniciach je nedostatok personálu. Našu úctu a pomoc potrebujú tiež zamestnanci v obchodných reťazcoch, pracovníci a dobrovoľníci v charitách, ľudia venujúci sa bezdomovcom. Sú vyčerpaní a unavení. Zvážme, kde a ako môžeme byť prospešní. Naša vlasť nás potrebuje. Staňme sa pre ňu znovu nadšencami.“
Včera popsal svou první samostanou službu. Možná máme vůči „panáčkům“ spoustu oprávněných předsudků, možná jsme se mnohokrát sami nebo zprostředkovaně zklamali. Ale pořád jsou mezi námi lidé jako tento muž. Podobní Kristu.
„Po malom nemocničnom kolečku som dnes skončil ako sanitár na chirurgii. Bola to moja prvá samostatná služba na tomto oddelení. Ako kňaz som sa dotýkal ľudskej biedy. Zažíval krížovú cestu Krista. Cítil som jeho nahotu v nahote starých ľudí ležiacich na lôžku. Vnímal som jeho opustenosť. Dotýkal som sa jeho rán v ranách mužov pri rannom kúpaní. Kŕmil som ho. Vymieňal mu plienky. Pomáhal nasadzovať zuby. Utieral stopy, ktoré po sebe zanechával, keď nedošiel na toaletu.
Bol vydesený. Vystrašený. Ale tiež plný očakávania. A nádeje.
Díval sa ako starec, ako mladík, žena- matka, starenka, ktorej som na nohy niekoľkokrát za sebou nasúval papuče, vždy keď jej z nich spadli.
Prežil som svoju najemotívnejšiu krížovú cestu v živote. Hľadel som pri nej Bohu do očí. Keď sa nám stretli pohľady, iba sa láskyplne na mňa zadíval a povedal mi: “Ďakujem”.
Pápež František zvykne hovoriť nám, kňazom, aby sme voňali po ovciach. Mám pocit, že sa mi to konečne podarilo. Prvý raz po službe mám energie na rozdávanie. Dokonca som si nešiel ani ľahnúť.
Pred chvíľou som sa ešte vrátil z kostola. Na kolenách som sa modlil krížovú cestu a myslel pritom na Boha s ktorým som prežil celý deň. Po víkende pokračujeme.
Prežívam s Bohom veľké dobrodružstvo. Povedal som mu opäť svoje áno. Ako vtedy, na začiatku, keď som si naivne myslel, že nám obom vystačí až do konca.
Mýlil som sa. A som za tú mýlku neskutočne rád.
Ďakujem.“
I my děkujeme, že můžeme vidět Kristův obraz na zemi.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novinAbychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi.
Autor: Hana Pinknerová Datum: 23. března 2020 Foto: Facebook – Karol Lovaš