Aj dnes sa ešte môžeme stretnúť s názorom, že viera v Ježiša sa postupne vyvíjala, príbehy o Ježišovi sa podávali ústnym tradovaním, počas ktorého sa postupne z človeka – Ježiša stal boh – Kristus. Nakoľko toto tvrdenie obstojí po preskúmaní dostupných relevantných zdrojov?
Ak chceme skúmať kresťanskú vieru, prirodzeným zdrojom informácii o Ježišovi Kristovi sú spisy Novej zmluvy (Nového zákona), druhej časti kresťanskej Biblie. V rozsahu jedného článku nie je možné pokryť všetky témy a podtémy. V tomto článku sa zameriame na najstaršie časti týchto textov, aby sme zanalyzovali, čo nám hovoria o viere prvej komunity kresťanov. Pri tomto skúmaní nebudeme k týmto textom pristupovať ako k bohom inšpirovaným posvätným textom, ale jednoducho ako k textom, ktoré vyjadrujú to, čo vyznavači Ježiša verili v prvých generáciách.
Související – Je manželstvo patriarchálne?
Aj dnes sa ešte môžeme stretnúť s názorom, že viera v Ježiša sa postupne vyvíjala, príbehy o Ježišovi sa podávali ústnym tradovaním, počas ktorého sa postupne z človeka – Ježiša stal boh – Kristus. Nakoľko toto tvrdenie obstojí po preskúmaní dostupných relevantných zdrojov?
Ak chceme skúmať kresťanskú vieru, prirodzeným zdrojom informácii o Ježišovi Kristovi sú spisy Novej zmluvy (Nového zákona), druhej časti kresťanskej Biblie. V rozsahu jedného článku nie je možné pokryť všetky témy a podtémy. V tomto článku sa zameriame na najstaršie časti týchto textov, aby sme zanalyzovali, čo nám hovoria o viere prvej komunity kresťanov. Pri tomto skúmaní nebudeme k týmto textom pristupovať ako k bohom inšpirovaným posvätným textom, ale jednoducho ako k textom, ktoré vyjadrujú to, čo vyznavači Ježiša verili v prvých generáciách.
Všimnime si, že v týchto prvých vyznaniach o Ježišovi nie sú velebené a rozoberané jeho vyučovanie (etika) ani zázraky. To nie je pre prvých kresťanov podstatné. Podstatné je, kto Ježiš bol – predpovedaný Mesiáš a čo urobil (zomrel za naše hriechy) a čo sa s ním stalo (bol vzkriesený, čiže žije). Toto je naozaj stručne vystihnutá podstata kresťanskej viery v podobe ako ju dodnes kresťania chápu.
Ako sme už spomenuli, datovanie napísania 1. Listu Korintským spadá do rokov 52-56 n. l., čiže približne 20-30 rokov po tom, čo bol Ježiš ukrižovaný. Ak by sme prijali aj tú najkritickejšiu verziu, tak môžeme smelo skonštatovať, že najneskôr nejakých 30 rokov po Ježišovej smrti kresťanský pisateľ vzdialený od Jeruzalema viac ako 700 km, v nežidovskom prostredí, prezentuje v stručnej podobe všetky základné prvky viery v Ježiša, pričom k tomu používa staršiu tradíciu, ktorá má svoju ustálenú formálnu i obsahovú štruktúru.
Inými slovami, len nejakých 20-25 rokov po Ježišovej smrti sa viera v Ježiša rozšírila natoľko aj v nežidovskom prostredí aj vo vzdialených častiach Rímskej ríše (vzhľadom na Jeruzalem), že táto viera má už svoju ustálenú podobu. Pod ustálenou podobou nemyslíme sformulovanie kresťanských doktrín v podobe ako ich máme dnes. Napokon, dejiny kresťanstva sú dejinami diskusii a bojov o to, ako formulovať to, čomu verí. A keby sa dodnes o tom nediskutovalo, tak by teológovia prakticky nemali čo robiť.
Tento príklad 1. listu korintským však ukazuje, že jednoducho predpoklad či tvrdenie, že príbehy o Ježišovi kolovali dlho, kým vznikla kresťanská viera, nie je založené na faktoch. Na dlhé tradovanie jednoducho nebol čas, keď už 25 rokov po Ježišovej smrti kresťania v Efeze (tam bol pravdepodobne tento list napísaný) mali jasno v tom, čo o Ježišovi veria.
