Keď sa zdá, že ti Boh ublížil

Príbeh Noémi, ktorý sa nachádza v prvej kapitole knihy Rút nás učí, že veci v skutočnosti nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdajú.

Poslednýkrát, čo Noémi videla svoje rodné mesto na Júdejskej stráni, boli jačmenné polia v Betleheme neúrodné.

Hladomor rozvíril hrozbu smrti. Noémin manžel Elímelech, ktorý ani v úrodných časoch nebol veľmi trpezlivým mužom, bol presvedčený, že v Moábsku sa žije lepšie. Toto vtedy vystrašilo Noémi skoro rovnako ako hladomor. V Móabsku sa Hospodina nebáli. Uctievali krvilačného Kemoša. Noémi sa zúfalo modlila za hojnú žatvu, vďaka ktorej by ostali doma.  Pán nekonal. No jej aktívny muž konal a spolu s ich dvoma synmi a nevyhnutnými vecami, ktoré mohli zaniesť, ju presťahoval do Moábska.

Teraz, po desiatich rokoch, sa Noémi vracala domov. Betlehemské jačmenné polia boli plné a zrelé. Ale jej dom bol pustý. V Moábsku trpela hladom po ľuďoch. Preto keď ju priatelia zdravili, odpovedala: „Nevolajte ma Noémi  [Ľúbezná]; volajte ma Mára [Trpká], lebo Všemohúci mi spôsobil mnoho trpkosti“ (RÚT 1:20).

Bolo to ťažkých desať rokov. Elímelech zomrel len rok po tom, čo sa usídlili. No s úrodou v krajine a hladomorom, ktorý sužoval Júdeu, bola uväznená.

A neskôr, keď sa Machlón a Kiljón oženili s Moábkami, ju moábske reťaze spútali ešte silnejšie. Zozačiatku ju to veľmi trápilo. Rút a Orpa ju však prekvapili. Prejavili sa ako útecha, nie trápenie. Hneď ich začala ľúbiť ako vlastné dcéry.

Najmä Rút. Bol zázrak, že sa žena ako ona dostala k Machlónovi. Noémi dosiaľ nepoznala niekoho ako ona. Rút bola na svoje roky neobyčajne milá a múdra. A prejavila sa ako najpracovitejší člen domácnosti. Rút bola oázou radosti v Noéminej Moábskej púšti.

Pán na ňu však opäť priviedol nešťastie, keď iba niekoľko týždňov po sebe Machlón a Kiljón zomreli. Ostala chudobná. Bez lásky, bez muža, bez majetku. V krajine, ktorá o ňu nemala žiaden záujem, ostala bez všetkého.

 

 

Krutosť situácie umocňovalo to, že smrť jej synov by ju mohla obrať o Rút a Orpu, jediné bytosti na tomto Bohom zabudnutom mieste, ktorým na nej záležalo. Vyzeralo to akoby ďalšie dva nože vrážali do jej srdca, ale bez vyhliadky na manželstvo alebo spôsob, ako by nevesty podporila, vedela, že ich musí poslať preč. Ak si chceli zachrániť životy, najlepšou možnosťou pre ne bolo vrátiť sa do otcovského domu a dúfať, že sa raz opäť vydajú. Noéminým východiskom bolo vrátiť sa domov a dúfať, že bude žiť z dobrej vôle toho, kto ju v Elímelechovom rode mal.

Dievčatá brali jej rozhodnutie ťažko. Spolu plakali nad ich smrťou a nad smrťou života, ktorý dovtedy poznali. Obe mladé vdovy sa obávali, ako Noémi prežije a preukázali jej svoju ochotu ostať s ňou. Ale Noémi o tom nechcela ani počuť. A Orpa vedela, že má pravdu.

No Rút nie. Rút nechcela o opustení Noémi ani počuť. Keď na ňu Noémi naliehala, Rút prisahala — Hospodinu: „Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde ty zomrieš, zomriem i ja, a tam chcem byť pochovaná! Tak nech mi učiní Hospodin, ba nech ešte pridá: len smrť ma rozlúči s tebou!“ (RÚT 1:16–17) Takýto sľub nemohol byť porušený, a preto sa Noémi aj tešila aj smútila.

A znova sa čudovala. Prečo by si táto mladá Moábčanka, ktorá prevyšovala všetky ostatné ženy, vybrala žiť s beznádejnou starou vdovou a Bohom, ktorý doteraz vyzeral, že má v obľube byť vzdialený?

Bolo zvláštne, že v Rútinej náklonnosti k nej, spoznala Noémi slabý závan Božej láskavosti. No ona proti nádeji bojovala. Aká úroda vôbec mohla vyklíčiť zo semienok všetkých tragických sĺz zasiatych počas posledných desiatich rokov?
________________________________________
Keď po smutnom pobyte v Moábsku prišla Noémi do Betlehema, pre svoje slzy nebola schopná vidieť úrodu. Celé to vyzeralo ako tragédia; ako „márnosť a honba za vetrom“ (KAZ 1:14).

Vyzeralo to tak. Zdalo sa to tak. Ale nebolo to tak.

V skutočnosti hladomor, presťahovanie sa do Moábska, smrť Elímelecha, Machlóna a Kiljóna, Rútina vernosť, Noémin návrat počas žatvy jačmeňa, Bóaz a príbuzný, ktorý sa rozhodol, že Rút nevykúpi — všetko to malo svoje miesto v Božom pláne zachrániť milióny a votkať Moábitov do kráľovského, Mesiášskeho rodokmeňa. Príbeh a jeho jednotlivé časti boli ďaleko dôležitejšie, než si predstavovali. Žiaden z nich to zo svojho uhla pohľadu nemohol vidieť.

Na toto nesmieme zabudnúť v časoch skľúčenosti, zármutku a straty. Skutočnosť vecí je zriedka rovnaká ako náš pohľad na ne.  Niekedy sa zdá, že Všemohúci s nami zaobchádza „veľmi trpko“, zatiaľ čo nás a mnohých ďalších robí lepších, než by sme si dokázali predstaviť.

Božie zámery v životoch svojich detí sú vždy dobré. Vždy. Ak tak nevyzerajú, neverte svojmu pohľadu. Dôverujte Božím sľubom. On vždy plní svoje sľuby.

 

Foto: Wikimedia
Zdroj: Chcemviac.com
JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

 

Categories: Komentáře

Leave A Reply

Your email address will not be published.