Prijal som výzvu napísať pár slov o kresťanoch v slovenských parlamentných voľbách. Také zadanie si žiada zvýšenú opatrnosť. Ešte nedávno totiž na Slovensku rôzne frakcie a politické prúdy hlásiace sa ku kresťanstvu súťažili o titul pravého kresťana. Ja sa o tento titul neuchádzam. K predvolebným procesom viem povedať iba svoje osobné stanovisko. Hoci uznávam oprávnenosť politického označenia „kresťanská demokracia“, vychádzam z presvedčenia, že žiadny politický program nie je v kresťanský v pôvodnom existenciálnom zmysle toho slova. Politika je o narábaní so zverenou mocou. Stará sa o dobro a spravodlivosť ľudskej obce. Dobrá politika je spravodlivá politika pre všetkých občanov rovnako. V tom však nie je nič špecificky kresťanské. Ježiš pri výsluchu Pilátovi povedal: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ak by moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili. Jedinečne kresťanské je toto: Milovať nepriateľa, nastaviť tomu, kto ťa bije, druhé líce, či dať tomu, kto ti berie sukňu i plášť. To sa však nedá presadzovať v politickom programe. Akú ekonomiku, či obranu štátu by sme založili na takýchto princípoch? Kresťanom v politike je ten, ktorý sa snaží tieto hodnoty žiť v priamych medziľudských vzťahoch. To je moja perspektíva.
Za najpodstatnejší na slovenských voľbách považujem kontext, v ktorom sa konajú: Vražda Jána a Martiny prebudili na Slovensku masové protesty. Zrodilo sa hnutie Za slušné Slovensko. Jeho prvým plodom bolo zvolenie skvelej ženy Zuzany Čaputovej do kresla prezidentky. Odvtedy sa mnohé veci na Slovensku pohli. Vyšetrovanie vraždy dospelo k odhaleniu a obvineniu páchateľov. Dnes je úplne jasné, že ak by neodstúpil predseda vlády Róbert Fico, minister vnútra Kaliňák, policajný prezident Gašpar, nič by sa nebolo vyšetrilo. Z Kočnerovej komunikácie na Threeme sa dennodenne dozvedáme o obludných rozmeroch korupcie, v ktorej bolo podsvetie a mafia prepojené so súdnictvom a špičkami vládnej strany Smer. Pred našimi očami sa deje dramatická zrážka síl – tých, čo pracujú na strane spravodlivosti, a tých, čo spravodlivosti bránia. V tom zmysle sú nastávajúce voľby pre Slovensko historickým okamihom, podobne ako za čias Mečiara. Od volieb závisí, či sa pohyb k nastoleniu spravodlivosti v mafiánskom štáte úspešne zavŕši.
Aké postoje k tejto situácii zaujímajú kresťanskí voliči? Aký politický kandidáti sa im v mene kresťanstva núkajú? Začnem odspodu. Ponúka sa tu strana Vlasť. Na jej čele stojí pán Harabin. Kresťanskú kartu vytiahol už v prezidentských voľbách. Pasoval sa do roly ochrancu tradičných kresťanských hodnôt proti skazenému liberálnemu západu. Harabin pôsobil vo funkcii sudcu v komunistickom Československu, bol aktívnym spolutvorcom mečiarizmu, zodpovedným za skorumpovanie justície a súdnictva. Masku kresťana vo svojej volebnej stratégii však používa tak nešikovne, že iba pramálo kresťanov mu sadne na lep.