Filipským 2:5-11
Související – Vďačnosť v nevďačnej dobe
Čo sa týka listu Filipským, aj kritickí teológovia uznávajú, že tento list obsahuje aj pôvodné fragmenty Pavlovho listu do Filipis. Kritika spočíva v tom, že nebol Pavlom napísaný v tej podobe, ako ho dnes poznáme. Toto by bolo na dlhšiu diskusiu, ale z hľadiska predmetu nášho záujmu v tomto článku toto nie je podstatné. Nemusíme byť fundamentalisti, aby sme prišli k pozoruhodným záverom.
Niektorí dávajú vznik tohto listu do toho istého obdobia ako 1. korintským, ale väčšina kritických hlasov ho situuje do začiatku 60-tych rokov, kedy bol Pavel ako väzeň v Ríme. Ak akceptujeme toto časové zaradenie, tak tento list je o 5-10 rokov starší ako 1. Korintským.
Pre nás je zaujímavé, že opäť tu Pavel cituje niečo, čo je staršia kresťanská tradícia. Z hľadiska kristológie (náuky o Kristovi) je to veľmi zaujímavý text. Tento text nám hovorí:
- Ježiš je Kristus (Mesiáš)
- mal Božiu podobu (bližšie nevysvetlené)
- bol rovný Bohu (bližšie nevysvetlené)
- vzdal sa tohto svojho výsostného postavenia a
- stal sa podobným ľuďom, zjavil sa ako človek (bližšie nevysvetlené)
- prišiel ako služobník, nie ako Pán, ponížil sa
- zomrel na kríži
- bol Bohom povýšený nad všetko a všetkých
- každý napokon uzná tohto Ježiša ako Pána
V týchto slovách vidíme všetky tie teologické výzvy, o ktorých diskutovali a sporili sa kresťania na cirkevných snemoch počas prvých storočí existencie cirkvi až do formulácii tzv. Apoštolského a Nicejského vyznania viery. Tieto tzv. ekumenické vyznania viery prijaté na cirkevných snemoch definujú základnú kristológiu, t. j. ako máme rozumieť tomu, že Ježiš je pravým bohom spolu s Otcom (a Duchom svätým), a predsa je kresťanstvo monoteistickým náboženstvom. A aby to nebolo málo, tiež, ako rozumieť tomu, že Ježiš je pravým človekom a pravým bohom zároveň. Inými slovami vysvetľujú to, čo je obsiahnuté v tomto ranokresťanskom hymnuse o Ježišovi Kristovi.
O akej ranokresťanskej tradícii vlastne hovoríme?
Keď v tomto článku hovoríme o kresťanskej tradícii, nehovoríme o nejakej stáročnej ústnej tradícii, ale o maximálne 30-ročnej tradícii. Keďže 1. list korintským napísal Pavel najneskôr 30 rokov po Ježišovej smrti (pravdepodobne len nejakých 20-25 rokov), táto „tradícia“ musela vzniknúť ešte skôr. Kedy presne vznikla, nevieme jednoznačne preukázať, aj keď už pri vzniku prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme je poznamenané, že jej členovia „zotrvávali v učení apoštolov“ (por. Sk 2:42). Samozrejme, nie je možné na základe nášho súčasného poznania preukázať, že pod týmto učením apoštolov treba chápať presne tie formulácie, ktoré Pavel cituje v tomto liste. Na druhej strane je dôvodné predpokladať, že Pavel tu cituje apoštolskú tradíciu v tom najlepšom zmysle slova.
Bez ohľadu, čo si myslíme o autorstve tu spomínaných spisov, základné vyznanie viery o Ježišovi bolo medzi kresťanmi ustálené a rozšírené veľmi skoro po jeho smrti. Na nejaké dlhé ústne tradovanie, ktoré postupne z rabína Ježiša spravilo Božieho Syna jednoducho nebol čas. Viera v Ježiša – Mesiáša, vzkrieseného Božieho Syna bola prítomná v cirkvi od úplného začiatku, pár rokov po jeho ukrižovaní. Zaujímavá otázka je, ako takáto viera mohla tak rýchlo vzniknúť a navyše v judaizme, ktorý bol prísne monoteistický?
