Všetci chceme žiť vo svojom vlastnom súkromnom vesmíre, no bráni nám v tom jedna vec: ľudia. V našom vesmíre sa okrem nás nachádzajú aj iní ľudia. A oni netúžia nutne po tom, po čom túžime my. Sú tu ľudia, ktorí nespĺňajú naše očakávanie, sú nám na príťaž a iritujú nás.
Som v skutočnosti presvedčený, že väčšina z nás by dokázala spísať krátky zoznam ľudí, pri ktorých by sme sa všetci zhodli, že sú otravní. No je tu niečo, nad čím sa treba zamyslieť: Napadlo ti niekedy, že otravným človekom v živote niekoho iného si ty? Je dosť možné, že by si ním mohol byť — a pre viacerých, ako by si myslel.
Biblia učí, že jeden z kľúčov, ako žiť radostný život, nájdeme v spôsobe myslenia. Mám tu teda pre teba nový vzor zmýšľania: Skutočné uspokojenie nepochádza z toho, že uprednostňujeme svoje potreby, ale z toho, že uprednostňujeme potreby druhých. Volá sa to život hore nohami. Cesta k vlastnému uspokojeniu spočíva v tom, že najprv myslíme na druhých.
A je tu ešte niečo: Cesta k šťastiu vedie cez smútok. Prečo? Lebo môže jestvovať „šťastie“, ktoré je zvrátené a nesprávne. Napríklad, keď sa tešíš z nešťastia iného človeka, to je egocentrické a sebecké. Je to nesprávny druh šťastia.
Netvrdím, že by sme mali po celý čas chodiť zronení. No tvrdím, že existujú veci, ktoré by nás nemali tešiť.
V skutočnosti Ježiš povedal: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu“ (MT 5:4). V pôvodnom jazyku slovo blahoslavený znamená „šťastný.“ Takže inými slovami: „Šťastní sú smutní ľudia.“ Ako sa to myslí? Ide o to byť smutný kvôli svojej hriešnosti, smutný, lebo uznávame, že my všetci sme vždy boli, a neprestávame byť, sebeckými ľuďmi.
Čo máme teda robiť? Toto hovorí apoštol Pavol: „Nebuďte sebeckí; nesnažte sa robiť dojem na druhých. Buďte pokorní, považujte druhých ľudí za lepších od seba. Nestarajte sa iba o svoje vlastné záujmy, ale zaujímajte sa aj o druhých“ (F 2:3–4, podľa anglického prekladu NLT).
Stojí za povšimnutie, že Pavol ako prvé uvádza sebectvo. Uvažujte o tom: Väčšina našich hádok a sporov, ktoré v živote máme, sa deje preto, lebo sa nám buď vyhrážajú, vyzývajú nás do boja, alebo si nás nevšímajú. Celý svet sa točí okolo nás. Mimochodom, je to v nás hlboko zakorenené už od prvých dní.
Jakub nám hovorí: „Čo myslíte, odkiaľ sa berú všetky tie desivé vojny a hádky? Myslíte si, že sa dejú len tak? Rozmýšľajte. Stávajú sa, pretože chcete, aby bolo po vašom a bojujete o to hlboko vo svojom vnútri“ (JK 4:1–2, podľa anglického prekladu MSG).
Do akej miery je to pravda? Chceme, aby bolo po našom. Všetci po tom túžime. Všeobecne prijímaná múdrosť dnešnej doby hovorí, že ak chceš byť v živote úspešný, musíš pre to urobiť všetko, čo bude potrebné, aj keď to bude znamenať, že budeš klamať, zatvárať nad niečím oči, alebo s niekým manipulovať. Čokoľvek musíš urobiť, aby si sa posunul vpred, je v poriadku, hovoria nám, lebo vo svete to tak chodí.
Jednou z najegocentrickejších generácií, ktorá tu kedy pravdepodobne žila, je generácia z populačnej explózie (ide najmä o ľudí narodených po 2. svetovej vojne, pozn. prekl.), do ktorej patrím aj ja. A teraz niektorí odborníci vravia, že deti rodičov z populačnej explózie sú asi ešte sebeckejšie ako sme my.
Spomeňte si na všetky tie kultúry a filozofie sveta, ktoré sa kedy sústredili na ego človeka:
Grécko vravelo: „Buď múdry. Poznaj seba samého.“
Rím vravel: „Buď silný. Vytrénuj sa.“
Epikureizmus vraví: „Ulahoď zmyslom. Užívaj si.“
Materializmus vraví: „Buď majetnícky. Rob si radosť.“
Humanizmus vraví: „Buď schopný. Ver sebe samému.“
Ale Ježiš Kristus hovorí: „Buď nesebecký. Pokor sa.“
Možno si pomyslíš: „Mám sa pokoriť? Ak to urobím, ľudia so mnou budú úplne zametať. To nie je cesta, ktorá v živote posúva človeka dopredu. To nie je spôsob, ako sa stať úspešným.“
Skutočnosť je taká, že byť pokorným si vyžaduje viac sily, ako byť pyšným. Nie je ťažké byť pyšným, ale je ťažké sa niekomu podriadiť. Nie je ťažké stratiť nervy, ale je ťažké ich ovládať.
Aj Pavol povedal: „Nestarajte sa iba o svoje vlastné záujmy, ale zaujímajte sa aj o druhých.“ Je rozdiel, keď iba predstierame, že druhí sú dôležitejší, a tým, keď sme o tom skutočne presvedčení. Pre nikoho z nás to nie je prirodzené.
Možno sa k tejto náročnej pravde najlepšie priblížime tak, že zvážime svoj vlastný hriech. Všetci vieme, kým sme v našom najhlbšom vnútri. Vieme, akých myšlienok a pocitov sme schopní. Biblia hovorí: „[Ľudské] srdce je klamlivé nad všetko a zradné je — kto sa v ňom vyzná?“ (JER 17:9).
Šokuje ťa niekedy, aké myšlienky ti dokážu prebehnúť mysľou, že sú veci, pri ktorých si uvedomíš, že si potenciálne schopný ich urobiť? Ak áno, ako potom môžeš byť na niekoho iného taký prísny?
Veľký evanjelista D. L. Moody povedal: „Viac bojov som zviedol s D. L. Moodym ako s hociktorým iným človekom, ktorý mi kedy skrížil cestu.“
Ak poznáme svoje vlastné slabiny tak ako Moody, ako to že nedokážeme mať o druhých vyššiu mienku?
Ak budeš čakať, že pocítiš k ľuďom lásku, nič tým nedosiahneš. Ak budeš čakať, že vo svojom srdci pocítiš odpustenie, nepocítiš ho. A ak budeš čakať s opätovným napravením vzťahu, nikdy sa nedá opäť do poriadku.
Možno si bol doposiaľ neochotný vycúvať z tej slepej uličky, do ktorej si sa vo vzťahu dostal, a povedať: „Je mi to ľúto. Porozprávajme sa.“ Iba Boh ti môže dať silu, aby si to urobil. A budeš žasnúť nad tým, čo dokáže Boh urobiť.
Keď máš pevné odhodlanie poznávať Boha a prinášať mu slávu, potom osobné uspokojenie, naplnenie a, áno, aj šťastie, na seba nedajú dlho čakať.
ZDROJ: CHCEMVIAC.COM AUTOR: GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG FOTO: PEXELS.COM