Nepomerne nebezpečnejšou ponukou je ĽSNS strana Mariána Kotlebu. Kotlebovým vzorom je prvý slovenský štát – na čele s kňazom Jozefom Tisom. Tiso je známy svojím príklonom k nacizmu, obdivom voči Hitlerovi, antisemitizmom a deportáciami slovenských občanov židovského i rómskeho pôvodu do koncentračných táborov. V Kotlebovej strane je nemálo členov, ktorí nosia na tele vytetovaný hákový kríž. Sú medzi nimi i takí, čo otvorene popierajú holocaust. V poslednom čase Kotleba svoj pôvodne priamočiary nacizmus skrýva za kresťanskú rétoriku. Na verejnosti sa neobjaví bez krížika na klope saka. Rastu Kotlebovej popularity v nemalej miere pomohol radikálny kňaz Marián Kuffa. Za najúhlavnejšieho nepriateľa kresťanstva Kuffa považuje liberalizmus. Trójskym koňom liberalizmu je Istanbulský dohovor. Kuffa veriacich v kostole varoval, že ak ten dohovor prijmeme, deti sa v materských škôlkach budú učiť masturbovať. Brat Mariána Kuffu je členom strany, ktorá vstúpila do predvolebnej koalície s ĽSNS. Situácia je natoľko vážna, že inak veľmi zdržanlivý predseda biskupskej konferencie Stanislav Zvolenský Mariána Kuffu verejne vyzval, aby sa ako kňaz zdržal akejkoľvek účasti na politickom boji. Situácia na Slovensku je teda dramatická hneď dvoma spôsobmi: Rozhoduje sa o tom, či právny štát zvíťazí nad mafiánskym štátom. No rozhoduje sa i o tom ako sa krehká demokracia na Slovensku vyrovná s prudkým nástupom slovenských nacistov. Azda jediná inštitúcia, ktorá by mohla účinne zasiahnuť, je cirkev. Kresťanskí laici sa zmobilizovali, zverejnili vyhlásenie, v ktorom Harabinovu i Kotlebovu stranu odsúdili. Uvítal by som rovnako adresné spoločné vyhlásenie vrcholných predstaviteľov kresťanstva na Slovensku – Biskupskej konferencie a Ekumenickej rady cirkvi.
Zvyšná časť kresťanského politického spektra je príznačne rozdelená. Najprv sa z KDH vyčlenila skupina okolo pána Vašečku. Ten vytiahol do boja proti predsedovi KDH Alojzovi Hlinovi v mene pravého nekompromisného kresťanstva. Skupina okolo Vašečku zakotvila v synkretickej strane OĽANO s jej nevyspytateľným lídrom. Je im vlastná mentalita kultúrnych vojen. Snažia sa politickými prostriedkami presadzovať kultúrno-etické témy, ktoré považujú za jadro kresťanskej politiky. Hlinova KDH predstavuje sympatickejšiu verziu konzervativizmu s otvorenou hlavou. Hoci sa tradičných kultúrno-etických tém nezrieka, je pripravená dohovoriť sa s liberálnejšími stranami na kompromise, ktorý umožní na Slovensku nekonfliktné spolužitie konzervatívnej i liberálnej časti.
V kresťanskom spektre má dnes na Slovensku výrazné zastúpenie aj liberálne krídlo. Predstavujú ho Progresívni veriaci, zoskupení okolo strany PS/SPOLU. Tí však tvoria iba protiklad konzervatívnemu táboru. S rovnakou radikálnosťou, s akou konzervatívci presadzujú sprísnenie zákona o interrupciách, oni zas presadzujú registrované partnerstvá či manželstvá homosexuálov.
Napokon je tu strana bývalého prezidenta Andreja Kisku – Za ľudí. Je to strana stredu. Spája v sebe umiernených konzervatívcov s umiernenými liberálmi. Rozkročili sa hneď od začiatku na obe strany, čím zaskočili rovnako liberálnych i konzervatívnych komentátorov. Liberáli netajili sklamanie z toho, že Andrej Kiska odmietol do svojho programu zaradiť registrované partnerstvá. Rovnako sklamaná bola i konzervatívna strana. V programe strany Za ľudí im chýba jasné stanovisko k interrupciám. Politickí komentátori konzervatívneho denníku Postoj to označili za populistický pragmatizmus. Kiskovej strane podľa nich chýbajú jasné etické princípy, čím odrádza kresťanského voliča. Nedávno sa k rozhodnutiu dať svoj hlas Kiskovej strane Za ľudí priznal František Mikloško. Disident Mikloško predstavuje azda najvýraznejšiu a najdôveryhodnejšiu tvár kresťanskej politiky na Slovensku. I ja patrím k tým kresťanom, ktorí svoj hlas dajú strane Za ľudí. Označenie populizmus zo strany Postoja je neuvážené a nepresné. Vhodnejším označením je slovo ľudový. Slovensku chýba práve silná ľudová strana stredu. Práve taká strana je podľa mojej mienky najúčinnejšou hrádzou proti narastajúcemu extrémizmu. Aj rozhodnutie nepodporovať polarizáciu konzervatívneho a liberálneho aspektu možno považovať za principiálne. Tvoriť most v dobe politických vášní a spájať rozdelené v spoločnom zápase o víťazstvo právneho štátu nad mafiánskym štátom považujem za odvážne etické rozhodnutie a v istom zmysle i za hlboko kresťanské.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin
Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Pomozte nám pokračovat v této misi a podílejte se na ní spolu s námi.
Autor je kazatel a publicista Datum: 31. ledna 2020 Foto: screenshot YouTube – Za ľudí