Mesiáš, akého nečakali
Uvedomme si, že zbožstvenie Ježiša vzniklo v kultúre, ktorá bola v starovekom svete pre takúto vec najmenej vhodná – židovstve. Židia síce očakávali Mesiáša, ale mal to byť len človek, žiadna božská bytosť. Pre židovstvo je myšlienka božského človeka úplne cudzia, priam rúhavá. O tom svedčia aj samotné evanjeliá, že Ježiš bol opakovane obviňovaný z rúhania.
Ak vieme vystopovať nejaký vývoj viery v Ježiša, tak ho vidíme pri učeníkoch práve v evanjeliách. Ale po vzkriesení Ježiša už pochybnosti ani žiaden ďalší vývoj ohľadom toho, kto Ježiš je, u apoštolov nevidíme. Zvesť apoštolov je obsahovo jasne definovaná:
Ježiš je pán, ktorý je uctievaný ako boh. (Židia nikdy neuctievali žiadneho človeka ako boha, hoci v staroveku bolo rozšírené, že najmä panovníci prijímali božské pocty.)
Je prorokmi predpovedaným Mesiášom, ktorý neprišiel ako politický ale duchovný záchranca. (Posun od politického mesianizmu je pozoruhodný a neočakávaný, pretože Židia očakávali politického vodcu, ktorý ich oslobodí spod nadvlády Rimanov a nastolí obnovené nezávislé kráľovstvo Izraela. Aj po Ježišovi sa objavovali na scéne ďalší politickí mesiáši. Posledným z nich bolo protirímske povstanie Bar Kochbu, ktoré skončilo v r. 135 n.l. porážkou. Židia mali mesiášske politické ambície ešte dlho po Ježišovom pôsobení a po tom, čo už kresťanstvo bolo rozšírené.)
Prišiel ako spasiteľ nielen pre Židov, ale pre všetkých ľudí bez rozdielu (posun od výlučnosti Izraela k univerzalizmu, čo opäť nie je prirodzená črta judaizmu).
Mesiáš Ježiš zomrel na kríži za hriechy ľudí, na tretí deň bol vzkriesený, pred svojou smrťou ustanovil eucharistiu na svoju pamiatku a ako nástroj zvesti o ňom.
Záver, ktorý je aj výzvou
Aj keď vychádzame z tých najkritickejších názorov na listy apoštola Pavla, (ako napríklad, že nie je autorom všetkých listov, ktoré sú mu pripisované) a posúvali by sme vznik týchto epištol k neskoršiemu dátumu (50-te až 60-te roky 1. storočia n. l.), aj tak musíme konštatovať nasledovné:
Newsletter Křesťan dnes – týdenní přehled nejdůležitějších zpráv
Základné prvky kresťanskej viery boli známe v ustálenej podobe už nejakých 20-30 rokov po tom, čo bol Ježiš v Jeruzaleme ukrižovaný.
Táto viera bola nielen známa, ale aj rozšírená ďaleko mimo svojho pôvodného územia vzniku. Efez (pravdepodobné miesto napísania 1. listu Korintským) je od Jeruzalema vzdialený vzdušnou čiarou viac ako 700 km a Rím (pravdepodobné miesto napísania listu Filipským) je od Jeruzalema vzdušnou čiarou viac ako 2200 km.
Z týchto zistení vyplýva, že nemáme žiadne relevantné dôvody pre tvrdenie, že viera v Ježiša Krista sa vyvíjala dlho a postupne cez ústnu tradíciu, kým nadobudla konečnú podobu. Skôr je to opačne. Viera v Ježiša ako Mesiáša, Božieho Syna, mala od začiatku veľmi jasnú podobu a obsah. Neskoršie diskusie v cirkvi sa neviedli o to, kým Ježiš Kristus je, ale ako tomu rozumieť a interpretovať to.
Skeptici ohľadom vzniku kresťanskej viery by mali vysvetliť:
Ako to, že kresťanská viera bola od začiatku „hotová“ a nemáme žiadne doklady o jej vývoji?
Ako vysvetliť vieru v Ježiša ako božieho syna, keď fakty nedávajú priestor pre nejaký postupný vývoj tejto viery?
Ako vysvetliť vieru v Ježiša ako božieho syna práve v prostredí prísneho monoteizmu judaizmu?
Ako sa poctivo vysporiadať s otázkou „Kto je Ježiš?“ na základe dostupných faktov?
Autor: Ondrej Kolárovský Zdroj: idea-list.sk Datum: 4. dubna 2021 Foto: Pixabay – ilustrační